SARA AZIMI: Identita nemusí vypovedať len o tom, že som Slovenka. Môžem byť aj prispievateľkou k zmene

Anna Jacková Anna Jacková | 21.09.2019 | Článok
SARA AZIMI: Identita nemusí vypovedať len o tom, že som Slovenka. Môžem byť aj prispievateľkou k zmene Foto: Tomáš Halász

Že som trošku iná ako ostatní som začala zisťovať na základnej škole v Bratislave. Predtým sme s rodinou bývali v Nových Zámkoch a veľmi sme sa s inými ľuďmi nestretávali. Moja mamina bola učiteľkou v materskej škôlke a tú sme mali u nás doma. Keď som sa ráno zobudila, stačilo mi zísť dolu po schodoch a už tam na mňa čakali kamaráti, s ktorými som sa hrala celý deň. Bolo nás tam asi päť detí, všetci sme si boli blízki, najradšej sme barbinám strihávali vlasy. Okrem maminy nám v škôlke pomáhala aj pani Mária, volala som ju moja slovenská babka. 

Potom som nastúpila na základnú školu v Dúbravke, ale nehovorila som po slovensky, lebo naša škôlka bola anglická. Slovenčinu som počula len od pani Márie. Doma sme s maminou všetci traja súrodenci hovorili perzsky, s ocinom zas anglicky. Staršia sestra, mladší brat aj ja. Takže ako prváčka som vedela po slovensky povedať len – Ahoj, ako sa máš? a Budeš moja kamarátka? To som používala dookola, len skôr či neskôr som sa musela naučiť, čo povedať ďalej.

Myslím, že k vnímaniu tej „inej“ dopomohlo aj to, že som mala inú farbu pleti. Väčšinou ma považovali za Rómku, čo mi vôbec nevadilo, lebo podľa mňa je to krásna kultúra. Lenže ostatné deti ma na prvom stupni šikanovali a ja som nevedela, ako sa s tým vyrovnať. Ochránila som sa tak, že som sa začala viac kamarátiť s tými, čo ma šikanovali. V škole som mala úplne inú identitu ako doma. 

Doma som bola milá, poslušná a zodpovedná. Chodila som v rámci bahájskeho spoločenstva na morálne hodiny, kde som si vytvárala vzťah k hodnotám a cnostiam. Lenže v škole to skrátka nebolo cool, najmä nie pre 12 či 13-ročné deti. Začala som kašľať na školu, zhoršili sa mi známky a všetky vlastnosti, ktoré sú pre mňa teraz dôležité som začala prejavovať v zlom zmysle. Mám v sebe veľmi silný cit pre spravodlivosť. Takže ak sa podľa mňa dialo niečo nespravodlivé, veľmi som sa nahnevala a celý hnev som sústredila na jedného človeka. Preto som napríklad mala veľa konfliktov s učiteľmi. 

Moje školské ja sa na gymnáziu C. S. Lewisa drasticky zmenilo. Nemala som pocit pokrytectva, ktorý bol základnej škole a ak by som ho mala, vedela som, že môj názor budú rešpektovať a budú to riešiť. Stala som sa trošku bifľoškou, mala som skoro samé jednotky a doteraz ma veľmi baví učiť sa. Je pravda, že v sociálnych vedách som nevynikala, písať eseje bolo ako za trest, ale pracovala som na tom, aby som aj v predmetoch, ktoré mi až tak nešli, bola celkom dobrá. 

003-fjuzn sara azimi jpg online.jpg

Po maturite som sa rozhodla, že jeden rok budem slúžiť ako bahájka. Bahájske náboženstvo je celosvetové náboženstvo a jeho zakladateľom je Bahá´u´lláh, ktorý sa narodil v Iráne pred vyše 200 rokmi. Učenie, ktoré priniesol, hlása potrebu dopracovať sa k celosvetovému mieru, zrovnoprávniť postavenie mužov a žien či zrušiť všetky predsudky. Náboženstvo a veda musia ísť ruka v ruke, lebo ak sú v rozpore, jedno bez druhého nemôže fungovať. Bahájske spoločenstvo sa podľa týchto princípov snaží žiť nielen po duchovnej stránke, ale mali by sme v tomto smere napredovať aj materiálne. A na to, aby sme mali materiálny svet udržateľný, potrebujeme duchovné princípy. Ja sa snažím dodržiavať cnosti ako láskavosť, pravdovravnosť, nesebeckosť a spravodlivosť. Spravodlivosť má totiž veľký vplyv na to, ako sa pozeráme na moc. Či chceme, aby nás ostatní slepo nasledovali, alebo to vidíme ako príležitosť pre každého z nás, aby sme nezávisle hľadali pravdu v sebe. 

Práve kvôli službe som sa prisťahovala do susedstva v bratislavskom Novom Meste, ktoré už pár rokov pripravuje program a rôzne aktivity pre deti. Sústredíme sa tam na prácu s mládežou a je pekné vidieť, že sme súčasťou budovania komunity. Zároveň učíme ostatných rozmýšľať nad tým, aká je ich rola v spoločnosti. Budujeme v mladých cnosti cez príbehy, citáty alebo modlitby, pesničky, umenie a hry. Ráno začíname tým, že s ostatnými zreflektujeme aktivity, ktoré sme predchádzajúci deň robili a naplánujeme si, čo budeme robiť ďalšie dni. Snažíme sa neustále vzdelávať, prečítame si texty ako pracovať s mládežou alebo rôzne spisy od Bahá´u´lláha o duchovnom vzdelávaní. Doobeda vybavujem emaily, organizujem tábory, školenia. Chodím aj na hudobnú, hrám na flautu a okrem toho súkromne doučujem aj angličtinu. Po obede už prichádza mládež zo susedstva, venujeme sa rôznym kurzom, inokedy sa len rozprávame. Dáva mi to veľmi veľa praktických zručností, ale je to aj vyjadrenie istého záväzku, že preberám zodpovednosť za vlastný progres, za svoje vzdelanie a chcem byť prínosom k rozvoju spoločenstva.

V tom ma inšpirujú aj moji rodičia, službu v spoločenstve dávajú vždy do popredia. Myslím, že v ich živote to zohráva väčšiu rolu než to, že majú perzský pôvod a mama žila v Emirátoch a otec zas v Jemene či Indii. Moja mama uprednostňuje všetkých ostatných pred sebou. Je to najnesebeckejší človek, akého poznám. Môj otec zas veľmi veľa obetoval tomu, aby mohol pomáhať. Ma čisté srdce. Veľa cestuje a myslím, že na začiatku to bolo preňho aj ťažké, lebo musel trošku nechať bokom kariéru lekára. 

Motivuje ma aj samotný Bahá´u´lláh, lebo v živote veľmi veľa pretrpel, kvôli tomu, že chcel šíriť svoju víziu pre svet. A potom je to 16-ročné dievča Mona. Učila v Iráne menšie deti k cnostiam, presne také hodiny, ako som ja učila od 13 rokov. Lenže po islamskej revolúcii v Iráne v roku 1979 boli baháji utláčanou a prenasledovanou menšinou. Monu a ďalších deväť žien zatkli, týrali a po desiatich dňoch obesili. Je to pre mňa veľmi silný príbeh, lebo hoci som robila to isté, čo ona, ja som mala absolútnu slobodu. Ona za to položila svoj život. 

V Iráne som nikdy nebola, ale chcela by som ísť. Plánujeme to aj so sestrou a chceli by sme zobrať aj rodičov. Už by to tam pre nás nemuselo byť tak nebezpečné. Keď sa ale niekto rodičov opýta, či by sa chceli vrátiť, nikdy nepovedia áno. Toto už je ich domov a Slovensko je krásna krajina. Myslím, že inde by nenašli takú bezpečnosť, ktorú cítia tu. 

007-fjuzn sara azimi jpg online.jpg

Považujem sa za Slovenku, ale som hrdá na to, že som iná. Rodičia sa tiež sem-tam smejú, že nemôžem byť ich. Keď som doma alebo s Peržanmi, necítim sa súčasťou tej kultúry. Ani u nás doma nebola veľmi silná, hoci mama perzskú kultúru miluje. Otec k nej nemá veľmi výrazný vzťah. Raz sa na hodine dejepisu rozoberala otázka národnosti a mňa použili ako príklad tej, čo nie je Slovenka. Ja som síce na tej hodine nebola, ale kamarátky sa ma zastali, veď ona sa považuje za Slovenku! Nie je to len o tom, odkiaľ máš rodičov alebo, kde si sa narodila. Napokon, ja som sa narodila na Slovensku. 

Už som bola aj súčasťou projektu Živých kníh, teda, ľudí, ktorí sú ochotní sa podeliť o svoj životný príbeh. Ja som mala nálepku „World Citizen“, čiže svetoobčianka. Ľudia sa ma pýtali na moje detstvo, zaujímalo ich najmä to, aké je to vyrastať v slovenskom školstve, ako sa tam akceptuje moja inakosť. 

Myslím, že na Slovensku je veľa priestoru na zmenu. Ale aj iniciatívy. Všetci, či chceme alebo nie, hráme nejakú rolu vo svete a ovplyvňujeme, ako sa nám bude žiť. Všetci môžeme byť protagonistami v budovaní lepšieho sveta. Identita nemusí vypovedať len o tom, že som žena, Slovenka, beloška či černoška, ale môžem byť aj prispievateľkou k zmene. Robiť niečo pre zlepšenie sveta je primárnym aspektom mojej identity.