Zápisky z kenského denníka

Diana Burgerová Diana Burgerová | 27.12.2017 | Článok
Zápisky z kenského denníka foto: Archív Diany Burgerovej

V Keni som ako dobrovoľníčka strávila väčšinu roka 2017. Mysľou sa do toho kenského sveta rada vraciam. Stále sa ho snažím pochopiť. Zhodila som tam starú kožu a vymenila ju za novú. Aby som si tie najcennejšie zážitky, skúsenosti a uvedomenia z tejto východoafrickej krajiny, ktorú už nazývam domovom, nenechala iba pre seba, vznikol tento cyklus zvaný Zápisky z kenského denníka. Bude subjektívny, občas i faktografický, vtipný aj smutný. No najmä o tom, v čom sme iní či až príliš rovnakí. Celý cyklus so všetkou láskou, ktorú v sebe mám, venujem mojej kenskej mame Esther Minaio Cooke.

 7. časť: Nesprávaj sa ako biely boh, ktorý vstúpil do čierneho pekla

Dlho som nevedela prísť na to, na akú zo spomienok z ich nevyčerpateľnej studnice upriamiť pozornosť tentokrát. Celý čas som udržovala texty v subjektívnej rovine bieleho jednotlivca, ktorý sa, niekedy viac a niekedy zase menej, začlenil do kenského spoločenstva. Počas siedmych mesiacov v Keni som sa naučila o inej kultúre a inom spôsobe života, svojich i cudzích daroch a obmedzeniach viac, ako by som sa naučila z kníh, filmov, diskusií a cestovateľských prednášok. Hoci viem, že som si z tej fascinujúcej bujnejúcej východoafrickej krajiny odniesla viac ako som tam sama zanechala, doposiaľ to bol najlepšie strávený čas v mojom živote.

Nateraz je to môj posledný text zo zápiskov z kenského denníka. Mám pocit, že ak si ho prečítajú tí, o ktorých v ňom píšem, možno so mnou už nikdy neprehovoria. S ohľadom na ich pohodlie som text udržala pri nevyhnutnom pre čitateľa a aktérom som zmenila mená. Neviem a nechcem však zmeniť pocit, ktorý vo mne zanechali  - dovolenka do raja nemá zmysel, ak doň prichádzate s pocitom, že ste biely boh, ktorý vstúpil do čierneho pekla.

Zlý začiatok, zlý koniec

Bol neskorý august minulého roka, keď som v jednom z luxusných hotelov na kenskom pobreží zazrela po šiestich mesiacoch dobre známu slovenskú tvár. Moja dlhoročná priateľka sa v júli rozhodla navštíviť ma so svojím partnerom v Keni. Bol to radostný pocit. Chceli sme spojiť príjemné s ešte príjemnejším, okúsiť spoločne horúce tropické pobrežie Kene, ktorým som ich hrdo plánovala previesť práve ja.

Hoci som najskôr trvala na tom, aby bývali u mamy Esther v jednom z domčekov na prenájom na našom pozemku, Petra sa rozhodla inak. Nechcela ani pomyslieť na to, že by si počas letnej dovolenky museli s priateľom variť sami. Pätnásťminútová cesta ktorýmkoľvek dopravným prostriedkom k oceánu sa jej zdala tiež pomerne zdĺhavá a tak zvolili bývanie v hoteli, v ktorom sa o jedlo starajú iní a oceán je na dohľad z okna hotelovej izby. Ak si ľudia potrpia na takéto štandardy, musím to jednoducho akceptovať. Nie každý je otvorený dovolenkovať u cudzích ľudí, stopovať vo dvojici či vo štvorici, stanovať uprostred lesa alebo jesť len kukuričný chleba a proteínové tyčinky. Nesúď iných podľa seba. – opakovala som si tisíckrát.

Aj napriek tomu som z prvého stretnutia odchádzala zmätená a s pocitom, že sa naše spoločné chvíle v Keni neskončia najlepšie. Petrin priateľ Karol častoval hotelový personál slovami – spomalený a chaotický. Tieto prívlastky zovšeobecňoval na celý národ a vysvetľoval si tak i príčiny problémov kenského ľudu a ich krajiny. Bieli ľudia sú podľa neho jednoducho lepší takmer vo všetkom. Od predajcov na plážach kupoval náramky a kľúčenky za nehorázne peniaze, hoci som ho upozorňovala na to, že to nie je správne rozhodnutie. Petra sa sťažovala na silnú klímu v izbe, príliš pikantné či zvláštne jedlo a oceán, ktorý je často pomerne ďaleko od pláže.

Spomenula som si pri tom na moju najmilšiu kenskú kolegyňu Dredah, ako sme v tomto hoteli pred časom predávali prírodné produkty nášho tréningového centra na veľtrhu malých podnikateľov. Naskytla sa nám príležitosť, ktorá sa nedala odmietnuť - naobedovať sa, navyše úplne zadarmo, v hotelovej jedálni. Nikdy som sa počas môjho pobytu v Keni viac nenajedla, ako práve tam. Trochu som sa neskôr za to i hanbila. V ponuke boli polievky a niekoľko druhov hlavných chodov – kenské pilau, ugali či chapati, králičie, kuracie aj hovädzie mäso na rôzne spôsoby, ryža, zemiaky aj šaláty, talianske pappardelle aj penne s hríbovou a bolonskou omáčkou. K tomu koláče a misy plné ovocia. 

Výdatný obed, z ktorého nám praskali bruchá, sme s Dredah doslova trávili prechádzkou po pláži chladiac si nohy v oceáne. Ten počas prílivu pohlcuje takmer celú pláž, no ak nastane odliv, treba mu ísť niekoľko metrov naproti. Je to predsa živý organizmus. Stačí len odpozorovať, v ktoré hodiny sa k nám s otvorenou náručou slaných vĺn vracia.

Nesúď iných podľa seba. – opakovala som si znovu.

Všetci máme predsudky, no treba s nimi pracovať

K správaniu Petry a Karola som zo začiatku pristupovala s humorom hovoriac si, že keď ich zavediem do slávneho starého centra Mombasy, môjho mesta hriechov Mtwapy a dediny Mtomondoni, na iné prekrásne pláže, do barov a na trh, na pracovisko aj k mojim priateľom, zmenia svoj prístup a na luxus za veľkými múrmi hotela sa im zunuje sťažovať sa. Chcela som im ukázať pravú tvár časti pobrežia, ktoré vie byť desivé aj krásne rovnako ako Bratislava, Paríž či Káthmandu. K tomu však už nedošlo. Prihodilo sa čosi, čo mi zovrelo od jedu päste, no v konečnom dôsledku sa ma to dotklo do takej miery, až to zabolelo.

V Keni som sa cítila ako doma, bola som tam doma, považovala som preto za svoju povinnosť pozvať mojich slovenských priateľov na nedeľný obed k mame Esther. Nechcela som ich prvýkrát nechať blúdiť ulicami Mtwapy samých, spolu s Estherinou dcérou Tmah a malou Eli sme sa preto po nich vybrali do hotela autom. Cestou naspäť sme im ukázali, kde sa končí Mombasa a začína naša Mtwapa, kde chodíme na trh, kde je tá ktorá pláž, policajná stanica, kde nakupujeme pitnú vodu a nakoniec, kde začína milovaná aleja stromov, ktorá cez Aloo Drive vedie až k nám domov. Mama Esther ich vrúcne privítala a ak si dobre spomínam, dokonca Petru letmo objala.

Pri obede sme sa s Karolom vrátili k téme „zaostalých Keňanov“. Nedokázala som ho presvedčiť o tom, že my, bieli ľudia, nie sme o nič lepší ako tí, ktorí ho v tejto krajine zatiaľ veľmi slušne a zdvorilo hostili. Aby som belochom v Karolových očiach trochu pristrihla hrebienok, vymenovávala som mu s vtipom všetky veci, hoci často absolútne nepravdivé, ktoré Keňanom pripadajú na belochoch čudné  a vedia si z nás teda vedia poriadne uťahovať.

Miestne ženy a muži radi opakovali, že všetci belosi sú bohatí, majú drahé autá a veľa peňazí, preto sa im doma zle spí, lebo hoci majú na svojich vilách alarmy, neustále sa boja, že im ich bohatstvo ktosi ukradne. My chudobní nemáme nič a ako dobre sa nám spí. – smiali sa hlasno tetky v miestnych salónoch krásy. Kolegyne sa ma vypytovali, či aj u nás na Slovensku fungujú vzťahy medzi partnermi tak ako v latinskoamerických telenovelách. Tie sú v Keni veľmi populárne. Bolela by ma hlava, keby som bývala s tak uvrešťaným mužom. – hovorievali mi. Na svadbe sa na mne miestne dievčatá smiali, že neviem tancovať, hoci som bokmi vrtela tak silno, ako som len vedela. Keď som v teréne prvýkrát chytila do ruky lopatu, ženy sa na mne smiali a kolegu sa pýtali, či som to už niekedy robila. Belosi podľa nich jednoducho manuálne nepracujú. Karol s Petrou sa na tom hlasno smiali.

Snažila som sa ich varovať pred predsudkami a stereotypmi, ktoré jeden voči druhému pestujeme. Ach, koľkokrát som sa sama pristihla pri tom, že ich v sebe mám i ja. Nabádala som ich k tomu, aby využili svoj pobyt na to, aby aspoň nejaké z nich zmazali. Ak už nie tie svoje voči Keňanom, potom aspoň tie o belochoch. Tešilo ma, že si medzi plážovými predajcami našli niekoľko známych, ktorých poznali po mene a občas s nimi prehodili pár slov. Chýbalo mi však u oboch z nich akési nadšenie a chuť spoznať nepoznané v úplne novom svete, do ktorého prišli z Európy prvýkrát. Verila som, že to zmením prvým výletom do tréningového centra a predovšetkým krátkou exkurziou do stredu mangrovníkového lesa. Vtedy som ešte nevedela, že to bude prvý a posledný výlet, ktorý spolu absolvujeme.

Nakoniec sa k nám pridali i Estherine deti Tmah a Scip spolu s vnúčatami Toshom a Eli. Nikomu z nich sa v tom teple nechcelo ísť tých pár kilometrov peši, nasadli sme preto do auta a vyrazili do ulíc dediny. Ukázala som im miestnu mešitu, pole, cez ktoré vedie skratka do práce, stánok, kde si kupujem raňajky i obedy, malé domčeky z dreva, blata i sušených palmových listov, školu i psy, ktoré nám krížili cestu. Mnohí dedinčania nám radostne pokyvkávali, keď sme autom prefrčali okolo nich.

Ako v „cigánskej osade“

V Kwetu centre sme sledovali malé i veľké kraby ako sa nechali unášať sladko-slanou vodou tamojšej zátoky, ktorej nádychy a výdychy zalievali korene mangrovníkov a popadané listy a plody unášali hlbšie do lesa. Previedla som ich okolo našich rybníkov a záhrady, k môjmu pracovnému miestu v srdci centra, kde sme s kolegami mali najlepší internetový signál. Získavala som pocit, že sa konečne všetci traja vezieme na jednej rovine chuti po poznaní.

Keď sme sa asi po dvoch hodinách vrátili naspäť k Esther a ja som priateľov zaviedla naspäť do môjho domu, všetko sa z minúty na minútu zmenilo. Opýtala som sa ich, či im na cestu naspäť do hotela zavolám priateľov motorkárov, aby ich zaviedli na nástupište matatu a tuk-tukov. Žiadať Tmah o to, aby sme ich odviezli opäť autom sa mi už v nedeľu podvečer zdalo príliš neslušné.

Keď Karol počul o motorkách, nekontrolovateľne vybuchol. Petra sa ho snažila upokojiť, hodnú chvíľu sa hádali. Vo vrecku mal 30-tisíc kenských šilingov, približne 230 eur. Obával sa, že mu ich niekto ukradne. Na motorku sa báli vysadnúť obaja. Hoci som bola ich živým dôkazom toho, že v tejto krajine som šťastná a za šesť mesiacov v tejto krajine mi nikto ani len vlas na hlave neskrivil, nebol to pre nich relevantný argument.

Karol zasiahol citlivé miesto až v závere svojho výlevu plného hnevu a nepochopenia. Chrlil slová a vety, ktoré urážali mamu Esther, dedinu, v ktorej som bývala, jej obyvateľov a krajinu, ktorú Karol vôbec nepoznal. Urazilo to i mňa. Dokonca i komunitu ľudí, ktorá s týmto nemala nič spoločné. Keby som vedel, že to tu vyzerá ako v cigánskej osade, nikdy by som sem neprišiel – povedal.

Prekročil medze, ktoré som dokázala ustáť. Zaplietol typicky slovenský stereotyp voči rómskej menšine do kenského prostredia. Prečo? Lebo je na uliciach odpad, pobehujú tam psy a ľudia nie sú bieli? Nemyslím si, že sa Karol niekedy ocitol v rómskej komunite či v osade na Slovensku. Kenskej dedine dal šancu len z okna auta. Cítil sa v menšine, v nebezpečí pred ľuďmi, ktorí nemali najmenší dôvod mu ublížiť? Hlboko sa ma to dotklo. Tí ľudia boli mojim domovom.

Pešo som ich takmer bez slova odprevadila dolu do mesta, kde na nástupišti nasadli do tuk-tuku a odviezli sa naspäť za múry hotela. Petru som v Keni stretla ešte jedenkrát, ale bez Karola. Vzala som ju do mojej obľúbenej izraelskej kaviarne a na zmrlinu do Bamburi. S Karolom strávili väčšinu času v areáli hotela, v bazéne alebo na pláži, navštívili jeden národný park neďaleko jeho brán.

S Karolom som odvtedy nehovorila. S Petrou áno, hoci mám pocit, že od toho kenského momentu sa čosi zmenilo. Hanbila som sa za to, že moji priatelia v sebe skrývajú nevraživosť, nepochopenie, predsudky a pre mňa, hoci teraz zrejme zovšeobecňujem i ja, istý typ západniarskej rozmaznanosti. Vďaka tejto skúsenosti som si uvedomila, kam som sa počas môjho pobytu v Keni posunula, no stále mám strach predtým, či sama v sebe narazím na podobné obmedzenia.

Škodí či prospieva?

Aký obraz o Keni si táto dvojica odniesla naspäť domov na Slovensko? Stačilo im utvoriť si názor spoza múrov drahého hotela? Mala som ich nasilu zobrať do chudobnej vyprahnutej časti Kene, kde by videli vychudnuté telíčka detí posedávajúce v tieni stromu alebo k hore Mount Kenya, kde by v tejto africkej krajine možno zazreli sneh? Nemohli peniaze, ktoré minuli na túto cestu, využiť radšej efektívnejšie? Mali by ľudia s takýmito hlboko zakorenenými predsudkami voči inakosti vôbec cestovať? Mám právo ich vôbec súdiť?

Každý cestovateľ, environmentalista či ľudsko-právny aktivista má na tieto otázky iné odpovede. Možno je pravda niekde uprostred. Možno nestíhame vstrebávať rozmanitosť sveta tak rýchlo, ako nám ho lietadlá, sťahovanie národov, konflikty, koncept hraníc a médiá ponúkajú. Niektorí tvrdia, že na to, aby sme spoznali iný kraj a mrav, stačia tri mesiace. Mne na to, aby som spoznala Keňu skutočne do hĺbky, nestačilo ani tých sedem. Mám pocit, že práve, keď som sa v tejto časti sveta zabývala, musela som ho opustiť a trvalo mi hodnú chvíľu, než som si opäť zvykla na Slovensku.

No jedno je mi jasné, ak sa chcem kdesi znova cítiť ako doma, kdekoľvek ma nohy zavedú, musím opäť rešpektovať krajinu, jej kultúrne, historické a náboženské rozdiely, prírodu a najmä jej obyvateľov. Inak na neporastiem na duchu ani ja, ani tí, ktorí mi skrížia cestu. Aby som videla ich jedinečnosť, musím najskôr akceptovať ich odlišnosť, hoci je tá odlišnosť často až za hranicami mojej etiky.

Nesúď iných podľa seba, hovorím si stále.  

O autorke

Diana Burgerová je momentálne novinárkou na voľnej nohe. Láka ju tretí sektor, s ktorým čas od času spolupracuje. V Keni pôsobila sedem mesiacov ako dobrovoľníčka neziskovej organizácie Človek v ohrození. Keby mohla, na cestách po svete by strávila celý život. Medzi nomádmi, moslimami či Vikingami sa často cíti príjemnejšie ako medzi domácimi. Pre Slovákov chce písať texty z ciest, aby im ukázala, že svet sa netočí iba okolo nich. A že tí iní, ktorých sa tu tak bojíme, sú neuveriteľne úžasní ľudia.