Obete „zamrznutej“ krízy alebo ako sme nezabránili smrti malej Madiny

Zuzana Kizáková Zuzana Kizáková | 03.05.2018 | Článok
Obete „zamrznutej“ krízy alebo ako sme nezabránili smrti malej Madiny Zuzana Kizáková

21. november 2017. Ten deň sa začal pre rodinu Muslimy Hussiny z Afganistanu nádejne. Muslima sa rozhodla vydať sa na „cestu“ so šiestimi zo svojich desiatich detí po tom, čo sa „šuškalo“, že hranica zo Srbska do Chorvátska je menej strážená ako v posledných mesiacoch. Keď ich večer chytila chorvátska polícia, rodina bola rada, pretože boli rozhodnutí v krajine hneď požiadať o azyl, o to, na čo má právo každá ľudská bytosť podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej v roku 1948 OSN. Lenže chorvátska polícia rodinu zahnala späť do Srbska, cez koľajnice, ktoré vedú medzi chorvátskym Tovarnikom a srbským Šídom. Bola noc, všade tma, a vlak zrazil šesťročnú Madinu Hussiny.

Madina sa stala obeťou „zamrznutej“ a „neviditeľnej“, no stále tlejúcej utečeneckej krízy pozdĺž európskych hraníc. Čoraz viac z tých tisícov utečencov a migrantov zaseknutých v Srbsku, kde nemajú takmer žiadnu šancu úspešne žiadať o azyl, a len minimálnu šancu na to pohnúť sa odtiaľ legálne, sa utieka v zúfalstve k nelegálnemu prechodu hraníc. A pohraničná polícia Maďarska, Chorvátska odpovedá lapaním ľudí, čoraz brutálnejším násilím a nelegálnymi deportáciami.                                                                                                                                     

Štatistiky ukazujú fakty. A fakty znejú tak, že po uzavretí tzv. Balkánskej trasy na jar 2016 sa EÚ podarilo zabrzdiť príliv utečencov a migrantov. Problém vyriešený. Vyriešený úspešne. Môžu si gratulovať krajiny EÚ! Lenže riešenie utečeneckej krízy predsa nemôže spočívať v tom, že zo dňa na deň zavriete hranice.

Čo sa skrýva za štatistikami a číslami, sú ľudské osudy. Realita je dnes taká, že pre zavreté hranice sú desiatky tisícov utečencov a migrantov uviaznutých na svojej "púti" v Grécku, v Macedónsku, v Srbsku. Nemôžu putovať ďalej ani späť.

Videla som zlo

Mám za sebou dva a pol roka dobrovoľníčenia. Veľa ráz som už povedala, že toto je to najhoršie, čo som zatiaľ videla a zažila. Bola som pri prvej veľkej kríze na srbsko-maďarských hraniciach v Horgoši na sklonku leta 2015, kde starí a deti kolabovali v 40-tich stupňoch, lebo nebolo ani pitnej vody. Oživovali sme tam 80-ročného Sýrčana, čo mal za sebou infarkt a porážku, keď utiekol pred vojnou, lebo chcel dožiť u syna, ktorý už žije vo Švédsku. Zažila som, ako sa vysoký vládny predstaviteľ Srbska prizeral na to, ako súkromné autobusy zvážali zo srbských hraníc ľudí na chorvátske, bez toho, aby o tom Chorvátsko oficiálne vedelo, ako som za tých ľudí platila autobusárovi 25 eur na osobu ja, pretože ak by neodišli z tých hraníc, tak ich zatknú, zažila som slzy v očiach mladého chlapca zo Sýrie a jeho brata, ktorí už vtedy povedali, že v Európe nezostanú o deň dlhšie, ak je toto tá Európa, čo im ani pitnú vodu nedá a radšej sa vydajú na cestu späť do Sýrie a zomrú tam vo vojne, videla som nekončiaci sa exodus na macedónsko-srbských hraniciach pri Preševe, keď tam denne prúdilo aj sedem až desaťtisíc ľudí a v mrazoch čakali vonku celé noci na registráciu, a pritom na tom istom mieste v skladoch boli pekne zabalené teplé deky UNHCR. Videla som tehotné mamičky a rodiny s deťmi prespávať na autobusovej stanici v Subotici, kládli sme pod nich kartóny a deky, lebo nič iné sme nemali, hoci o kilometer ďalej bol novopostavený a plne zariadený tábor, kam ich však nepustili, a oni boli ponechaní na pomoc nás, dvoch dobrovoľníkov bez zdrojov, videla som rodiny s deťmi celé týždne žiť na hraniciach v najlacnejších stanoch, hoci už v novembri v noci klesali teploty k nule, a mamy mi hovorili, že celé noci nespia, lebo sa boja, že im umrznú deti, videla som, ako pália hračky, aby sa ohriali. Videla som stovky ľudí aj maloletých chlapcov žiť pod holým nebom, v lesoch alebo v ruinách tehlárne, keď bolo mínus 20 stupňov, lebo boli z „nesprávnej“ krajiny a nedovolili im zaregistrovať sa v tábore, pozerala som sa do stoviek hnedých očí tých mužov, ktorým som naberala jedlo, čo sme v 100 litrových hrncoch varili v našej špajzi, zažila som lekárov, ktorí nechceli ošetriť ľudí, lebo to boli utečenci, zažila som pracovníkov UNHCR, ktorí odmietli k žene zo Sýrie, čo práve potrácala dieťa na autobusovej stanici v Subotici, po tom, čo 6 dní kráčala z Grécka do Srbska pešo, privolať sanitku, a potom doktorku, ktorá sa jej ani len nechcela dotknúť, počúvala som desiatky príbehov zbitých chlapcov a chlapov, keď sa vrátili z maďarských hraníc, niektorí aj bosí, lebo im tí pohraničníci aj topánky zobuli, videla som otvorené rany od pohryznutí policajných vlčiakov, videla som nás a ďalších dobrovoľníkov ošetrovať tie rany, zažila som pašerákov, policajtov, taxikárov, ako ťahajú za jedno, vodičov, ktorí za 100 eur zvážali ľudí „na hranice“, a pritom ich o päť minúť vyložili niekde v najbližšom lese a nechali ich tam, a vrátili sa na autobusku po ďalších „klientov“, a pracovníci vládneho Komisariátu, ktorý mal pomáhať utečencom, si s nimi potom dávali cígy a oriešky, videla som červenokrižiakov aj unhcr-ákov, ktorí zo svojich plných skladov či áut nevydali ľuďom jedlo, deky, zažila som zatknutie políciou, lebo som vošla do tranzitnej zóny na hraniciach dať dve tašky s oblečením mladej Sýrčanke, počúvala som ľudí, ktorí mi hovorili, že tým, že pomáham, podrezávam krky svojim vlastných deťom, náhodne som v lesoch nachádzala rodiny s deťmi bez akejkoľvek pomoci, v zime, bez normálneho oblečenia, topánok, aj telefonáty UNHCR, nech tých ľudí prevezú do táborov a oni odmietli.

Videla, zažila, počula som príbehy ľudského zla, nenávisti, najrôznejších a najotrasnejších foriem, videla som také situácie, že som si hovorila, že tu sa to musí už skončiť. To zlo. Že predsa žijeme v 21. storočí. V civilizovaných krajinách. V Európe. V Európskej únii. Že tu platia zákony, medzinárodné dohovory, ľudské práva. Hodnoty. Že nemôžeme biť, zneužívať, nechať zamrznúť, nechať v neľudských podmienkach žiť ľudí, ktorí unikajú pred vojnou.

Plniť rozkazy

V Srbsku systém funguje tak, že Maďarsko od leta 2016 denne prijímalo 15, potom v zime 2017 už len 10 utečencov, následne len 5 a momentálne od začiatku roka 2018 už len 1 utečenca denne do tranzitného tábora na srbsko-maďarských hraniciach – Tompa a Röszke, kde čakajú na rozhodnutie o udelení azylu. Teda 1 človek denne z tých tisícok tu v Srbsku sa dostane do EÚ a môže žiadať o azyl. Ide najmä o rodiny s deťmi. Zatiaľ čo boli časy, keď okolo 100 nových uchádzačov o azyl prichádza(lo) denne do Srbska cez Bulharsko či Macedónsko. Obmedzenia maďarských orgánov znamenajú, že sýrske, iracké, iránske či afgánske rodiny, ktoré vstúpia na srbské územie za účelom zaradenia sa do čakacieho zoznamu na legálny vstup do Maďarska, aby v Maďarsku či ďalej v EÚ mohli legálne požiadať o azyl, čakajú v Srbsku namiesto niekdajších 6-7 mesiacov, viac ako 1 rok, a asi už aj dlhšie. Roky čakania v provizórnom a často nehumánnom živote.

„Single man“ – muži cestujúci sami, bez rodiny, majú oveľa menšie šance, prísnejšie podmienky, a oveľa dlhšie čakacie doby. Na legálny vstup do EÚ musia čakať viacero rokov. A nikde nie je zaručené, že ten azyl dostanú.

V marci 2017 začal v Maďarsku začal platiť nový zákon. Všetci žiadatelia o azyl, ktorí vstúpia na maďarské územie cez tranzitnú zónu na srbsko-maďarských hraniciach - a to je jediná možná legálna cesta - sú zadržiavaní až do konca azylového procesu v kontajnerovom tábore, novo-vystavanom na hraniciach. Uprostred ničoho, obkolesení žiletkovým plotom zo všetkých strán, bez možnosti voľného pohybu mimo tábora, pod dohľadom maďarskej armády a polície. A týka sa to všetkých žiadateľov o azyl - rodín s deťmi, maloletých bez doprovodu nad 14 rokov, žien a mužov cestujúcich bez doprovodu. A to zadržiavanie v tom tábore trvá celý čas azylového procesu, v praxi to znamená od 4 do 9 mesiacov. A neexistuje žiadna legálna cesta oponovať zadržiavaniu alebo sa mu vyhnúť.

V máji 2017 som, na moje obrovské prekvapenie, dostala povolenie ako dobrovoľníčka spolu s maďarskou dobrovoľníckou organizáciou Sirius Help pomáhať v tranzitných táboroch. Je nás šesť a sme jediní dobrovoľníci, čo sem majú vstup. Žiadne organizácie, žiadne médiá. (O ďalší mesiac nám povolenie vzali.)

To, čo som prvýkrát videla a zažila tu, predčilo veľa z toho, čo som za dva a pol roka dobrovoľníčenia videla.

Keď si šťastný, tlieskaj rukami

Rodiny s deťmi. 60 percent všetkých sú deti. Mnoho bábätiek, niekoľko tehotných žien. Z Iraku, Sýrie, Afganistanu. Z miest, kde je vojna, z miest, kde ISIS programovo vyvražďuje ľudí. Tábor je jeden veľký žiletkovým plotom obohnaný priestor v strede ničoho hneď vedľa hraníc. Rodiny v tábore žijú v bielych kontajneroch. V sektoroch obkolesených vysokým žiletkovým plotom zamknutým zámkom na veľkej bráne. Na zemi je biely prašný štrk. Je vidno len oblohu. Žiadne stromy, žiaden živý svet. Pred sektorom sedí niekoľko ozbrojených policajtov. A tie rodiny s deťmi sú v klietke. Bez možnosti voľného pohybu. Ak niekto potrebuje ísť k lekárovi, policajt otvorí zámok na sektore a dvaja policajti odvedú mamičku s dieťaťom k lekárovi. Zámok sa zavrie. Policajti vedú mamičku s dieťaťom k lekárovi. A potom späť, zámok odomknú, a potom zamknú. Keď dostávajú jedlo, čakajú v rade, a popri tom rade stoja policajti. Tie mamy, tí tatovia, tie malé deti, nemajú mená. Majú čísla. Z ľudí sa stali čísla. Aj v Osvienčime boli ľudia len číslami. Viete, o čom som tam premýšľala? Že po holokauste hovorili tí esesáci a vojaci, že oni len robili svoju prácu. Plnili rozkazy. Aj tie ženy policajtky, ktoré sedia na lavičke ozbrojené a pozerajú sa na detičky a tehotné za plotom, si "len" robia svoju prácu.

Je proti všetkým základným ľudským právam zadržiavať deti. Je to proti ľudskosti. Maďarsko to práve robí. A nik, žiadny členský štát EÚ sa proti tomu nepostavil. Maďarsko zadržiava v dvoch táboroch na hraniciach všetkých žiadateľov o azyl po dobu riešenia azylového konania.

V tranzite nemajú internet, ani prístup, aby si mohli niečo kúpiť - napríklad kredit na telefón. Nemajú teda mať možnosť byť v kontakte prakticky s nikým mimo tábora, teda s vonkajším svetom. Prakticky to celé znamená, že žiadatelia o azyl, väčšinou z vojnových krajín, sú v krajine Európskej únie, v Maďarsku, zadržiavaní ako vo väzení. A čas ukáže, či nie ešte horšie. A keď po týždňoch, mesiacoch čakania žiadateľ o azyl ten azyl nedostane, je vrátený späť do Srbska a to bez súhlasu či dohody so srbskými autoritami. Čo opäť v praxi znamená, že sa ten človek ocitne na ulici. Alebo rodina. A keď ten človek alebo tá rodina nebude súhlasiť s deportáciou do Srbska, bude vzatý do maďarského imigračného väzenia. A každý človek, ktorý ilegálne vstúpi na maďarskú pôdu a bude tam chytený, ide najmä o Pakistancov či Afgáncov, ktorí nemajú takmer žiadne šance dostať azyl, pretože ich krajina nie je uznaná ako vojnová krajina, no ľudia odtiaľ i tak utekajú, bude deportovaný späť do Srbska, a to bez ďalšej možnosti žiadať o azyl.

Keď sme po prvý raz išli do tranzitného tábora s mojou americkou priateľkou a dobrovoľníčkou Kiki, nechali nás hodinu čakať, kým nám odomkli tú zámku a pustili dnu. Sadli sme si k plotu z jednej strany, deti si sadli k plotu z druhej strany. Pýtali sa nás, prečo sú tam, a potom prečo nás k nim nepustia. Spoza plotu sme sa učili počítať v jazyku farsi aj po anglicky a maďarsky. A potom začali spievať: Keď si šťastný, tlieskaj rukami... Tak sme tlieskali. Ale spievať som pre guču plaču v hrdle nemohla. Keď nás konečne pustili dnu, viseli na nás desiatky detí. A keď sme im povedali, že sme im niečo doniesli, malé dievčatko sa ma opýtalo, či si majú nastúpiť do radu. Nechávame deti vyrastať v táboroch v tom, že sa majú stavať do radu. Kreslili sme, maľovali, tancovali, spievali, učili sa zvieratá a čísla po anglicky, oni nás ich učili v ich jazyku. A potom som po jednom išla ku každému dieťaťu a pýtala som sa ich, čo ti mám priniesť, keď prídem budúci týždeň? A oni mi začali diktovať svoje čísla, a ja som im hovorila, povedz mi tvoje meno, nie číslo. A viete, čo jediné chceli tie deti? Zošit, pero, ceruzku alebo farbičky. A knižky, aby sa mohli učiť angličtinu. Zošit, pero. To chceli. Nemali tam ani toaletný papier, ani mydlo.

Narodeniny

Adele som zahliadla, keď ju policajti vyvádzali zo sektoru a na nohe sa jej s plačom pridŕžal jej malý syn a plakal. A ona ho hladkala, nech ju pustí. So slzami v očiach som sa jej zadívala do očí. Tipovala som, že je krátko pred pôrodom. Policajti ju doprevádzali do sanitky, išla na vyšetrenie do nemocnice. Keď sa vrátila, išla som ju navštíviť. Mala syna aj dcérku, na moje narodeniny mala termín pôrodu. O pár dní. Adele bola z Afganistanu, bola neuveriteľne krásna a elegantná. Ukazovala mi fotografie z mobilu. Z nedávnych čias, keď bola hlavnou politickou komentátorkou afganskej televízie, robila talkšou s poprednými afganskými politikmi, mala fotku s prezidentom, ako ho doprevádzala. A potom jedného dňa došiel do domu Taliban a pred jej a manželovými očami zavraždili jej svokra. A začali sa vyhrážať jej mužovi, lebo bol súkromný podnikateľ a mal lekáreň. Keď sme sa stretli, bol to už rok a pol, čo odišli z domova. Mala toľko isto rokov ako ja, rovnakú profesiu ako ja, rovnaký mesiac narodenia ako ja. Ibaže ja som mala šťastie a narodila som sa na Slovensku, no ona sa narodila v Afganistane. A ja som mohla spoza toho žiletkového plotu a väzenskej klietky tábora vyjsť a ona nie.

Moju pozornosť upútala ďalšia matka. Ako zdivočené zviera prechádzala popri jednom kontajneri zľava doprava a potom späť a stále takto dookola. Pri lavičke sedela jej jedno-dvoj ročná dcéra a plakala. Ženy mi hovorili, že tá žena sa tu zbláznila. Na ďalší týždeň tam už nebola. Po mesiacoch, čo tá rodina ušla z domova, a potom si prešla nekonečným čakaním v táboroch v Grécku, Srbsku, a konečne sa dostala na zoznam a mohla žiadať o azyl v EÚ, sa na pôde EÚ tá žena zbláznila, lebo ju zavreli do klietky, do väzenia. Jej muž dobrovoľne požiadal, aby mohli odísť z tábora a vrátiť sa späť do Srbska. Kde nemajú žiadnu šancu o azyl, žiadnu šancu na budúcnosť. Jediná šanca je nelegálny prechod hraníc. S pašerákmi alebo na vlastnú päsť.

A potom tam bolo to krásne dievča, Arua. Šesťročná. Prestala rozprávať. Už niekoľko týždňov takmer neprehovorila. Jej mama bola modrooká blondína, lekárka z Iraku, manžel bol učiteľ. Boli jezídi, ktorých ISIS programovo vyvražďuje. Pred 18 mesiacmi utiekli. Väčšinu tohto dlhého času strávili v táboroch v Bulharsku a Srbsku, kým sa dostali na zoznam a mohli legálne žiadať o azyl v Maďarsku. Prišla som k Arue a povedala jej, že vyzerá ako primabalerína a že určite rada tancuje. A ona zrazu naozaj začala tancovať ako baletka. A na konci dňa začala rozprávať. Na ďalší týždeň mi jej mama hovorila, že Arua stále tancuje a už hovorí a na prstoch rátala dni, kedy zas prídem. Potom sme s dievčatami postavili bunker a vošli do neho. Pýtali sa ma, prečo nemám náušnice a retiazku, ani prsteň. Hovorila som, že šperky nenosím. A oni mi hovorili, že ani ich mamy už nemajú šperky, lebo v táboroch v Bulharsku im z hrdiel strhli retiazky, inde zas policajti vytrhli – nielen mamám, ale aj im - z uší náušnice. Spomenula som si na babku, ktorú som nikdy nepoznala, lebo pre choroby, čo si doniesla z lágrov, zomrela veľmi mladá, a na holokaust. To bolo v máji. Po piatich mesiacoch v tranzitnom tábore, v júli, dostala rodina Arui negatívnu odpoveď. Nedostali azyl. Písal mi jej otec. A ja som na terase našej farmy v Srbsku plakala, lebo som im nemala ako pomôcť. Policajti im otvorili dvere na hraniciach a „prehodili“ ich späť do Srbska. Na sklonku zimy sa rodina dostala do Nemecka. Ilegálne, cez pašerákov. Lebo nemali inú možnosť. Písali mi šťastní odtiaľ. Dúfam, že dostanú azyl a Arua bude môcť chodiť do školy, čo bolo jediné prianie jej mamy.

Nekončiaca hra?

Volajú to "game". Keď idú skúsiť prejsť cez hranice. Ešte na jeseň minulého roka si najmä muži, čo im systém nedovolil zaregistrovať sa ani v táboroch, alebo jednoducho vedeli, že i tak nemajú šancu dostať azyl, rátali pokusy. Game 3, game 4... Teraz už nerátajú. Majú za sebou 50 aj viac „games“. Niekedy viem, ktorí boli predošlý deň na hraniciach. Majú modriny, rany pod očami, čierne kruhy pod očami. A len kývnu, že boli na "game". Niektoré tváre vídam už celé mesiace, ani oni nevedia, ako dlho sú už tu. Brutalita maďarských aj chorvátskych pohraničníkov sa od minulej zimy stupňuje. A tí chlapi a chlapci akoby za každým rátali s tým, že toto je v tej "game". Ale aj horšie. Keď boli mínus 20-ky, boli aj takí, ktorí hovorili, že ich maďarskí policajti chytili v lesoch pri hraniciach, vyzliekli donaha, nechali ich v zime kľačať celé hodiny, striekali im slzný plyn do očí, smiali sa im a všetko si to nahrávali na mobily. Ukradli im telefóny, posledné peniaze, zobrali topánky aj šaty, prehodili cez plot späť do Srbska. Štvali na nich vlčiakov. Všetko toto sa deje, my o tom vieme, počúvame tie príbehy, a niekedy len stačí pozrieť sa ľuďom do očí a vyčítame to z nich.

Lenže oficiálne sa to nedeje, takmer žiadne médiá o tom nepíšu, Maďarsko aj Chorvátsko policajnú brutalitu popiera. EÚ odvracia zraky. Akoby títo ľudia boli menej ako my. Nie, to nie je cesta, aby ľudia ilegálne prechádzali hranice, ale ani to nie je cesta, aby títo ľudia nemali inú šancu, ako toto robiť. A už vôbec nie je cesta to, aby v Európe v 21. storočí bolo takéto násilie, mučenie a týranie páchané. A aby voči tomu krajiny EÚ nezakročili.

Dohoda EÚ s Tureckom, najmä tá, spôsobila aj fakt, že ľudia na úteku čoraz viac volia ilegálny prechod cez hranice. Čakacie doby, aby ste sa dostali na listinu a do maďarského „väzenského“ tranzitného tábora, sa predlžujú z niekoľkých mesiacov takmer na roky. A je mnoho prípadov, keď rodina nezmyselne ani po mesiacoch v maďarskom tábore nedostala azyl a nemá inú šancu, ako to skúsiť cez hranice ilegálne. To podporuje pašeráctvo, obchod s ľudským mäsom. To privádza ľudí, rodiny s deťmi do nebezpečenstva.

Madina

Madinin príbeh je jeden z najbrutálnejších posledných príkladov.  

Jej rodina ušla z domova pred Talibanom v roku 2016. Muslima strávila so svojimi deťmi takmer rok v tábore na srbsko-chorvátskych hraniciach dúfajúc, že už konečne príde ten deň, keď sa dostanú na vrch zoznamu a budú legálne vpustení do Maďarska, aby tu mohli žiadať o azyl.

Chorvátske autority oficiálne popreli, že Madina s rodinou vkročila na územie Chorvátska pred jej smrťou, alebo že by pohraničná polícia zohrala nejakú rolu vo väzbe na tragickú smrť šesťročného afgánskeho dievčatka. Vyhlásili, že rodina prechádzala zo Srbska, ale zostala na tej istej strane hranice, kde vlak prešiel Madinu. A že smrť bola „zaknihovaná“ v Chorvátsku, pretože rodina utekala pre pomoc na druhú stranu „neviditeľných“ hraníc na koľajniciach. V tú tragickú noc bolo telo dievčatka odvezené do nemocnice v Chorvátsku. Matku odmietli previezť s dcérou. A celú noc ju, ešte zakrvavenú, aj spolu s deťmi zadržiavali na policajnej stanici v Srbsku.

Telo Madiny bolo vydané rodine o tri dni neskôr, 24. novembra. Podľa slov matky, ktorú citoval The Guardian, jej telo vrátili zmrazené a celé zakrvavené a zablatené, tak ako ho odniesli do nemocnice. Tie tri dni nevedela, či jej dcéra žije alebo nie.

Madinin hrob leží na kraji mestského cintorína blízko bezútešnej srbsko-chorvátskej hranice, kde rodina spolu strávila spoločne posledné chvíle. Madinu im nedovolili pochovať podľa moslimských tradícií.

Myslím si, že raz sa nás budú naše deti pýtať, ako sme mohli dopustiť, aby iné deti boli držané ako väzni, aby iné deti nevinne zomierali pod vlakmi. Alebo sa to pýtať nebudú, lebo sa to nikdy neocitne v žiadnej učebnici.

Neviem, čo im na to odpoviem, ak sa ma opýtajú.

Pozerám sa navôkol a nedokážem uveriť, ako sme mohli dopustiť, aby tehotné museli rodiť v stane niekde na poli na hraniciach, aby matky s malými deťmi museli v zime žiť pod holým nebom, aby ľudia mrzli, aby dostávali denne prídelom len jednu konzervu, aby boli na európskych hraniciach bití, okrádaní, aby ako privítanie od Európy dostali život v neľudských podmienkach, a najmä, aby ľudia pri úteku z vojnovej krajiny do Európy museli riskovať svoje životy v európskych vodách, a aby stovky, tisíce ľudí muselo zomierať pri brehoch Európy. A aby sa s nimi nakladalo ako s menejcennými, ako s dobytkom.

Michal Havran napísal: „Spomeňte si na prvé transporty, na to, ako brali susedov vašich starých rodičov, ako nič neurobili, ako sme nič neurobili, nezabránili sme tomu, keď nastupovali židovské a rómske deti do vlakov vtedajších Slovenských železníc, ktoré sa dodnes neospravedlnili.” Dnes, teraz, sme nezabránili smrti malej Madiny.

Stovky svedectiev policajnej brutality na utečencoch a migrantoch zozbieraných dobrovoľníkmi: www.borderviolence.eu