Rómovia bojujú o svoju pamäť 70 rokov po konci vojny

Eva Šipöczová Eva Šipöczová | 16.05.2018 | Článok
Rómovia bojujú o svoju pamäť 70 rokov po konci vojny Súčasná podoba pietneho miesta; zdroj: Muzeum romské kultury

Začiatkom februára 2018 sa kvôli výrokom politikov Tomia Okamuru a Miloslava Roznera v Českej republike opäť otvorila citlivá téma minulosti a súčasnosti pamätníku Rómskeho holokaustu v Letech u Písku. T. Okamura, predseda politického hnutia Sloboda a priama demokracia (SPD) v rozhovore pre DVTV vyhlásil, že tábor v Letech nebol oplotený, ani strážený a väzni sa v ňom mohli voľne pohybovať. Odvolával sa pritom na neexistujúcu knihu z pier českých historikov. Jeho stranícky kolega M. Rozner zašiel s cynizmom ešte ďalej. Na straníckom zjazde vyhlásil, že „by nevyhodil z okna půl miliardy korun za likvidaci fungující firmy kvůli neexistujícímu pseudokoncetráku“. 

Ich výroky pobúrili Českú židovskú obec, Múzeum rómskej kultúry, potomkov rómskych obetí druhej svetovej vojny i časť verejnosti. Boli označené za bagatelizovanie, a v prípade Roznera, priamo za popieranie holokaustu, čo viedlo k podaniu trestného oznámenia zo strany Mladých sociálnych demokratov a aktivistu Martina Uhlíře zo spolku Politika a svedomie. 

Výroky vzťahujúce sa k výkladu dejín nie sú z úst politikov a političiek ničím novým. Naopak. Pre moc je kolektívna historická pamäť dôležitým nástrojom prehovárania k spoločnosti, k posilňovaniu identity, súdržnosti, spolupatričnosti, ale i nástrojom vlastnej legitimizácie.    

Kolektívna historická pamäť predstavuje špeciálnu časť nášho poznania, ktoré odpovedá na otázky odkiaľ sme prišli (pôvod), akú úlohu a miesto sme mali v dejinách, aký význam mám pre nás toto miesto dnes. A v kontexte tohto vedenia tvorí súčasť odpovede na otázku „Kto sme?“. Preto je popri jazyku, kultúre a území jednou zo základných zložiek potrebných pre tvorbu identity – štátnej, národnej, národnostnej, etnickej či náboženskej, ale i rodinnej či regionálnej. V kolektívnej historickej pamäti sa vyrovnávame so svojou minulosťou. Je to proces vedomý, a zároveň spontánny. Postavený na faktoch aj mýtoch. Vedomé budovanie začína výskumom, interpretáciou udalostí a končí výučbou v rámci vzdelávacieho systému, no odráža sa aj vo vysokej i populárnej kultúre. A keďže ide o jav, ktorý je tvárny, a zároveň významný pri tvorbe identity a súdržnosti, je kolektívna historická pamäť vec politická. 

Tábor

História tábora v Letech u Písku sa začala písať v roku 1940, kedy vznikol ako disciplinačný pracovný tábor pre odsúdených. Od jari 1941 až do jeho zrušenia v roku 1943 slúžil ako zberný tábor pre českých Rómov, pričom od roku 1942 niesol oficiálny názov Zigeunerlager I. Tábor bol definitívne zrušený v roku 1943. Vzhľadom na to, že v tábore bol rozšírený týfus, boli po jeho uzavretí budovy spálené a priestor posypaný vápnom, aby sa predišlo prípadnému šíreniu infekcie. 

Keďže išlo o zberný (iným slovom koncentračný) tábor, boli z neho českí Rómovia transportovaní do Osvienčimu. Podľa dobových dokumentov ním prešlo viac ako 1 300 osôb, vrátane žien, detí a starých ľudí (ktorí sa bežne do pracovných táborov neposielali, lebo neboli efektívnou pracovnou silou). Na základe dobových dokumentov je potvrdených 326 obetí týfusovej epidémie. O vraždení priamo v tábore nie sú doklady, no na základe kritiky prameňov a spomienok pamätníkov a pamätníčok sa dá predpokladať, že časť obetí zomrela na následky násilia, alebo bola zabitá. Celkovo počas druhej svetovej vojny zahynulo 90 % českej rómskej populácie. 

Na mieste bývalého tábora momentálne stojí ošipáreň. Zdroj: letypamatnik.cz

História tábora sa písala aj počas minulého režimu, paradoxne práve absolútnym mlčaním o jeho existencii zo strany oficiálnych budovateľov socializmu i kolektívnej historickej pamäte. Na akademickej úrovni sa mu venovalo málo pozornosti, a poznatky sa nedostali do širokého laického povedomia. Ani pri stavbe ošipárne v roku 1973 neďaleko od miesta, kde tábor stával, sa o jeho existencia oficiálne nediskutovalo. Napriek tomu sa niektorí český archeológovia domnievajú, že nezastavaná plocha objektu mohla vzniknúť aj na základe toho, že počas výstavby ošipárne sa narazilo na pozostatky tábora.   

Téma rómskeho holokaustu, a teda aj história rómskych zberných táborov, sa v Českej republike začala riešiť až v 90. rokoch. Kolektívna historická pamäť českých Rómov viažuca sa k druhej svetovej vojne sa začala písať až desiatky rokov po tej českej, ktorá bola vybudovaná na identite obete. 

Nemôže byť každý obeť

Dôvod, prečo je história zberného tábora v Letech taká citlivá je práve boj o kolektívnu historickú pamäť Rómov a českej majority. V roku 1995 bol neďaleko miesta, na ktorom stával tábor, vybudovaný pamätník obetiam rómskej genocídy počas druhej svetovej vojny. Tým miesto získalo silný symbolický význam, stalo sa miestom pietnych stretnutí, cieľom školských výletov a získalo významné postavenie pri budovaní rómskej identity a kolektívnej pamäte. Prijatie traumy ako súčasť minulosti a vyrovnanie sa s ňou sú právom i potrebou, tých ktorí trpia, a to nie len na individuálnej, ale aj kolektívnej úrovni. 

Konflikt vzniká v otázke spoluúčasti českej majority na genocíde českých Rómov. Čechy, Morava a Sliezsko vnímajú seba samých ako obeť druhej svetovej vojny. Základom tohto naratívu je Mníchovská dohoda z roku 1938, počas ktorej boli na princípe „o nás, bez nás“ odobrané pohraničné územia prvej Československej republiky a boli prisúdené Tretej ríši. Vznikol protektorát Čechy a Morava pod správou nacistického Nemecka. Po skončení vojny sa táto skutočnosť stala základom mýtu o Čechoch ako obeti druhej svetovej vojny. 

V koncentračnom tábore Lety, rovnako ako v podobných inštitúciách, boli počas protektorátu na vedúcich pozíciách, aj na pozíciách dozorcov zástupcovia českej spoločnosti. A práve tento fakt je citlivým miestom, pretože naráža na autoobraz obete, ktorí bol budovaný od konca vojny, a konfrontuje ho so spoluzodpovednosťou na utrpení a smrti českých Rómov.

Zodpovednosť a právo na minulosť  

V rámci budovania kolektívnej historickej pamäte českých Rómov je potrebné, aby majoritná spoločnosť podporila a vytvorila priestor na vyrovnanie sa s minulosťou, vytvorenie svojho – rómskeho – príbehu pre tých, ktorí prežili, pre ich potomkov a všetkých Rómov. Významným krokom zo strany štátu bolo odkúpenie ošipárne, ktorá stojí v priestoroch bývalého koncentračného tábora, a jej odovzdanie do správy Múzea rómskej kultúry. To na začiatku roku spustilo odbornú a verejnú diskusiu o podobe budúceho pamätníku Lety u Písku. 

Nepríjemný, no potrebný proces, spustili výroky Okamuru a Roznera a niekoľko rokov pred nimi aj Václava Klausa a ďalších. Tento proces zahŕňa zmenu na úrovni majoritnej kolektívnej historickej pamäte. Základom zmeny by mali byť nealibistické historické výskumy, ktoré budú kriticky pristupovať k účasti českého obyvateľstva na dianí v protektoráte, a to v rátane dehumanizácie a fyzickej likvidácie svojich obyvateľov. Nasledovať by mal dlhý a emočne vypätý proces prijímania historickej spoluzodpovednosti, ktorý bude vyžadovať silné zaštítenie od politických i spoločenských elít. Lebo len tak sa v spoločnosti utvorí potrebný priestor na to, aby Rómovia vytvorili, pochopili a prijali svoju minulosť a svoj príbeh v druhej svetovej vojne.