Zápisky z kenského denníka

Diana Burgerová Diana Burgerová | 21.12.2017 | Článok
Zápisky z kenského denníka foto: Diana Burgerová

V Keni som ako dobrovoľníčka strávila väčšinu roka 2017. Mysľou sa do toho kenského sveta rada vraciam. Stále sa ho snažím pochopiť. Zhodila som tam starú kožu a vymenila ju za novú. Aby som si tie najcennejšie zážitky, skúsenosti a uvedomenia z tejto východoafrickej krajiny, ktorú už nazývam domovom, nenechala iba pre seba, vznikol tento cyklus zvaný Zápisky z kenského denníka. Bude subjektívny, občas i faktografický, vtipný aj smutný. No najmä o tom, v čom sme iní či až príliš rovnakí. Celýcyklus so všetkou láskou, ktorú v sebe mám, venujem mojej kenskej mame Esther Minaio Cooke. 

6. časť: Iba im nikdy nepoviem nie

Nasledujúcemu kenskému príbehu patrí v mojich osobných zápiskoch najviac priestoru na papieri. Pri niektorých stránkach zo zápisníka dokonca viem s istotou povedať, čo v ten deň, keď som ich napĺňala obsahom, varila mama Esther na večeru. Nosila som ho všade so sebou. Posledné dva mesiace môjho pobytu v Keni zohrával ten tyrkysový notes, ktorý mi pred odchodom venovala moja drahá priateľka, veľkú rolu. Bol to môj druhý mozog.  Výpočty, škrtance, mená a telefónne čísla, zafúľané miesta, mapky a šípky, prepočty peňazí aj slová, ktoré sa nedajú prečítať.

Najskôr som si myslela, že by vás moja nasledujúca skúsenosť z Kene nijako neobohatila, no potom som zmenila názor. Je to jedna z najdôležitejších vecí, ktoré som vo svojom živote doteraz urobila.

Je mi jedno, čo si o tom myslíte

Skôr ako sa dostanem k samotnej podstate, musím vám zopár vecí vysvetliť. Možno vám to pomôže pochopiť moje rozhodnutie, i keď za tie roky som si už zvykla, že na to sa spoliehať netreba. Totižto, milujem zvieratá. Niekedy mám pocit, že omnoho viac ako ľudí. Ako dieťa som zbierala zrazené mačky z ulíc a nachádzala som im dôstojnejšie miesta na posmrtný život za dúhovým mostom ako na studenom betóne pod kolesami áut. Neraz som pre to vystúpila z autobusu a raz dokonca takmer prišla o prácu. Dodnes to robím a je mi jedno, čo si o tom myslíte. Ani holuba nenechám trápiť sa v agónii, keď na neho naďabím na Námestí SNP v Bratislave. Aj o tom si pokojne pomyslite, čo chcete. Prestala som počítať, koľko splašených túlavých psov som už naháňala po slovenských rušných uliciach.

Nezáleží mi na tom, či je to pes alebo mačka, kravka alebo prasa, veľryba alebo slon. Rešpektujem ich ako rovnocenné živé tvory, ktoré majú právo na zdravý a pokojný život vo svojom prirodzenom prostredí či už vedľa alebo čo najďalej od človeka. Asi si viete predstaviť, ako dlho mi ako dieťaťu trvalo zvyknúť si na to, že nie každé zviera takúto príležitosť dostane. Ani človeku sa predsa na svete toľko šťastia neprihodí.

Koľko bezsenných nocí som prebdela modliac sa za to, aby ľudia nejedli zvieratá, ale iba zeleninu a ovocie, aby nelovili veľryby, čo tak krásne spievajú, aby nenosili kožušiny, keď už máme syntetiku, aby si nekupovali šteniatka, keď ich neskôr vyhodia na ulicu. Koľkokrát som sa hanbila, že som človek.

Hoci som už veľká, takmer nič sa vo mne nezmenilo.

Preto najväčším šťastím, ktoré sa mi v Keni mohlo prihodiť, bola moja mama Esther. Do zvierat je šialená ako ja. Možno trochu menej a triezvejšie. Keď som prišla, mala doma na dvore štyri psy a niekoľko sliepok. Keď som odchádzala, psov bolo šesť a rodinné sliepky sa už nejedli. Kto si chcel pochutiť na kurati, musel si ísť kúpiť mrazené.

Počas môjho pobytu nám zomrela stará psia dáma Bella, ktorú Esther zachránila od miestneho muža, čo ju používal ako prostriedok na hnusný biznis – na rodenie šteniatok. Vystrojili sme jej pohreb. Esther nad Belliným hrobom dokonca vyriekla akúsi krátku kázeň, s deťmi sme sa za ňu pomodlili a až uľahla zem, vysadili sme jej kvietky.

Psy sa však stali tvormi, s ktorými som v Keni trávila najviac času. Doma u mamy aj na ulici v dedine. Jeden dedinský pes ma dokonca presvedčil o tom, aby som pre ne niečo i urobila.

Všetko so všetkým súvisí

Keňa nie je prvá ani posledná krajina, v ktorej sa počet túlavých psích duší nedá spočítať. Teda presnejšie, dalo by sa, no krajina sa zaoberá inými problémami, predovšetkým svojich ľudských obyvateľov. Psy nie sú prioritou číslo jeden ani číslo desať. To je pochopiteľné, no kto sa aspoň trochu v problematike vyzná, vie, že zdravotný stav domácich zvierat úzko súvisí aj so zdravím ľudí.

Získať akékoľvek fakty o zdravotnom stave psov v tejto krajine je ako hľadať ihlu v kope sena. S pomocou veterinárov a internetu som sa predsa len k akýmsi dátam dopracovala, hoci sa od zdroja k zdroju líšili. Najvierohodnejšie pôsobil Strategický plán kenských ministerstiev zdravotníctva a poľnohospodárstva na boj proti besnote. Podľa ich prieskumu zomrie po kusnutí besným psom ročne v krajine okolo dve tisíc ľudí, pričom 40 percent obetí sú malé deti. Africký kontinent sa hneď po Ázii (56%) borí až so 43-percentnou úmrtnosťou na besnotu z celého sveta. Predovšetkým v odľahlých vidieckych štvrtiach.

Fakty sú dôležité ak chceme niekoho presvedčiť o tom, aby sa o svoje zvieratá staral zodpovedne s ohľadom i na svoje zdravie, no základom je zmeniť jeho pohľad na vec samotnú. Občas mám pocit, že je to celosvetový boj s veternými mlynmi. Samotný vládny dokument pristupuje v Keni k psom ako k strojcom problému, hovorí o nich ako o „zodpovedných za prenos besnoty na človeka až v 98-percentách všetkých prípadov“. No sú za tento problém naozaj zodpovedné samotné psy? Je správnym riešením hromadný odstrel, pridávanie otravy do jedla či iné druhy krutej smrti, ktoré „riešia“ tento problém len dočasne, nie udržateľne? Asi sa zhodneme, ak poviem, že odpoveď na uvedené otázky je veľmi jednoduchá – nie.

Psy by nám o tom vedeli rozprávať

Besnota nie je jediný kríž, ktoré si tieto štvornohé tvory so sebou nosia. Trpia podvýživou, svrabom, blchami, kožnými ochoreniami, po bitkách medzi sebou i rôznymi infekciami, ktoré na seba pri strete prenášajú. Život kenského psa, či je túlavý alebo niekomu patrí, je v 90-percentách takmer identický. Potulujú sa po uliciach a cestách, z dediny do dediny, nechávajú za sebou mladé. Kolegovia a domáci mi často vraveli – pes je slobodný tvor. A tam sa začalo naše neporozumenie a odlišnosť v názoroch. Akokoľvek sa snažíme vnímať psy ako slobodné tvory, oni nimi nie sú, odkedy sme ich predchodcov skrotili, dali im na krk reťaze a misku s jedlom.

Vždy ma fascinovalo, ako odlišne pristupujeme k psom my, ľudia zo Západu a ako ľudia z tretieho sveta. My im odoberáme prirodzenosť, obliekame ich do svetrov či dokonca obúvame do topánok a nechávame ich spávať v našich posteliach, zatiaľ čo ľudia v rozvojovom svete im dávajú až príliš veľa slobody. Výnimky, samozrejme, potvrdzujú pravidlo. Mama Esther je netypický príklad kenského zaobchádzania so psami, no mnohí Slováci sa k tým svojim správajú horšie ako kenskí dedinčania. Všetko má svoje pre a proti a pýta si svoju daň. Psy by nám o tom vedeli najlepšie porozprávať.

Poppy

Do Kene som však neprišla, aby som tam pomáhala so psami. Dokonca som do júla minulého roka ani len netušila, že s nimi budem akýmkoľvek spôsobom pracovať. Zmenil to až Poppy, môj najlepší dedinský štvornohý priateľ. Ostali mi tak necelé dva mesiace, aby som dokázala, čo som si zaumienila – vakcinovať a vykastrovať čo najviac psov v mojej dedine Mtomondoni.  

Poppyho som prvýkrát zazrela priviazaného na ani nie metrovej reťazi pri plote pár metrov od mojej práce. Reťaz mal na krku upevnenú tak silno, že sa mu zarezávala do kože. Stál tam a plakal bez vody a šance na úkryt pred spaľujúcim obedným slnkom. Čakala som hodinu, či si po psa niekto príde. Už to vo mne kypelo. Po dlhých minútach, čo som jeho plač počula až do areálu tréningového centra, som sa rozhodla psa odviazať. Hnusnú hrdzavú reťaz som zahodila kdesi ďaleko a aj s Poppym som sa pobrala do dediny zistiť, komu patrí. Zaviedol ma do tlupy svojich psích súputníkov obklopujúcich skupinku mladých chlapov asi v mojom veku. Na moje otázky, komu tento pes patrí, nikto nereagoval.

Možno som bola na nich príliš tvrdá, možno som pôsobila šialene. Ani si to veľmi nepamätám, taká som bola nahnevaná. Snažila som sa im vysvetliť, že nechať ho tam priviazaného za takéhoto sucha je absolútne nezodpovedné a kruté. Poppy mal navyše kožný svrab. Na ten stačí použiť prevarenú vodu s listami zo stromu neem, ktorý má antibakteriálne účinky a Poppymu by to zmiernilo jeho útrapy so svrbením. Čo som ja považovala za samozrejmosť, o tom oni nemali ani poňatia. Navyše boli trochu podgurážení. Čosi si tam šomrali popod nos v kiswahilčine.

Už som sa chystala Poppyho vziať na šnúrku od nohavíc a odviesť ho domov k mame Esther, keď sa pri mne zjavil kolega. Zbadal ma na ceste domov z práce. Snažil sa mi pomôcť prerozprávať mužom všetko v rodnom jazyku. Po čase vysvitlo, že tam psa priviazali práve oni, aby tam strážil niekoľko hektárov kukuričného poľa pred pažravými drzými vyjedačkami - opicami.

Na ani nie metrovej reťazi má uchrániť celé pole pred opicami, čo sa zbláznili? Veď oni nie sú sprosté. Presunú sa ďalej, kam už za nimi pes nedosiahne. – prisahámbohu, už som aj kričala. Kolega im preložil moju poznámku do slušnejšej pokojnej reči a vyzeralo to, že sa muži nad tým trochu zamysleli. Psa mi však vydať nechceli.

Neber ho, Diana. Pes je ich majetok, budú to považovať za krádež a pomstia sa ti rovnako. V najlepšom prípade ti niečo ukradnú alebo neviem... – povedal mi. Pochopila som. Poppyho som nechala tak, odišla som so slzami v očiach. Bol to jeden príklad z desiatok oveľa horších v našej dedine. V ten moment som to vzdala, no už cestou som premýšľala nad tým, ako nenásilne a účinne pomôcť nielen Poppymu.

V ten deň som doma u mamy Esther začala pátrať, aká je situácia psov v tejto krajine. Po tom, čo som si kde-tu prečítala, začala som online fundraisingovú kampaň na základné úkony – širokospektrálne očkovanie, očkovanie proti besnote, kastráciu a sterilizáciu. Neverila som v zázraky, cieľ som si preto dala ľahšie splniteľný – 30 psov z mojej dediny v tom najhoršom zdravotnom stave. Vôbec som netušila, že to je len začiatok čohosi väčšieho.  

A a B, C a D

Ešte skôr ako by ste odsúdili ľudí z mojej dediny tak, ako som to v prípade Poppyho nesprávne a výbušne urobila i ja, musíme sa pozrieť na fakty, ktoré v tomto prípade hrajú veľmi významnú rolu. Sedemdesiat percent domácností z kraja Kilifi, v ktorom sa nachádza i dedina Mtomondoni, patrí do kategórie tých najzraniteľnejších, žijúcich tesne nad či pod hranicou chudoby. Ak si nemôžu dovoliť nakŕmiť, ošetriť či poslať do školy svoje deti, ich pes je ten posledný problém, ktorý ich trápi. O vakcinácii psov ľudia nemajú veľa informácií, tobôž nie o kastrácii. Z kultúrneho hľadiska s tým navyše mnohí majú veľký vnútorný problém.

Zatiaľ čo fundraisingová kampaň sa na sociálnych sieťach šírila medzi mojimi priateľmi a známymi, potrebovala som od miestneho staršinu povolenie na výkon takejto akcie v dedine. Ten sa rozhodol zo situácie vyťažiť a za to, aby mi povolenie od miestnej samosprávy s pečiatkou a podpisom priniesol, si vypýtal v prepočte asi 20 eur. Zaťala som päste, prvý a poslednýkrát, hoci jeho žiadosti o peniaze sa stupňovali, som mu za jeho veľkorysú pomoc zaplatila. Snažil sa mi do vlastného projektu vnútiť i jeho zodpovednosť staršinu, vyriešiť dva problémy naraz – evidovať všetkých ľudí z dediny podľa občianskeho preukazu. Bála som sa, že ak by som si od ľudí pýtala ich osobné doklady, ktoré niektorí vôbec nemajú alebo im vypršala platnosť a oni si ju neobnovili, zľakli by sa a ďalej by so mnou spolupracovať nechceli. Jeho úlohu som mu s radosťou prenechala. Dnes ho dokonca, podľa posledných správ od mojich priateľov, vyšetrujú zo sprenevery financií z rozpočtu tejto veľkej usadlosti zvanej Mtomondoni.

Na to, aby som vôbec zistila, ktoré psy sú v najhoršom stave a tým ohrozujú i svoje okolie, potrebovala som v dedine urobiť prieskum. Bez znalosti kiswahilčiny a s bielou tvárou by som sama ľudí nepresvedčila o tom, že ich psy potrebujú očkovanie a kastráciu, aby sme zastavili či aspoň zmiernili premnoženie v dedine a tým zabránili aj prenosu ochorení medzi zvieratami a na človeka. Na to som potrebovala lokálnych odborníkov.

Od mojej britskej priateľky Diany, ktorá vedie útulok pre zvieratá v Bamburi, som dostala kontakt na výborného veterinára, Petra Gitau. Mama Esther zavolala svojej veterinárke Sidi a povolala ju do misie. S oboma lekármi sme si dedinu rozdelili na štyri časti, každý z nich sa podujal obstarať dve – A a B, C a D. Počas prieskumu v Mtomondoni, ktorý so mnou absolvovala len Sidi, sme viac či menej napočítali 106 psov. Mnohé nepatrili nikomu alebo sa k nim len nik nechcel priznať. Boli i prípady, kedy ľudia tvrdili, že im patrí desať psov. Doktorka Sidi sa podujala na akciu v najodľahlejších častiach dediny (C a D), odkiaľ bol prevoz psov takmer nemožný. Pätnásť z nich odoperovala priamo pred obytnými domami na najčistejšom možnom mieste na sterilnej podložke. Zákrok u psa totiž trvá iba niekoľko minút, so sučkami to také ľahké nie je. Tie ostávali na klinike dva dni na pozorovanie. S doktorom Gitau sme v dedine v sekciách A a B operovali dvakrát do týždňa ráno pred mojim odchodom do práce. Bol to strategický čas. Všetky psy sa vtedy zdržujú v okolí domov, cítia vôňu vareného čerstvého jedla, čakajú na zbytky a dropky.

Bojovali sme s odchytom psov, niektorých sa nám nepodarilo chytiť či uspať niekoľko dní. Poppy bol zo všetkých psov najlepší. Šiel im príkladom. Zakaždým, keď sme s doktorom a jeho asistentom prišli, pricupital k autu a chcel doň nastúpiť. Občas dokonca zjedol čosi i z voňavej uspávacej zmesi s ryžou, na ktorú sme lákali psy, ktoré čakali v rade na zákrok. Potom pol dňa prespal pod stromom alebo sa omámený tackal nevediac, čo sa s ním deje.  

Zatiaľ čo nám peniaze od donorov a mojich priateľov naskakovali na účet a ja som pomaly mohla vyplácať veterinárom odmeny za ich činnosť, bojovali sme s ľuďmi, ktorí nechceli o kastrácii či sterilizácii ani počuť. Chcem, aby mala suka mladé, predám ich a budem mať peniaze. – hovorili. No tie sučky boli v zúboženom stave, pretože nemali dosť živín ani na to, aby samé prežili. O mladé teda prichádzali, v tom horšom prípade zomreli pri pôrode vysilené aj ony. Týchto ľudí nedokázali presvedčiť ani veterinári.

Pozitívny prístup je základ

Zo živých obrazov z dediny, na ktoré nikdy nezabudnem, mi i dnes behá po chrbte mráz. Čoskoro sme zistili, že ľuďom okrem vakcinácie a kastrácie musíme poskytnúť aj adekvátne informácie o starostlivosti o psov. Neraz sme narazili na to, že novonarodené šteňatá umierali, hoci to nebol zámer ich majiteľov, práve ich vinou. Aby zabránili muchám klásť do telíčka mláďat larvy požierajúce ich mäso zaživa, okúpali mladé v chemickom roztoku. Tie pískali a kričali zaleptané v bolestivej agónii, pomôcť sa im už nedalo. Ani Sidi, ktorá mala pevný žalúdok, neustála tento pohľad bez uslzených očí. Nachádzali sme kostričky chorých zúbožených tiel s prázdnymi očami zmierenými so smrťou. Psy s natrhnutými ušami, reznými ranami či krivými končatinami. Deti hladkajúce psy, ktoré si následne strkali svoje malé špinavé rúčky do úst. Boli dni, keď sme dve hodiny stáli pri aute len sa rozprávajúc s ľuďmi o tom, ako takýmto nepekným tragédiám predchádzať.

No popri tom všetkom sa vždy našli ľudia a rodiny, ktoré nás veľmi milo prekvapili. Svoje psy mali zaočkované a k tomu nám hrdo predkladali platné preukazy o registrácii na veterinárnych klinikách. Ich psy boli zdravé a v dobrej fyzickej kondícii, niektoré dokonca kastrované, hoci rodiny bývali v obyčajných drevených domčekoch bez elektriny a po vodu si, rovnako ako ostatní, chodievali niekoľko kilometrov denne do studne. Mali totiž k týmto zvieratám iný prístup. Uvedomovali si riziká, ktoré neošetrené psy predstavujú pre nich samých. Dokážeme ušetriť 50 šilingov (menej ako 50 eurocentov) ročne na jedno očkovanie proti besnote. – hovorili pyšne. My sme na nich boli pyšní tiež. Neskôr sme ich používali ako príklad pre ostatných. Keď sme začali so slovami – A viete vy, že vaša suseda s mužom majú päť psov a všetci sú zaočkovaní, aby neprenášali choroby na vaše psy a deti? – účinok sa dostavil takmer ihneď.

Kde niečo končí, iné začína

Akciu sme ukončili dva dni pred mojim odchodom naspäť na Slovensko. Bola som šťastná, prešťastná za to, čo sa nám spoločne so Sidi a Petrom podarilo. Oslávili sme to večerou, ktorú som pre nich navarila.

Vďaka finančným darom od donorov, mojich blízkych a priateľov, dvoch slovenských občianskych združení Pes v núdzi a Majme srdce sa nám nakoniec podarilo vakcinovať, kastrovať a sterilizovať 75 psov a štyri mačky. O takomto čísle som v úvode tohto malého skromného projektu ani len nepremýšľala. Zaočkovali a vykastrovali sme takmer dve tretiny psej populácie v dedine. Pri tom lekári ošetrili tých, ktorí to nutne potrebovali a psov vždy vrátili majiteľom navoňaných a okúpaných v šampóne proti blchám. Sidi a Peter im donekonečna vysvetľovali dôležitosť vakcinácie proti besnote, naučili sme ľudí ako vyberať svojim psom larvy múch z tela, ako použiť prírodné zdroje na problémy s infekciou kože, no najmä sme sa im snažili vysvetliť, že po našej práci už ostáva na nich, ako sa k tomu postavia. Na rok tak má 75 psov a štyri mačky takmer zaručené, pokiaľ ich nepostihne nejaká tragédia, že ostanú zdraví a na nikoho neprenesú infekciu či nákazu. Prvý krok sme urobili my, ten druhý už bude na nich.

Keď som si po pomerne úspešnom projekte prechádzala svoj zápisník znova, zostalo mi ľúto tých zvyšných 31 psov, ktorých sa nám nepodarilo ani očkovať, ani vakcinovať. Sú to tie, ktorých majitelia nás hnali kadeľahšie, šteniatka, ktoré podľa Sidi nedožili ďalšieho rána či také drobné novorodence, ktoré by silná očkovacia látka mohla zabiť. No už som sa rokmi naučila, že všetkým sa naraz pomôcť nedá.

Neváhaj a konaj!

Doktor Gitau mi v posledný deň, ktorý sme v dedine strávili spolu, povedal čosi, vďaka čomu som sa rozhodla podeliť sa o túto skúsenosť i s vami. Hoci je to len malý krôčik k tomu, aby sa začali diať veľké veci, možno si ten krok urobila práve ty, Diana. V Keni ešte niet dediny, kde by mali záznamy o tak detailnom počte túlavých psov či psov, ktorí majiteľov majú. Ani nie je dediny, kde by taký počet psov podstúpil zákrok či očkovanie. Budeme túto informáciu šíriť ďalej. Sme na dobrej ceste. – usmieval sa na mňa Peter. Neviem, ako veľmi mu bolo príjemné, že som ho na malý moment stískala na svojej hrudi. Bolo to moje poďakovanie za to, že väčšinu práce odviedol on a Sidi, nie ja.  

Akokoľvek som sa pred samotným začiatkom práce v teréne bála, že to nezvládnem a peniaze nezoženiem, nezastavilo ma to. Stanovila som si cieľ, ktorý som chcela dosiahnuť. Chýbalo mi, že som v Keni nemala pri dobrovoľníckej práci veľa príležitostí vyjsť s kolegami do terénu a práca za počítačom ma nenapĺňala natoľko, aby som zostala len pri nej. Zrejme som potrebovala i sama sebe niečo dokázať, niečo tam po sebe zanechať. A keď to nešlo prácou pre naše centrum, našla som si niečo iné. Niečo, v čom mám skúsenosť i z domu, od detstva, čo mám v krvi. Myslím, že sa mi to z veľkej časti podarilo.

Nikto z domácich obyvateľov vo mne za celý ten čas nevyvolal pochybnosť, že robím nesprávnu vec. Nepýtali sa ma, prečo nepomáham radšej ich deťom alebo im samým.  Naopak, zblížilo nás to. Neraz sme sa od vtedy rozprávali na ulici, pozývali ma na návštevu či len skontrolovať psa, lebo sa im zdalo, že nie je v poriadku. Poppy so mnou v posledný pracovný deň dokonca šiel do práce. Nikdy predtým to neurobil. Ako keby vedel, že odchádzam a to bolo naše zbohom.

Pochybnosti vo mne vyvolávali len tí, s ktorými sa stretávate pri svojej práci určite i vy. Neprajníci, ktorí nepriložia ruku nie len k vášmu dielu, ale sotva k nejakému. Ľudia, ktorí sami nedokážu pohnúť ani prstom. Takí, ktorí mudrujú o chorých a hladných deťoch, no sami nevedia, čo práca na pomoc deťom obnáša. Že ak sa nevykoná dobre, môže viac dlhodobo uškodiť ako pomôcť.

Vďaka tejto skúsenosti som sa naučila veriť si viac v tom, čo robím. Ak mi čosi vo vnútri káže urobiť čokoľvek, čo by bolo prospešné hoci len pre jediného jedinca, nemôžem to hodiť za hlavu. A neurobte tak ani vy. Začnite pri tom, čo mne trvalo skutočne veľmi dlho – je mi jedno, kto si čo o mne myslí. 

O autorke

Diana Burgerová je momentálne novinárkou na voľnej nohe. Láka ju tretí sektor, s ktorým čas od času spolupracuje. V Keni pôsobila sedem mesiacov ako dobrovoľníčka neziskovej organizácie Človek v ohrození. Keby mohla, na cestách po svete by strávila celý život. Medzi nomádmi, moslimami či Vikingami sa často cíti príjemnejšie ako medzi domácimi. Pre Slovákov chce písať texty z ciest, aby im ukázala, že svet sa netočí iba okolo nich. A že tí iní, ktorých sa tu tak bojíme, sú neuveriteľne úžasní ľudia.