Návrat

Hišám Matar, preklad Milan Kopecký Hišám Matar, preklad Milan Kopecký | 19.04.2018 | Článok
Návrat Aleš Vojtášek

Prečítajte si úryvok z knihy Hišáma Matara Návrat, ktorá vychádza vo vydavateľstve Absynt. Kúpiť si ju budete môcť od 4. mája 2018. Exkluzívnu recenziu si môžete prečítať tu.

Druhý deň ráno sa u nás zastavil Máhir Bušrajda, bratranec, ktorého som nevidel, odkedy som v detstve odišiel z Líbye. Máhir je odo mňa o generáciu starší, iba matne si pamätám jeho návštevy u nás v Tripolise. Vnímal som ho ako svetáckeho a tajomného mladého muža, asi preto, lebo bol členom študentského senátu na Bengázskej univerzite. Zúčastnil sa na demonštráciách v roku 1976 a rok nato, keď obesili Umara Alího Dabbúba a Muhammada ibn Saʼúda, našich blízkych priateľov, Máhira a niekoľkých ďalších študentov zatkli a v rokoch 1977 – 1986 ich držali vo väzení. Bol z rodiny prvý, kto pocítil dôsledky toho, že kritizoval diktátora, čo mu v mojich naivných pubertiackych očiach, ešte predtým ako sme odišli z Líbye, prepožičiavalo auru romantickej záhadnosti. Stretli sme sa predošlý deň na rodinnom posedení a dohodli sa, že sa pozhovárame medzi štyrmi očami. Dali sme si kávu u mňa v hoteli. Potvrdil mi informáciu z predchádzajúceho dňa, že sa zamestnal v tajnej službe, čo bolo, jeho slovami, akési „úsilie zaplniť medzeru“.
Zo všetkého najväčšmi ho trápili dve veci, ako mi povedal, „bezpečnosť a oportunisti“, ozbrojené skupiny bažiace po moci.
„A čo islamisti?“ spýtal som sa.
„Tí neuspejú,“ odvetil Máhir a porozprával mi o tuniskom raperovi, ktorému sa vyhrážala islamistická skupina, a musel preto zrušiť koncert. „Títo ľudia chcú krajinu bez umenia, bez konferencií, bez kín. Prázdnu dieru,“ dodal.
„S tým Tunisanom sa im to podarilo,“ namietol som.
„Áno, ale ich stratégia nemá budúcnosť.“ Napokon sa konverzácia skrútila k pôvodnému cieľu stretnutia: ako mi môže zo svojej novej pozície Máhir pomôcť zistiť, čo sa stalo s otcom. Mal košeľu s vyhrnutými rukávmi, lakťami sa opieral o stôl. Silno sa uštipol a potichu spustil.
„Mám strýka Džáballáha pod kožou. Boli sme si veľmi blízki. Boli sme mladí, to si asi nepamätáš.“ Potom sa dostal k bodu, na ktorý som si už asi mal zvyknúť a prostredníctvom náznakov pochopiť evidentný fakt, že otec je mŕtvy.
„O tom nepochybujem,“ zaklamal som. „Chceme zistiť, ako a kedy k tomu došlo, kde by mohlo byť jeho telo.“
Vtedy sa stalo čosi zvláštne, čosi, čo som ešte nezažil. Pocítil som otcovu prítomnosť, ani čo by stál za mnou, za pravým plecom, a odháňal ma preč. Úplne som čakal, že povie – tušil som, nevedno ako, že to má na jazyku – „Prestaň. Už dosť.“
Nevedel som rozprávať ani sa pohnúť. Našťastie Máhir vstal a vyhlásil, že musí bežať. Odprevadil som ho a díval sa, ako preskakuje kaluž pod hotelovými schodmi. Spoznal som v tom pohybe bývalého väzňa. Ten mierne zdrevenený krok, akým chodia všetci trestanci. Ani čo by sa útlak ako jed usádzal v ich svaloch. Prejavoval sa istou utiahnutosťou pred svetom. Vinu pritom nedávali osudu ani ideológii, ale samému ľudstvu. Zakýval som mu, keď sa jeho auto pohlo. Zdvihnutým palcom mi zaželal veľa šťastia. Spomínam si na jeho posledné slová: „Budem tu pre teba navždy. Čokoľvek budeš potrebovať. Len momentálne,“ dodal so smiechom, „si musíš poradiť sám.“