Ženy, ktoré zostali – v Etiópii sa o našu prácu zaujímali policajti

Magdaléna Vaculčiaková Magdaléna Vaculčiaková | 01.06.2018 | Článok
Ženy, ktoré zostali – v Etiópii sa o našu prácu zaujímali policajti Pracovníčky organizácie WISE sa dohodujú s policajtom pri našom výjazde do terénu. Foto: Noel Rojo

V Etiópii vyhlásili stav núdze, čítame na internete. Už tretí týždeň sme v Senegale, letenku na opačný koniec afrického kontinentu máme kúpenú už dva mesiace. Hľadať ženy, ktoré zostali do Etiópie napokon ideme. 

Je príliš jednoduché mávnuť rukou nad novinárskou prácou, keď človek nevie, čo všetko obnáša. To, že zbierame informácie v krajinách, ktoré môžu byť pre mnohých Slovákov exotické, neznamená, že v nich dovolenkujeme. Naopak. Tento text však nie je obhajobou našej práce, chce len ponúknuť pohľad do zákulisia – akýsi text o texte.

Netušíme, čo nás v Etiópii čaká. Ani miestni nevedia, čo očakávať. Premiér Hailemariam Desalegn odstúpil po masových protestoch, ktoré v krajine začali ešte v roku 2015. Etiópia sa síce vyhlasuje za demokraciu, avšak v parlamente tu opozíciu nenájdete. Vládnu koalíciu pritom riadila šesťpercentná menšina viac ako sto miliónového národa – predstavitelia etnickej skupiny Tigray. Najväčšia etnická skupina Omoro a hneď po nej nasledujúca Amhara protestovali proti marginalizácii a zanedbávaniu ich regiónov Tigraycami, ktorí sa – napokon tak, ako všade vo svete – dostávali k moci, a teda aj ku kapitálu. 

Už v októbri 2016 Etiópia po prvý raz vyhlásila stav núdze na niekoľko mesiacov. Najhoršie násilné akcie to zmiernilo, avšak pochody v uliciach sa naďalej objavovali. 

Tento raz vláda v snahe zmierniť napätie dokonca začala prepúšťať politických väzňov aj novinárov, ktorí skončili vo väzení, pretože vyjadrovali vlastný názor. Podľa celosvetovej organizácie Reportéri bez hraníc je Etiópia v najnovšom rebríčku slobody tlače až na 150. mieste. 

Rozvoj versus realita väčšiny

Etiópia je jednou z krajín, do ktorej Európska únia investuje (cez biznisy aj rozvojovú spoluprácu) nemalé peniaze. Len v rokoch 2014 – 2020 pošleme v rámci rozvojovej spolupráce do krajiny 745 miliónov EUR. Idú predovšetkým do trvalo udržateľného poľnohospodárstva a projektov potravinovej bezpečnosti, rozvoja zdravotníckeho systému či infraštruktúry, ale aj občianskej spoločnosti. Je to pritom o takmer 80 miliónov eur viac ako v predchádzajúcom programovom období. 

Etiópia ekonomicky rastie nielen podľa štatistík, ale aj podľa rozostavaných výškových budov v Addis Abebe i v ďalších mestách, napríklad na severe krajiny. Urbanizácia je jednou zo stratégií krajiny ako bojovať proti chudobe. 

Konštrukcie nových budov vidno vo všetkých väčších mestách. Adwa, Tigray; foto: Noel Rojo

Pomaly sa sem presúva aj výroba z ázijských krajín, textilné továrne tu prevádzkujú Číňania či napríklad Srílančania. Americký magazín Bloomberg informoval, že sa z Etiópie stáva ďalšia čínska továreň na rýchlu módu. Snaha zahraničia udržať krajinu stabilnú súvisí tiež s jej geografickou polohou v regióne, iba „na skok“ od Arabského polostrova, obkolesená moslimským Somálskom a Sudánom i nepokojným Južným Sudánom či znepriatelenou Eritreou. 

Na druhej strane, veľkosť krajiny, pretrvávajúce suchá (predovšetkým sever sužovali už v 80. rokoch a s prestávkami sužujú doteraz), nedostatočná infraštruktúra do odľahlých dedín (a že ich v Etiópii nie je málo!), ale aj nie úplne demokratický prístup vlády v mnohých smeroch sú faktory, ktoré môžu byť pre rozvoj výzvou. 

Mnohí Etiópčania nevidia iné východisko pre seba a svoje rodiny než migrovať. Z krajiny odchádza za prácou predovšetkým na Arabský polostrov nemálo Etiópčaniek – legálne cez agentúry. Naopak, ilegálna migrácia sa skôr dotýka mužov – migrantov, ktorí sa snažia dostať aj do Európy. A to bez ohľadu na skomplikovanú situáciu pri prechode cez Líbyu. 

Pracovať bez povolenia

Posielali sme najprv e-maily, ešte zo Senegalu. Zahraničné organizácie neodpovedali, alebo odpísali, že kvôli stavu núdze aktuálne novinárov neprijímajú. 

Dostali sme odpovede od pár miestnych organizácií, ktoré nám vždy odpísali, nech zavoláme, keď budeme v krajine. 

Zatelefonovala som najprv riaditeľovi jednej z organizácií na severe, v Tigrayi. Súhlasil, že môžeme prísť, avšak hneď za tým nasledovala otázka: „Máte povolenie na prácu od ministerstva komunikácie?“

„Nie, nemáme.“
Ticho v telefóne.
„Príďte, niečo vymyslíme“.
Počujem krátke zaváhanie, ale hneď na to aj vôľu podieľať sa na projekte. 

V Etiópii už som bola v minulosti, vybaviť povolenie nebolo vôbec jednoduché, a to som tam nebola na vlastnú päsť, ale na novinárskej ceste, ktorú zastrešovala miestna nezisková organizácia. Okrem toho sme mali informácie o tom, že je ťažké vybaviť povolenie aj od kolegyne, čo jazdí do krajiny pravidelne dokumentovať dianie. 

Pracovať s Etiópčanmi

Počas každého telefonátu sa v istej chvíli vyskytla tá istá otázka. Po odpovedi „nie“ nám daný človek vždy navrhol osobné stretnutie a až tam sme dostali šancu lepšie vysvetliť, prečo chceme hovoriť so ženami, ktoré zostali. 

V etiópskej spoločnosti bolo cítiť napätie, čo pretrvávalo s prestávkami už od roku 2015. Addis Ababa, Tigray; foto: Noel Rojo

V okolí Adigratu vo východnom Tigray sme sa nakoniec dostali do dvoch dedín, hoci prespať sme v nich nemohli, vraj „lebo by sa to niekto mohol dozvedieť“. V New York Times vyšiel skvelý článok o tom, že Etiópia je plná špehov. Neraz bolo v rozhovoroch so zástupcami neziskoviek cítiť, že si dávajú pozor na to, čo hovoria. Keď sme sa rozprávali na verejnom mieste, tíšili hlas. Ľudia z univerzít boli o niečo otvorenejší i kritickejší. Zahraniční pracovníci a výskumníci sa snažili túto tajomnú komunikáciu prelomiť, ale tiež sa im to v etiópskom kontexte darilo len do istej miery. 

Pravda je taká, že v odľahlých dedinách, ktoré sme navštívili, nemali ženy, s ktorými sme hovorili, ani priestory, kde by nás ubytovali. Nabudúce berieme stan.

Pracujeme v teréne najmä s miestnymi neziskovými organizáciami, pretože k nim už majú miestni vytvorenú dôveru, poznajú ich. Ďalšia skupina ľudí sú experti – často ľudia z univerzít či konzultanti rozvojových projektov súvisiacich s rodovými otázkami alebo migráciou. Bez nich by sme sa v Etiópii nedostali na miesta, kam nevedie cesta a kde miestni hovoria iba kmeňovými jazykmi. 

Pracovať bez internetu

Hneď ako sme opustili Addis Abebu a prileteli na sever Etiópie, mobilné dáta nefungovali. Vláda ich ešte v decembri vypla v mnohých častiach krajiny, práve kvôli protestom. 

V celom Adigrate bol jeden hotel s internetom. Využívať sme ho mohli iba o šiestej ráno alebo o polnoci, inak bola hotelová kaviareň plná miestnych Etiópčanov, ktorí popíjali čaj a ako inak, využívali wifi.

Ako sa chce taká veľká krajina ekonomicky rozvíjať, ak sa nerozvíja v oblasti prístupu k technológiám? 

Napätie v spoločnosti bolo z rozhovoru s každým Etiópčanom jasné. Odstrihnutie populácie od informácií by sa mohlo zdať ako prirodzené zamedzenie nepokojom. V mnohých krajinách som sa stretla s tým, že kombinácia nízkej vzdelanosti a prístupu k sociálnym sieťam vytvorila priestor pre manipuláciu obyvateľstvom. Nie je to však ospravedlnenie pre oklieštenie práva na prístup k informáciám. 

Novovznikajúca štvrť v Addis Abebe. Foto: Noel Rojo

Napokon, na kvalitu wifi pripojenia si sťažovali aj v Addis Abebe. „Hotelov pribudlo, ale firiem poskytujúcich internet nie. Vieš prečo? Keby nemala internet pod kontrolou len štátna firma, nemohli by nás kontrolovať,“ povedal majiteľ guest housu v hlavnom meste.

Pre slabý internet nebolo ani možné uploadovať náš materiál na Cloud. Skypovať si s ľuďmi z Tigraya od nás, zo Slovenska, by bola prinajmenšom výzva.

Stretnutie s policajtom

Jeden výjazd do terénu sa nám napokon podaril aj v hlavnom meste. Organizácia Women In Self-Employment (WISE) pracuje v krajine už viac ako dvadsať rokov. Ženám dáva príležitosť, aby sa ekonomicky osamostatnili. 

Teším sa, že s nami ide žena – prekladateľka. Na severe, vo vidieckych oblastiach, nás sprevádzali najmä muži. Spovedať ženy bola neraz výzva, pretože v Etiópii sa muži neštítia odpovedať za ženy, ktoré nepoznajú. 

Muži takmer vždy načúvajú, čo ženy hovoria. Foto: Noel Rojo

Veľmi rýchlo začínam chápať, že fakt, že s nami ide do terénu žena, ešte neznamená, že pri rozhovore s respondentkami nebude výpovede počúvať ďalších päť mužov – napríklad klientov reštaurácie, ktorej žena šéfuje. 

Súčasť príbehu, hovorím si.

Prichádzame na posledný rozhovor. Taxikár nás necháva na trhovisku pri ceste. Zoznamujeme sa so Serkalem, čo tu predáva. Ešte ani nezapnem diktafón, už mi hovorí, že bola sama v Saudskej Arábii celých 11 rokov. Do toho cítim, že sa za chrbtom čosi odohráva. Otočím sa a vidím jednu zo zamestnankýň WISE, ako sa zhovára s policajtom. Spozorniem. Rovnako aj Serkalem a prekladateľka z WISE. Vydávajú sa obe k policajtovi, ukazujú mu preukazy pracovníkov neziskových organizácií. Neviem, čo mu vysvetľujú, ale premýšľam, čo bude s materiálom a s nami, ak si vypýta pasy. Noel potajomky fotí.

V demokraciách neočakávate, že policajti kontrolujú doklady ľudí, ktorých vidia s fotoaparátmi. Nikde vo svete sa nám zatiaľ nestalo, že by si od nás policajti pýtali doklady. Nebol dôvod.

Na Univerzite v Addis Abebe sme ako prvú dostali otázku: „Ako sa vám pracovalo?“ Hneď za ňou nasledovalo vysvetlenie: „Totiž, nevieš, čo môžeš od ľudí čakať.“

Nič. Pasy si nepýta. Uf. 

Kolegyne z WISE vyzerajú pokojne: „To kvôli stavu núdze, nič sa nedeje.“ Serkalem trochu znervóznie, ale na otázky odpovedá odvážne. Chce, aby sme si vypočuli jej príbeh... Toto je posledný rozhovor, ktorý v Etiópii urobíme. Ešte sa chceme do krajiny vrátiť. 

Text vyšiel s podporou Literárneho fondu.

---

Multimediálny projekt Ženy, ktoré zostali zisťuje, prečo muži migrujú do zahraničia a čo to pre ženu znamená, ak zostane sama v krajine, ktorá sa o svojich obyvateľov nemusí vedieť postarať. Prvé príbehy sú z Mexika

Kroky tímu projektu Ženy, ktoré zostali môžete tiež sledovať na FB: @WomenWhoStay, prípadne na Instagrame: @women_who_stay.