Ženy, ktoré zostali: Zakladajú združenia, aby mohli rozprávať o pocitoch, o ktorých inak mlčia

Magdaléna Vaculčiaková Magdaléna Vaculčiaková | 16.12.2017 | Článok
Ženy, ktoré zostali: Zakladajú združenia, aby mohli rozprávať o pocitoch, o ktorých inak mlčia foto: Združenia, ktoré ženy v Mexiku zakladajú, slúžia na vzdelávacie aktivity aj na ekonomickú vzájomnú podporu; foto: Noel Rojo

Mexičanky z veľkomesta, ktorých členovia rodín odišli za prácou do USA, hovoria otvorenejšie o svojich pocitoch ako tie vo vidieckych oblastiach. Ak sa ich muži neukážu niekoľko rokov, je prijateľné, aby si našli iného. „Život ide ďalej,“ vravia. Pomáhajú si navzájom v združení. 

Vocholandia, alebo krajina malých „chrobákov“ –  VW Beetle. Tak s úsmevom nazývajú svoju štvrť obyvatelia Cuautepecu v hlavnom meste Mexika. Volkswageny tu slúžia ako taxíky, premávajú sa strmými kopcami, akoby na to boli stvorené. Niektoré bez funkčných dverí. Podľa odporúčaní mnohých by sme do nich radšej nemali nastupovať.

Len čo si však podáme ruku s Patty, jedného bieleho „tátoša“ zastaví a šoférovi zadá inštrukcie, kam nás zaviesť. Neverím, že to tento motor vytiahne do kopcov štvrte, ktorú nazývajú miestnym ghettom. Patty prikyvuje, že po zotmení by neradila vychádzať na ulice, pokiaľ človek nechce obchodovať so zakázaným tovarom.

Vocholandia – štvrť Cuactepec, ktorú v hlavnom meste Mexika nazývajú ghettom či dokonca slumom. Foto: Noel Rojo

Vochito to do kopca vytiahlo, za treťou zákrutou už je dom Betty, u ktorej sa stretneme s viacerými ženami. Vravím si, že tu musia bývať aspoň tri rodiny. Väčší dvor, dve poschodia, obrovská plazma. „Brat ho postavil pre nás, keď odišiel do USA,“ vraví majiteľka, ktorá dnes má za hranicami všetkých štyroch bratov.

V kuchyni nám robí spoločnosť jej manžel. „Tiež chcel ísť, ale nedovolila som mu to. Je to smutné, keď sa rozpadne rodina. Povedala som mu, že si nájdem iného, ak odíde,“ vraví Betty. „Aj moji bratia odišli na dva roky a ten najstarší už je tam dvadsať,“ doplňuje.

Hľadajú si nových

Betty naznačuje, že vo veľkomeste je postoj k nájdeniu si nového partnera iný než v rurálnych komunitách, kde žena žije sama aj dve desiatky rokov, lebo rozvoj neprichádza do úvahy.

Adrianin manžel odišiel ešte pred narodením ich syna. „Chcel, aby som šla s ním, ale otehotnela som a už som nechcela odísť. Povedal mi, že ma podporí, ak sa rozhodnem zostať tu,“ vraví.

Vrátil sa, keď mal chlapec štyri roky, avšak do USA sa vydal opätovne.

„Aj syn mi povedal, nech si nájdem niekoho iného, že na neho nemám čakať,“ obhajuje sa a priznáva, že synov otec jej neustále posiela peniaze. Nie sú zosobášení, ale nazýva ho manželom.

Betty povedala manželovi, že nechce, aby odišiel do USA. V hlavnom meste sú ženy pri rozhodovaní rodiny o migrácii aktívnejšie než tie, ktoré sme stretli v rurálnych oblastiach Mexika. Foto: Noel Rojo

„Aj tu na ženy, ktoré zostanú samy, pozerá komunita nepekne. Ak sa napríklad rozhodnú pracovať, hneď si ľudia začnú hovoriť, že sa v práci určite s niekým stretávajú. Ony sa pritom len snažia zabezpečiť lepšiu budúcnosť svojím deťom,“ dodáva Adriana. „Nás to však nezaujíma, život ide ďalej,“ dodáva sebavedome. Od Mexičaniek na vidieku by ste také čosi počuli len výnimočne. Tu so ženou súhlasia všetky jej tri kamošky v miestnosti, ba dokonca aj manžel Betty.

„Typický mexický mačo má aj 30 detí, každé s inou... A keď sa ho opýtaš, či sa o ne stará, či im kupuje topánky, odpovie, že má ledva peniaze pre seba,“ dáva príklad manžel.

Stretnutie v USA

Betty, Patty, Adriana i Evelyn sú členkami miestneho združenia. V tunajšej komunite ho v roku 2011 vytvorilo 16 žien, všetky majú členov rodín v USA. Združenie vzniklo na základe popudu od organizácie APOFAM, ktorá pracuje po celom Mexiku vo viac ako 150 komunitách, výhradne s rodinami migrantov.

„Prišli s tým, že môžeme vytvoriť kooperatívy a vďaka nim sa stretnúť v USA s členmi rodín, ktorí tam žijú. Najprv sme im neverili, lebo vtedy ešte nemali žiadne reálne výsledky s týmto projektom, ale skúsili sme to,“ spomína Patty, ktorá sa pridala v roku 2014.

V rámci združení sa ženy, ktoré zostali po celom Mexiku, venujú rôznym aktivitám – niektoré vyšívajú, iné tancujú – všetky s cieľom zachovať kultúru a najmä predstaviť ju za hranicami. Členky združení sa uchádzajú o účasť na festivaloch v USA a keď dostanú pozývací list, žiadajú o víza ako skupina. Tak je väčšia pravdepodobnosť, že im ich udelia.

„Podarilo sa nám takto zariadiť opätovné stretnutia už viac ako sto žien, zväčša mám, ktoré nevideli svojich synov aj dvadsať rokov,“ vraví antropológ Marco Castillo z APOFAM.

Zo žien v obývačke navštívila svojich bratov v USA iba Betty a spomína na stretnutie ako na veľmi emotívne, a to aj napriek tomu, že dnes už s bratmi komunikujú vďaka internetu aj niekoľkokrát za týždeň.

Evelyn má v Amerike dvoch bratov, odišli, keď bola ešte dieťa. „Mama ich navštívila minulý rok. Videla, ako ťažko pracujú. Cez víkendy sa skoro bili o to, kto s ňou kedy bude,“ vraví.

Okrem kultúrnych a ekonomických projektov, organizácia robí pre ženy aj ľudskoprávne školenia. Práve organizovanie ciest do USA je často dôvodom pre mužov, aby ženám účasť na podobných školeniach dovolili.

„Pred pár rokmi začala vláda robiť podobný model. Dnes je šesť štátov, ktoré ponúkajú možnosť všetkým ženám starším ako 60 rokov, čo nevideli svojich synov viac ako 15 rokov, aby išli do USA. Vláda za ne žiada víza, aby sa mohli ísť pozrieť na svojich synov. Problém je, že nám to narušuje základňu pre vzdelávacie aktivity pre ženy,“ vraví Macro Castillo.

Ďalšou výzvou je, keď muži nechcú, aby za nimi ženy prileteli, pretože už majú iné rodiny, alebo svoj americký život prezentujú pred rodinami ideálnejšie, než aký v skutočnosti je. Nejedna žena sa už stretla s tým, že jej manžel nechcel, aby do USA prišla.

„Raz sa nám stalo, že muž tvrdil, že je to nejaké „čarovanie“. Nakoniec, keď už bola na letisku, nechcel ju prijať,“ vraví Castillo. Dodáva však, že hoci je to pre ženy ťažké, takáto skúsenosť im otvára oči. APOFAM vtedy poskytuje ženám psychologickú podporu.

Emócie

V začiatkoch fungovania združenia v Mexiko City sa ženy stretávali práve preto, aby sa rozprávali o svojich pocitoch.

„Vieš, často nedávame najavo pocity, vravíme, že sú iba naše. Spojili sme sa so ženami, najprv však žiadna nechcela hovoriť. Keď k nám prišiel psychológ, všetky sme začali hovoriť o pocitoch, ktoré boli dlho skryté. Stretávali sme sa na začiatku, pretože máme niečo spoločné – rodinu za hranicami,“ vysvetľuje Patty, ktorá žila s manželom v USA päť rokov. Obe jej deti sa narodili tam, ona sa však chcela vrátiť.

Počas rozhovoru v obývačke Betty sa ženy niekoľkokrát nezávisle rozhovoria o tom, ako sa cítili, keď zostali samy.

Mexický psychológ Jorge Reyes Barrera tvrdí, že emocionálne prežívanie žien, ktoré zostali, je tým náročnejšie, čím majú vyššie vzdelanie. Ženy, s ktorými sme hovorili na mexickom vidieku, kde je vzdelanostná úroveň nižšia, svoje emócie nespomínali. Hovorili skôr o praktických záležitostiach každodenných dní. Na rozdiel od žien v Mexiko City si však niektoré Mexičanky v rurálnych oblastiach nevyberali svojich manželov vyslovene z lásky, ale skôr z praktických – ekonomických dôvodov.

Ekonomika

Tesne pred odchodom sa postavíme k stolu, kde ženy hrdo vyložili svoje výrobky. Nájdete medzi nimi mnohé vecičky, od šperkov po pletené tašky. „Stále vymýšlame nové veci, ktoré by sme mohli vyrábať, aby sme si privrobili,“ vysvetľujú.

Učia sa jedna od druhej navzájom na pravidelných každotýždňových stretnutiach. Predávajú na trhoviskách, pri rôznych udalostiach. Zakrátko zorganizujú vlastný trh vo svojej štvrti. „Organizujeme to tu, aby sme mohli predať veľa výrobkov,“ vysvetľujú motiváciu uskutočniť Festival rodín migrantov.

Chcú na ňom spoluobyvateľom predstaviť svoju tvorbu, ale aj hovoriť o živote v rodinách, ktoré ovplyvňuje migrácia.

Na svoju štvrť sú hrdé. Odpijeme si posledný raz z džúsu a všetky ženy, vrátane manžela nás odprevádzajú na stanovište, kde čaká taxikár. Ukazujú okolo seba. Najprv na obchod s plackami, potom na zelovoc, akoby šlo o historické monumenty.

„Život tu nie je jednoduchý, čo sa týka zárobku, ale nešla by som inam. V USA je to veľmi pekné, ale nepáčilo by sa mi tam žiť. Tu je lepšie, tu mám rodičov, už som zvyknutá na miesto, odkiaľ som,“ vraví Betty pred rozlúčením. Po trojmesačnom pobyte s bratmi na turistické víza si žiadala aj o predĺženie na desať rokov. Neschválené. 

---

Multimediálny projekt Ženy, ktoré zostali zisťuje, prečo muži migrujú do zahraničia a čo to pre ženu znamená, ak zostane sama v krajine, ktorá sa o svojich obyvateľov nemusí vedieť postarať. Prvé príbehy sú z Mexika. 

Kroky tímu projektu Ženy, ktoré zostali môžete tiež sledovať na FB: @WomenWhoStay, prípadne na Instagrame: @women_who_stay.