Slovensko: Západ či Východ? Pohľad etnológov

Ľuba Voľanská a Marta Botiková Ľuba Voľanská a Marta Botiková | 27.11.2017 | Článok
Slovensko: Západ či Východ? Pohľad etnológov foto: Juraj Majo

Článok je súčasťou série textov z diskusného fóra Európa hodnôt 2017.

Výsledky rôznych výskumov už od polovice minulého storočia ukazujú, ako vnímanie priestoru, hranice a dichotómie v prvom rade fungujú v hlavách ľudí. [1]

Na slepej mape Európy bez naznačených štátnych hraníc a riečnych tokov by sme zrejme ťažko správne určili, ktoré mesto presne kde leží. Hru so slepou mapou sa v rámci rôznych seminárov hrávame už 17 rokov so skupinami rozličných ľudí pochádzajúcich z mnohých krajín a prostredí. Za celý čas sa toto cvičenie podarilo správne zakresliť len jednému človeku, ktorý pracoval vo firme vyrábajúcej automobily ako vedúci oddelenia logistiky. Cvičenie však nemá byť skúškou z geografických znalostí, ide nám v ňom skôr o to, aby sme sa spoločne pozreli na fungovanie mentálnych máp. Vnímanie priestoru totiž podlieha vplyvom kultúry a môže byť ovplyvnené médiami, stereotypnými predstavami či politickými rozhodnutiami. Tie pôsobia na naše porozumenie geografickému priestoru a tvorbu mentálnych máp: rôznym miestam, mestám, regiónom a pod., dávame rôzne významy.

Málokto z nás si napríklad uvedomuje, že Split leží na tom istom poludníku ako Viedeň. Alebo že pohorie Ural ako stanovenie východnej hranice Európy predstavuje hranicu pomerne mladú, za jej autora je považovaný Philipp Johann von Strahlenberg, švédsky dôstojník a geograf nemeckého pôvodu, ktorý žil na prelome 17. a 18. storočia. Geografiu totiž často považujeme za exaktnú vedu, ktorá operuje s meraniami a tvrdými dátami. Za mnohými rozhodnutiami v jej rámci, ako zrejme i týmto, však stoja politické ustanovenia, konštrukty, v tomto prípade snaha dostať Rusko s bohatými ľudskými a materiálnymi zdrojmi mentálne „do Európy“.

Východné a západné konotácie teda nie sú novodobou záležitosťou súčasnosti. Od obdobia raného novoveku cestovatelia z nemecky hovoriacich krajín, ktorí putovali po Európe zo západu na východ opisovali postupujúcu divokosť prírody i obyvateľov krajín, ktoré navštevovali. Referenčným rámcom im bola vlastná kultúra. Zriedka, ale predsa sa stalo, že pochválili a vyzdvihli mravy obyvateľov v navštívených krajinách, ako sa vyjadril napríklad pruský vojenský staviteľ Albert von Sydow pri svojej ceste cez Centrálne Karpaty[2]. Západ či Východ však nebol jednoznačne geograficky definovaný. Keď napríklad Wolfgang Amadeus Mozart v 18. storočí cestoval z Viedne do Prahy, hovoril o tom, že cestuje na Východ.

Mentálne mapy v nás

Myšlienka mentálnych máp sa používa aj opačným spôsobom - teda od “folk knowledge” - medzi bežnou populáciou rozšírenými znalosťami - k politickým rozhodnutiam, ako je to napríklad v prípade strategických analýz. David Brewster, austrálsky strategický analytik, využil koncept mentálnych máp pri analýze priestoru Južnej a Juhovýchodnej Ázie. Tvrdí, že u obyvateľov bežne rozšírené mentálne mapy hraníc jednotlivých regiónov, môžu mať významný vplyv na strategické jednanie štátov.

Stredná či Stredovýchodná Európa bola v našej hre so slepou mapou ešte pred pár rokmi prázdnym pojmom, skoro ako v prípade ranonovovekých máp, kde na miestach, ktoré boli neprebádané, stálo Hic sunt leones (Tu sú levy)... Mestá, ktoré účastníci našich seminárov považovali za Západné, zväčša kreslili ďalej na západe, ako v skutočnosti ležali a podobne to bolo aj s mestami, ktoré považovali za Východné (Varšava skončila v Bielorusku a Kyjev v Rusku). Dnes sa situácia zmenila a stredná Európa sa stala naplneným priestorom – ba priam naopak, mestá sa k sebe „túlia“, vzdialenosti medzi mestami v stredovýchodnej Európe sú často považované za kratšie, ako v skutočnosti sú.

Pre našinca, teda človeka pochádzajúceho zo stredovýchodnej Európy, je dichotómia Západ – Východ základnou dichotómiou orientácie v európskom priestore, ale napríklad v Čiernej hore, Bulharsku alebo Bosne-Hercegovine či dokonca Grécku je to skôr rozdelenie Sever – Juh. Máme totiž (z nášho pohľadu voči nemecky či anglicky hovoriacim krajinám v Európe) tendenciu porovnávať sa vždy s centrom – územie Slovenska by sa z hľadiska rôznych kultúrnych vplyvov dalo považovať skôr za Východ Západu, ako Západ Východu. Maďarský historik Jenö Szücs napríklad tvrdí, že stredovýchodná Európa je územie, kde nie je zložité rozoznať „západné“ štruktúry, podliehajú však určitým modifikáciám[3].

Cieľom našej aktivity so slepou mapou bolo porozumieť tomu, že hoci sa nám mnohé veci zdajú byť prirodzené, nemenné a odvodené od pevných pravidiel prírodných vied, nie vždy to tak musí byť. Podobne je to s predsudkami: kultúra totiž nikdy nie je taká mocná, ako keď je prezlečená za prírodu.

Slepá mapa Európy, autor: Juraj Majo

 Etnológia či antropológia sa však veľmi nepúšťa do tzv. Grand Theories, abstraktného teoretizovania, ktoré je sústredené na koncepty viac ako na obsahy. Na základe etnologického/antropologického, zvlášť cez výskumné metódy „uzemneného“ výskumu, pri akejkoľvek téme zdôrazňuje význam kontextualizácie. Venuje sa tak javom, ktoré možno nie sú štatisticky signifikantné – avšak často môžu naznačovať potenciál zmeny v spoločnosti. Skôr ako iné druhy prameňov sú pre etnológov/antropológov dôležité príbehy: ľudí, spoločenstiev, miest a pod.

Strednú či stredovýchodnú Európu - rečovo a kultúrne rôznorodý región  charakteristický aj neustálymi zmenami hraníc a tak aj štátnych, právnych a politických systémov - nemožno pochopiť pomocou modelov, ktoré boli vytvorené pre krajiny západnej Európy. Podať interpretáciu mnohých evidentných rozdielov nie je, práve pre mnohorakú premenlivosť, jednoduché ani jednoznačné. Jedným z vysvetlení je historicky prevažne agrárny charakter regiónu strednej Európy a zmeškané procesy modernizácie. Samozrejme, spoločensko-historicko-geografická mozaika je zložitá a aj keď bol agrárny charakter s pretrvávajúcimi feudálnymi väzbami v inštitucionálnych štruktúrach prevládajúcim, nebol jediným modelom fungovania. Mestá mali predsa voči vidieku odlišnú skladbu obyvateľstva. Od konca 19. storočia ich výrazne zasiahlo spriemyselňovanie. Toto vyžadovalo nielen zmenu kvalifikácie pracovnej sily, ale najmä rozvíjalo migráciu ľudí za prácou.

Ku vnútornej migrácii vyvolanej spriemyselňovaním, ako aj intenzifikáciou poľnohospodárskej výroby, sa pridružovala zámorská, často návratná emigrácia. Tieto pohyby sa diali nie na pozadí, ale uprostred veľkých historických premien, vojnového požiaru prvej svetovej vojny a vzniku nových štátov, ktoré v každodennom fungovaní predstavovali štrukturálne zmeny v legislatíve, školstve, ekonomike, etnickej štruktúre a ďalších okolnostiach určujúcich nielen veľké dejiny, ale aj spôsob fungovania v každodennom živote. Pracovná migrácia mala za následok neúplnosť rodín. V rozvetvenej štruktúre rodiny sa riešila poskytovaním pomoci a ochrany tým neúplným rodinám, kde v dôsledku odchodu za prácou chýbal otec, a nezriedka aj celá stredná, rodičovská generácia. V rodine však bolo cítiť aj rozhodovaciu moc príslušníkov najstaršej generácie. Aj ženy, matky, ktoré zostávali samé v dôsledku odchodu/ov manžela za prácou, v dôsledku vdovstva či mimomanželského rodičovstva, fungovali v rámci rodinného spoločenstva vďaka “istote” pomoci, zároveň však boli vystavené kontrole, posudzovaniu, aj odsudzovaniu.

Ak nazeráme na naznačené zmeny cez prizmu života v najbližšej spoločenskej skupine, v rodine, zisťujeme napätie medzi stálosťou a zmenami. Tieto zmeny a odlišnosti možno odvodiť od typu zdrojov živobytia, od neustáleho vnútorného cyklu zmien, štruktúry, početnosti a vzťahov v rodine.

Dedičské zvyklosti i postupy, spolu s nedostatkom iných pracovných príležitostí utužovali v stredo-východoeurópskom priestore vzájomnú závislosť. Rodinné zväzky a stratégie neboli vždy celospoločensky prospešné.

Jedným z takýchto javov, ku ktorému sa vyjadrovali pohoršene aj súdobí kňazi a politickí predstavitelia, bolo znižovanie počtu detí, regulácia pôrodnosti, ktorá bola v niektorých regiónoch dnešného Slovenska praktikovaná a je spájaná s nástupom modernity najmä od polovice 19. storočia. V našich podmienkach sa vypuklo prejavila až v prvej tretine 20. storočia. Pri pretrvávajúcich ekonomických podmienkach málo rozvinutej poľnohospodárskej výroby a nedostatku občianskych spoločenských inštitúcií obmedzovanie pôrodnosti nenahradilo západoeurópske vzory dedenia, delenia majetku a z neho vyplývajúceho slobodnejšieho spoločenského rozvoja. V konečnom dôsledku táto prax vyznievala nepriaznivo vzhľadom k potrebám a perspektívam každodenného života rodiny.

Je zaujímavé sledovať mnohé pretrvávanie javov a vzťahov, ktoré korenia v uvedených historických vývojových štádiách rodinného života. Ako veľmi významný sa ukázal v rôznych spoločenských obdobiach pretrvávajúci vzťah k pôde ako k základu rodinného majetku. Nielen ťažkosti a násilné procesy združstevňovania odrážajú nevôľu vzdávať sa istoty akokoľvek neveľkého pôdneho vlastníctva. Novšie spoločenské procesy po roku 1989 ukázali veľký záujem o návrat pôdy - aj keď skoro vysvitlo, že po niekoľkých generáciách neskúsení staronoví vlastníci nemajú šance konkurovať poľnohospodárskej veľkovýrobe. Samozrejme, našli sa iné riešenia využitia pôdneho vlastníctva.

Podobne, obdobie po druhej svetovej vojne liberalizovalo rodinné vzťahy, často a vo veľkej miere umožňovalo nezávislosť, neolokalitu mladých rodín. Neznamenalo to však bezprostredný zánik práv a povinností, medzigeneračných záväzkov. Opäť sa otvárali otázky výchovy a starostlivosti o najzraniteľnejšie skupiny, detí a starých ľudí. Silnejúci ekonomický tlak na produktívnu strednú generáciu, a zároveň ponúkané spoločenské riešenia ešte stále celkom neuspokojujú všetkých zainteresovaných fungovať “západným” spôsobom.

Podobne je stále v rodičovskej generácii prejavované neporozumenie a skepsa voči predlžovaniu (ne)závislého slobodného života mladých ľudí a (ne)potreba či možnosť uzatvárať rodinné zväzky. Pred pár týždňami sme mali možnosť sledovať diskusiu na základe výsledkov výskumov Eurostatuo nedostatku nájomných bytov, s ktorou sa paralelne pestuje potreba “vlastniť” svoju “strechu nad hlavou”.

Vymenovali sme niekoľko sociálnych súvislostí, ktoré rovnako ako z nich vyplývajúce ďalšie okolnosti rodinného života sú pestované nielen v kresťanskom konzervatívnom prostredí, ktoré ich vyžaduje aj posväcuje, ale patria k všeobecne žiadaným, akceptovaným a napĺňaným hodnotám každodenného života ľudí, ktorí niekde medzi Západom a Východom po generácie vo svojich životoch formujú jedinečnosť tohto európske priestoru.


[1] Lynch, Kevin (1960). The Image of the City. Cambridge MA: MIT Press.
[2] Sydow, Albert (1830). Bemerkungen auf einer Reise im Jahre 1827 durch die Beskiden über Krakau und Wieliczka nach den Central Karpaten, als Beitrag zur Charakteristikdieser Gebirsdgegend und Ihrer Bewohner. Berlin.
[3] Szücs, Jenö (1983). The Three Historical Regions of Europe: An outline. Acta Historica Academiae Scientiarum Hungaricae. roč. 29, č. 2/4,131-184.