Zápisky zo stopovania: Na cestách sme všetci migrantmi

Jürgen Rendl Jürgen Rendl | 18.09.2019 | Článok
Zápisky zo stopovania: Na cestách sme všetci migrantmi Foto: Jana Gombiková

Už prešlo asi 15 rokov, odkedy som začal stopovať. Dôvod nebol nijak výnimočný: Zatúžil som po dobrodružstve, chcel som vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a nazrieť za hranice známych vecí. Odvtedy sa stopovanie stalo mojou výskumnou metódou, vybrúsilo moje vnímanie regiónu, ktorý by som najlepšie opísal slovami „Európa všade na východ odtiaľ, kde som sa narodil”. Tým, že už nejaký čas pôsobím v Bratislave, stopovanie mi umožnilo utvoriť si o Slovensku ucelený obraz, stretnúť sa s realitou mimo rozrastajúceho sa hlavného mesta. Na cestách zbieram úlomky textov a rozhovorov s ľuďmi, ktorých spoznávam, dohromady vytvárajú akýsi nekonečný itinerár, z ktorého napokon každý vychádza ako migrant.

Pracovať znamená ísť na západ

(Trnava, 28/Mar/2018) 
Čakal som dlhé roky, kým sa mi podarilo zviezť sa v jednom z množstva taxi vanov, ktoré rozvážajú slovenské opatrovateľky do krajín ako Rakúsko a naspäť domov. Cestou na Ukrajinu ma konečne zobral šofér z firmy Austria & EU Travel. 

Vezie ma niekoľko stoviek kilometrov spolu s pani, ktorá sa vracia domov do Prievidze. Začala pracovať ako opatrovateľka pred viac než desiatimi rokmi, pracovala u mnohých rodín z rôznych častí krajiny, naučila sa oceniť ich precízne pokosené trávniky, ocitla sa v mnohých situáciách a rodinných usporiadaniach. Napriek tomu ju vcelku prekvapilo, že spoznala Rakúšana, ktorý sa rozhodol vybrať opačným smerom. Za pár rokov by si rada splnila svoj dlhoročný sen – výlet do Gruzínska, kde by si vychutnala miestne tradície a hory. „Pretože príde moment, keď jednoducho treba začať žiť,” povedala mi. 

O niekoľko hodín a 300 kilometrov neskôr ma vezie ďalší minivan po hrboľatých cestách vedúcich cez vyľudnené oblasti na východ od Prešova. Okrem panelákov lesknúcich sa na kopci nad Vranovom, zahaľuje scenériu len tma a jedinými pochybnými známkami života sú silný zápach celulózky a chemická továreň. 

Náš minivan má poľskú značku a vezie štyri ženy, ktoré sa tešia domov na svoje rodiny na Veľkú noc v Zakarpatskej oblasti. Je s nami ešte jeden pán, ale do spoločne strávenej cesty prispieva len jeho dychom, ktorý cítiť po vodke. Moje spolucestujúce strávili posledné tri mesiace prácou v továrni juhokórejskej elektronickej spoločnosti pri Bratislave. Zarábajú 250 eur mesačne, čo je asi polovica minimálnej mzdy na Slovensku. „Ale doma by nám nikto toľko nezaplatil,” vysvetľuje šoférka, obratná pani po štyridsiatke, pričom šikovne kľučkuje po diaľnici fajčiac jednu cigaretu za druhou. Hneď ako prejdeme cez hranice a necháme za sebou Slovensko, je nám je jasné, že sa už pozná so všetkými colníkmi a ovláda spôsoby, ako sa cez hraničné kontroly dostať čo najrýchlejšie. Vďaka jej prešibanosti sa čoskoro dostávame do Užhorodu. 

Ovocie zo Španielska na Liptov a späť

(Hybe, 31/Mar/2018) 
O štyri dni neskôr som na ceste späť z hlavného mesta Zakarpatska. Je veľkonočná sobota, diaľnica je pokojná. Len rádio na benzínke na severe Slovenska a polceste do Bratislavy vyhráva retro hity z 80. rokov, moju nočnú moru. Jedna predavačka ma dokonca spoznáva, ocitol som sa na tej pumpe už raz pred rokom. Dostávam od nej dobrú kávu a príjemnú spoločnosť. Prišla ako na zavolanie, keďže vonku prší a jediné autá, ktoré tu stoja, sú mladíci, ktorí sa prišli vybaviť na sobotňajší večer alebo preplnené dodávky cestujúce z Ukrajiny do Česka, až kým tu nezastaví slovenský kamión.

Vezie ovocie zo Španielska, ktoré sa spracuje do slovenských jogurtov a časť z nich opäť vyvezú do Španielska. Vraví, že si túto prácu vybral, aby mohol vidieť svet. V deväťdesiatych rokoch pravidelne absolvoval trasu do Moskvy, niekedy i do Almaty, cez Kaukaz. Počas gruzínskej občianskej vojny musel dokonca čakať dva týždne, kým ho do krajiny vpustili. Stál v siahodlhom rade s ostatnými kamiónmi v subtropickej divočine na pobreží Čierneho mora. „Vtedy sa hovorilo, že koniec sveta je na východ od Ankary,” tvrdí, „ale keby nebolo tej úžasnej pohostinnosti tureckých ľudí tam, uprostred ničoho, neviem, ako by sme túto skúšku prežili.“

Tesne pred svitaním, keď sa melódie z rádia už dávno premenili z retro noci na náhodnú zmes svetového popu, sa ma ujme muž z Kyjeva a ponúkne mi odvoz až do Bratislavy. Našiel som ho, ako si podriemaval uprostred opusteného parkoviska a mal očividnú radosť z toho, že mu niekto na zvyšných 300 kilometrov bude robiť spoločnosť. Kvôli kríze na Ukrajine sa pred tromi rokmi rozhodol presťahovať na Slovensko a začal podnikať. Jeho portfólio pracovných činností zahŕňa civilného inžinierstvo a import a predaj nábytkového textilu vyrábaného na Ukrajine. Tvrdí, že sa mu zatiaľ celkom darí, aj keď stále sa mu nepodarilo vybaviť, aby mu na Slovensku uznali inžiniersky diplom. Rád by čoskoro priviedol do Bratislavy aj svoju ženu a dve malé deti, ale byrokracia si vyberá svoju daň, vysvetľuje mi popritom, ako divoko jazdí po opustenej diaľnici. Komunikujeme zmiešaninou slovenčiny a ruštiny a vždy, keď nachvíľku zmĺkneme, hrá sa na telefóne, aby nezaspal. 

Keď sa napokon dostaneme na vyľudnenú dopravnú tepnu, vedúcu cez jedno z najväčších bratislavských sídlisk, cítim sa, ako keby som vstúpil do mesta duchov – akoby nám pripomínalo, že pre väčšinu miestnych sa domov nachádza niekde inde. 

41531156434_8835a64dac_o.jpg

Habibi a potlačená identita

(Šaca, 7/Apr/2015) 
„Neboj, postarám sa o teba,” uisťuje ma po tom, ako ma naložil na prašnej križovatke v Šaci, socialistickom robotníckom predmestí, susediacom s rozľahlou Košickou fabrikou US Steel. Vo svojom maďarskom aute mi rozpráva, že sa rozhodol opustiť Československo na začiatku osemdesiatych rokov po tom, ako sa hlavná košická nemocnica, ktorú projektoval a neskôr manažoval, dostala pod katastrofické vedenie komunistického kádru. Keď stratil aj posledné zvyšky viery vo vtedajší systém, mal niečo cez tridsať rokov. Na začiatku sa so ženou a dvomi deťmi dostali do rakúskeho utečeneckého tábora Traiskirchen. Keď si našetrili, podarilo sa im emigrovať do USA, kde sa po niekoľkých dočasných zamestnaniach dostal do kalifornskej konštrukčnej firmy, ktorá projektovala jadrové elektrárne. 

O desať rokov neskôr prijal ponuku pracovať v Saudskej Arábii, kde mu sľubovali „také isté podmienky ako v USA, akurát s viacerými benefitmi“. To sa však týkalo viac-menej len jeho, a preto sa jeho rodina čoskoro presťahovala naspäť do Ameriky. Žil teda ďalších 15 rokov na striedačku v Rijáde a LA a projektoval najmä továrne na výrobu odsoľovacích zariadení. Potom sa presťahoval do Kataru, kde stále pracuje pre významnú oceliarsku spoločnosť. Naša konverzácia sa o chvíľu prepína zo slovenčiny do angličtiny, keďže tvrdí, že slovensky už nehovoril desať rokov: „Vieš, kade sa ide do Bratislavy, že? Lebo ja som tam nebol dvadsať rokov.”

Keď prechádzame malebným Gemerom, konverzácia sa odvíja od tém ako právo šaríja, až po tému zdravotnej starostlivosti v USA, ktorú preberáme míňajúc rozpadávajúce sa priemyselné objekty uprostred nádhernej scenérie. „Vieš čo, habibi?” ozval sa. „Keď som sa v deväťdesiatych rokoch prvýkrát vrátil na Slovensko, moji kamaráti vraveli, že sa za päť rokov stane Švajčiarskom východnej Európy.” Zobral to skepticky, ale aj s trochou pragmatického optimizmu. Nečakal však, že po piatich rokoch bude Slovensko potrebovať ďalších desať len to, aby sa dostalo do stavu, ktorý panoval tesne po revolúcii. 

Keď napokon dorazíme do hlavného mesta, vyzerá, že je zo všetkých ligotavých povrchov jemne rozladený. Ukážem mu, kade sa dostať do hotela a odprevadím ho až k recepcii, aby som sa uistil, že všetko dobre dopadne. Keď sa lúčime, recepčná si od neho pýta občiansky. Môj spolucestujúci vzdychne a povie: „Tejto identity som sa vzdal pred tridsiatimi rokmi.”