Nepoznaný holokaust

Paula Ďurinová Paula Ďurinová | 02.08.2018 | Článok
Nepoznaný holokaust Práca na železnici Prešov-Strážske, foto: Archív Železníc Slovenskej republiky

O holokauste Rómov často hovoríme ako o nepoznanom holokauste. Obete nacizmu z radov Rómov boli veľmi dlho po vojne nevypočuté. V sedemdesiatych rokoch v Nemecku vzniklo hnutie ľudí, ktorí poukázali na ignorovanie holokaustu Rómov. Táto téma sa dostala za hranice Nemecka potom, ako obete a aktivisti držali v roku 1980 hladovku v bývalom koncentračnom tábore Dachau. V roku 1982 prišiel konečne zlomový bod. Nemecký kancelár Helmut Schmidt uznal, že Rómovia boli vraždení a perzekvovaní na základe rasy a nie asociálnosti, ako sa predtým argumentovalo.                

„Prívlastok nepoznaný máva rómsky holokaust preto, že ani verejnosť, ani samotní Rómovia, ale ani vedci nepoznajú udalosti, ktoré sa počas druhej svetovej vojny v súvislosti s postavením Rómov stali,“ hovorí etnografka Zuzana Kumanová. Spisovateľ Branislav Oláh dodáva, že Rómovia skutočne pociťovali nezáujem o príkoria, ktoré počas vojny zažili. „Príbehy Rómov upadali do zabudnutia najmä kvôli nezáujmu odbornej i laickej verejnosti v majorite, a takisto zlými skúsenosťami Rómov, ktorí prežili druhú svetovú vojnu. Aj keď mali snahu o to, aby sa dopátrali spravodlivosti a aby vinníci boli potrestaní, narazili na to, že vinníci potrestaní neboli a ich vlastné príbehy sa bagatelizovali alebo rovno označili za klamstvo. Takže ostali ticho. Na druhej strane nechceli príbehmi traumatizovať svoje deti.“

Hroby popravených Rómov v Dubnici nad Váhom. Foto: Archív Karola Janasa

O príkoriach Rómov sa dozvedáme z rôznych nariadení                                                                                         

„Vojnový slovenský štát v mnohom napodobňoval nacistické nariadenia voči Židom a Rómom. Dá sa povedať, že ich kopíroval,“ hovorí etnológ Arne Mann. V roku 1940 bol vydaný branný zákon, ktorý zakazoval Židom a Rómom stať sa vojenskými osobami. Muži museli konať takzvanú vojenskú náhradnú službu. „Keď som bol v armáde, tak som bol veľmi poslušný. Bol som si vedomý toho, že som Róm a že moje slovo nezaváži,“ spomína v oral history zaznamenanej Nadáciou Milana Šimečku pán Jozef Cina z Dubinného. „Po prevrate v roku 1939 bolo v divíznom rozkaze napísané, že Židia a Cigáni musia ísť z armády preč. Boli tam Židia, ktorí mali vysoké hodnosti a zrazu na nich pľuvali.“

V roku 1940 vydalo Ministerstvo vnútra vyhlášku, podľa ktorej definovalo Rómov ako asociálne osoby. Písalo sa v nej: „Pod pojmom Cigáň sa má rozumieť iba ten príslušník cigánskej rasy, pochádzajúci z nej po oboch rodičoch, žijúci životom kočovným alebo usadlým síce, avšak vyhýba sa práci.“ Rómov na princípe asociálnosti definoval aj Robert Ritter v nacistickom Nemecku. Táto definícia bola základom pre masové vyvražďovanie.                                                  

Postupne prišli ďalšie nariadenia, ktoré obmedzovali voľný pohyb Rómov a upierali im občianske práva. Rómovia nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, do miest a obcí mohli vstupovať iba vo vyhradené dni a hodiny. Nesmeli dokonca vlastniť psa, alebo im nesmelo byť v krčme naliate pivo. Imrich Tatár bol vtedy mladý chlapec. Poslali ho do Prešova kúpiť struny na husle. V jeho obci býval šofér autobusu. „Povedal mi, že mám proste prísť, nasadnúť a že mi žandári nesmú nič urobiť. Tak som už bol potom smelší,“ spomína. Pri obci Soľ ale nastúpili žandári a chceli ho zobrať zo sebou za to, že sa viezol v autobuse. „Šofér zastavil autobus a povedal, že on je tu pánom, že ja som za cestu zaplatil a som taký istý človek ako oni.“ Imrich Tatár sa dostal do Prešova, kúpil struny na husle a s rovnakým šoférom sa vrátil naspäť domov.                           

Jedným z nariadení tiež bolo, že Rómovia mali odstrániť svoje obydlia od miestnych ciest a odsťahovať sa niekoľko kilometrov za obec. „To často spôsobilo spretŕhanie vzťahov medzi majoritou a rómskym obyvateľstvom, ktoré boli udržiavané po niekoľko generácií,“ hovorí Zuzana Kumanová. O zbúraní obydlí Rómov, ktorí žili v obci Veľký Šariš sa dozvedáme z knihy spisovateľky Eleny Lackovej. Pani Lacková opisuje brutalitu a šikanu, ktorej sa dopúšťali oddiely Hlinkových gárd. „Cítili sme, že sa niečo proti Rómom deje. Gardisti si z nás uťahovali. Prišli o polnoci, búchali do okien a dverí a kričali Cigáni von! Nahnali nás umývať sa do rieky Torysa. Niektorí stáli na moste a rehotali sa z toho strachu, ktorí sme my prežívali,“ spomína Elena Lacková v oral history Nadácie Milana Šimečku. Gardisti tiež dali do domčekov nálože so slzotvorným plynom. Rómovia, ktorí sa uzimení vracali zo studenej rieky, nemohli ostať vo svojich domovoch. Na prelome jesene a zimy roku 1942 museli svoje domy zbúrať a vysťahovať sa do lesa za dedinu. Keď začal padať prvý zimný sneh, rodina Lacková akurát končila práce na svojej streche.

V tábore ťažko pracujú a ešte ich aj bijú                                                                  

Vojnový slovenský štát zriadil dva typy donucovacích zariadení. „Boli to pracovné tábory pre Židov a pracovné útvary pre asociálov, čím sa rozumeli prevažne Rómovia,“ uvádza Arne Mann. Pracovných útvarov bolo niekoľko a nachádzali sa pri významných stavbách vtedajšieho štátu. Rómovia pracovali na stavbe železničnej trate Prešov−Strážske, na Oravskej priehrade či na regulácii vodného diela Váh na Považí, v pracovných útvaroch v Ilave a v Dubnici nad Váhom. Veľký útvar bol pri Petiči v okolí Hanušoviec nad Topľou. Do tohto tábora odviedli aj Michala Čikalu. „Žandári išli po dedine a brali všetkých, ktorých videli. Dali ma do Petiča. Museli sme len robiť a robiť a robiť. Bili nás v tom tábore. Kto vydržal, ten vydržal, ale niekoľkí tam aj zomreli,“ spomína. Podmienky v týchto útvaroch boli neľudské. Rómovia nemali poriadnu obuv, hladovali a žili v chabých drevených barakoch, kde počas dlhých zím mrzli. Matky ostávali s deťmi doma bez živiteľov. 

Železničná stanica v Hanušovciach nad Topľou, foto: Archív Železníc Slovenskej republiky

V interiéri vlakovej stanice v Hanušovciach nad Topľou je umiestený pomník pripomínajúci, že v tomto kraji v rokoch 1941 až 1943 trpelo násilnou internáciou a ťažkou prácou v strašných podmienkach mnoho Rómov.                             

Za ostnatým drôtom

Keď sa končila práca na jednotlivých stavbách, postupne sa rušili aj pracovné útvary. Bývalý pracovný útvar v Dubnici nad Váhom sa zmenil na zaisťovací tábor. Do tohto tábora boli umiestňované celé rómske rodiny, ktoré mali byť postupne deportované do koncentračných táborov. Tábor v Dubnici mal kapacitu okolo dvesto osôb, no na sklonku zimy 1944 sa v ňom ocitlo asi sedemsto ľudí. Nielen rómski muži, ale aj ženy, deti, starí a chorí ľudia.                             

Mária Kormanová bola vtedy malé dievča. Pamätá si, ako ich odviezli do mesta, kde čakali tri dni a nakoniec ich naložili do vagónov a odviezli do Dubnice nad Váhom. V Dubnici ich sústreďovali do dlhých barakov, ktoré boli obohnané ostnatým drôtom. Mužov a ženy rozdelili. Ľudia spali aj na zemi a nemali čo jesť. Matka pani Kormanovej dostala štvrť chleba pre osem detí. V tábore boli pol roka. „Ženy bili a znásilňovali. Naše mamy zakúsili strašne veľa,“ hovorí pani Kormanová.

V tábore vypukla epidémia škvrnitého týfu. Ochoreli takmer všetci zaistenci. Tábor ostal v karanténe. Vtedajšie vedenie ale nemalo záujem na riešení situácie, a tak sa epidémia šírila.

Vo februári roku 1945 naložili na nákladné auto dvadsaťšesť Rómov. Tvrdili im, že idú k lekárovi.                                   

V tábore do auta nastúpil aj lekár, za jeho bránami však nechal chorých Rómov napospas osudu. V údolí na nich čakala veľká jama, v ktorej všetci našli svoju smrť. V povojnovom období bol masový hrob exhumovaný. Priamo v areáli podniku ZVS Holding, hlboko v útrobách lesa, sa nachádza cintorín a pamätník Ma Bisteren!, ktorý pripomína tragické udalosti druhej svetovej vojny.

Jana Dubovcová a Zuzana Kumanová (vpravo) pri spomienkovej udalosti na zvolenskom cintoríne, foto: Vladimíra Hradecká

Dachau, Osvienčim, Ravensbrück, Saschenhausen, Treblinka

Z tábora v Dubnici nad Váhom nedošlo k deportáciám do koncentračných táborov. Jednak sa na Slovensku vývoj oneskoroval v čase, jednak bol tábor v karanténe. K deportáciám ale dochádzalo z južných území Slovenska, ktoré v tom čase patrili pod horthyovské Maďarsko. Zaistenci sa sústreďovali v pevnosti v Komárne, odkiaľ ich deportovali do Dachau v Nemecku, a potom do iných táborov ako Ravensbrück, Treblinka, Osvienčim.

Helena Dömeová z Nových Zámkov spomína, ako v noci do osady vtrhli nyilašovci (členovia maďarskej Strany šípových krížov Nyilaskeresztes Párt, pozn. red.). Rómov vyhnali z domov a povedali im, že idú na prácu. Ocitli sa však v pevnosti v Komárne, o hlade tam strávili mesiac. Potom ich naložili do vagónov a odviezli do Dachau. „Nechcem o tom deťom ani rozprávať, pretože by tomu aj tak neuverili. Komu to porozprávam, ten tomu neuverí. Nechcú veriť, koľko sme trpeli,“ hovorí Helena Dömeová.

Počas druhej svetovej vojny v Európe zahynulo tristo až päťstotisíc európskych Rómov. Česká populácia Rómov bola zlikvidovaná takmer celá.

SNP – viaceré rómske komunity zmizli z regionálnej mapy Slovenska

Slovenskí Rómovia sa aktívne zapojili do Slovenského národného povstania. Niektoré komunity boli situované v blízkosti lesa a tvorili tak spojku medzi partizánmi a obcami. Po potlačení povstania bývali rómske komunity obvinené z pomoci partizánom. Lutila, Čierny Balog, Dúbravy, Ilija, Detva, Nemecká, Zvolen, Kremnička sú miesta, kde došlo k masovému vraždeniu.                                                                       

Spisovateľ a publicista Branislav Oláh pochádza z rodiny, ktorá sa aktívne zapojila do odboja. Jeho starý otec bojoval aj so svojimi bratmi. Dvaja z nich boli zajatí a skončili v koncentračnom tábore. Počas vojny tiež umrel Branislavov strýko, ktorý mal len 14 rokov. Zastrelili ho, keď niesol proviant svojmu otcovi, partizánovi. Susedia vtedy varovali ich rodinu. Podarilo sa im skryť sa u inej rodiny v pivnici. Nemci im za ten čas podpálili dom. „Celý povstalecký kraj prináša príbehy Rómov, ktorí sa zúčastnili povstania, aktívne bojovali ale aj nevinne trpeli a ich jediným previnením bolo, že sú Rómovia,“ hovorí Branislav Oláh. „Je nás veľa, čo máme predkov, ktorí nám ukázali, že za slobodu treba bojovať. A treba si ju vedieť aj uchrániť,“ dodáva.

Imrich Berky (vľavo) a Pavel Klinec z Dúbrav, foto: Vladimíra Hradecká

Rómskych mužov vraždili nacisti na miestach masových popráv. To je aj príbeh mužov z rozvetvenej rodiny Klincovej z Dúbrav. V decembri 1944 ich zajali nemeckí vojaci spolu s pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy. Obvinili ich z napomáhania partizánom. Štrnásť dospelých mužov z rodiny Klincovej zastrelili na židovskom cintoríne vo Zvolene. Po vojne chodili rómske rodiny z celého okolia identifikovať svojich rodinných príslušníkov do masového hrobu vo Zvolene.

Ma Bisteren!

Rodina Klincová žije v Dúbravách dodnes a jej člen Pavel Klinec inicioval doplnenie pamätníka na zvolenskom židovskom cintoríne. V decembri 2015 tak k pamätníku Ma Bisteren! pribudla tabuľa, ktorá obsahuje mená obetí nielen z rodiny Klincovej, ale aj iných rodín. Zuzana Kumanová a Arne Mann pokračujú v projekte Ma Bisteren!, ktorý nám už vyše desať rokov pripomína osudy Rómov počas druhej svetovej vojny na Slovensku. Osadili pamätníky a tabule, vydali publikácie a rozprávajú o téme rómskeho holokaustu. Holokaustu, ktorý pre mnohých ostáva stále nepoznaný.

Článok vyšiel v Romano Nevo Ľil 05/2016, v editovej podobe na webe romovia.sme.sk a v tlačenom denníku SME v auguste 2016