Zomrieť od hladu tu, alebo odísť a riskovať život tam

Magdaléna Vaculčiaková Magdaléna Vaculčiaková | 03.05.2018 | Článok
Zomrieť od hladu tu, alebo odísť a riskovať život tam Odchod za prácou do cudziny je pre etiópske ženy často jediným spôsobom ako sa postarať o svoje rodiny. Foto: Noel Rojo

Serkalem žije v hlavnom meste Etiópie Addis Ababa, kam sa vrátila po jedenástich rokoch práce v Saudskej Arábii. Teraz tam skúša šťastie jej syn. 

Letay Kahsay prežila celý život v odľahlej dedinke na hranici regiónov Tigray a Afar. Na Arabský polostrov najprv emigrovala jej dcéra, neskôr ju nasledoval syn. Etiópske mamy, čo zostali. 

K domu mamy Letay Kahsay treba dokráčať, nevedie sem cesta. Je na okraji dedinky Dega, vo vyprahnutom, skalnatom regióne Tigray na severe Etiópe. 

Oblasť je z médií známa predovšetkým kvôli hladomoru z rokov 1983 - 1985, ktorý zabil stovky tisíc ľudí a dodnes tých, čo prežili, drží závislých na vládnej či zahraničnej pomoci. 

Dedinka je dokonale upravená, chodníky medzi domami tu lemujú rôzne druhy kaktusov. Miestni z nich jedia ovocie, pritom tie isté kaktusy v Mexiku využívajú na výrobu alkoholu (od mezcalu až po tequillu) a niektoré druhy si smažia na oleji. Nikde nevidieť smeti, v dedine nie je toho, kto by ich produkoval. Nikto z miestnych tu nemá otvorený ani len malý obchodík, ak dôjdu zásoby, treba zájsť do dvadsať kilometrov vzdialeného mesta. Niekedy vyšle rodina jedného člena, ktorý nakúpi aj pre širokú rodinu. Pre Letay Kahsay zvyknú nakupovať aj susedia. 

Na jednej strane nevybetónovanej cesty je pár domov a somáre odpočívajúce pod stromami. Miestne ženy s nimi chodia po vodu a muži ich využívajú na nosenie stavebného materiálu. Najbližšia studňa je odtiaľto 2,5 kilometra. 

Vyprahnutý región severnej Etiópe Tigray; foto: Noel Rojo

Na druhej strane cesty sú najkrajšie hory, aké som kedy videla. 

Mama Letay Kahsay vraví, že pred hladomorom bol život tu úplne iný. „Dosť pršalo, dopestovali sme si, čo sme potrebovali zjesť. Od hladomoru sa však neustále potýkame s nedostatkom jedla,“ spomína. 

Migráciou nie je nadšená, tvrdí však, že rodiny často nemajú inú možnosť. „Je to skoro to isté – zomrieť od hladu tu, alebo ísť tam a riskovať život kvôli práci a zárobku.“ 

Chudobu, nízke mzdy a nedostatok pracovných miest uvádza Medzinárodná organizácia pre migráciu ako hlavné dôvody, pre ktoré Etiópčania odchádzajú za prácou do krajín Arabského polostrova. Ďalším dôvodom je aj dopyt po pracovníčkach v domácnosti v prípade migrantiek či lacnej pracovnej sile na stavbách v prípade mužov. 

Letay Kahsay najprv vypravila do Saudskej Arábie dcéru, tá sa však po roku a pol vrátila bez peňazí. Nie je výnimkou, ak Etiópčanky (či Filipínčanky alebo Indonézanky, ktorých je v krajine najviac) skončia ako otrokyne, ktorým zoberú doklady hneď po prílete a nechajú ich pracovať celé dni bez mzdy, bez kontaktu s rodinami. 

Vďaka peniazom od syna, ktorý pracoval v Saudskej Arábii si mama Letay Kahsay vylepšila dom. Foto: Noel Rojo

Keď prišiel o dovolenie vycestovať žiadať jej syn, Letay ho prosila, aby nešiel. Nedokázala však odporovať jeho naliehaniu. Všetko vyzeralo nádejne. Rodina najprv splatila dlhy, ktoré si vytvorila, aby synovi zaplatili cestu. Syn dokonca začal posielať mame, ktorá žila po smrti manžela sama, peniaze. „Posielal mi najprv dosť na oblečenie, na jedlo, mohla som si kúpiť aj mobil a občas sme si telefonovali,“ spomína. Ukazuje nám tiež, ktoré časti domu nechala vďaka synovej podpore opraviť. 

Za dva roky od neho dostala 6 000 etiópskych birrov (asi 180 eur), čo vzbudilo v matke nádeje, že sa život uberá správnym smerom – že jedného dňa nielen opravia so synom dom, v ktorom žije, ale aj postavia v meste nový. 

Zlá správa

Mama Letay Kahsay sedí pred prahom svojho domu zo skál. Kým ju nepožiadame, ani neotvorí dvere, aby sme nakukli do dvora s kuchyňou, kde varí na otvorenom ohni, a do jedinej izbietky, v ktorej sa borí so samotou. V čase našej návštevy jej robia spoločnosť vnúčatá od dcéry, ktorá žije v neďalekom meste, avšak na návštevu chodí iba vtedy, keď je mama chorá. Zdravotné problémy – to je to, čo Letay desí najviac, lebo nebude mať na lekára. 

Totiž, nádeje 55-ročnej Etiópčanky sa rozplynuli vo chvíli, keď jej jedného dňa na dvere zaklopal sused so smutnou správou: Syna zabili. 

Nechcela tomu najprv veriť, časom jej však nezostávalo iné, než sa zmieriť s osudom ženy čakajúcej na pomoc – od susedov, miestnych neziskoviek, vlády. 

Pri dome jej dnes stojí rezervoár, do ktorého zbiera v období dažďov vodu. Ak prší tri mesiace, ako sa na obdobie dažďov patrí, filtrom prejde voda na celý rok pre jednu osobu. „S klimatickou zmenou sa však neustále otepľuje a obdobie dažďov sa skracuje,“ vraví Amene Haileselassie z organizácie Life for Chain, ktorá v oblasti zabezpečuje stavbu rezervoárov na vodu. 

Rezervoár na vodu; foto: Noel Rojo

Z dvora o niekoľkých metroch štvorcových vybehne sliepka – jediný zdroj obživy, Letay Kahsay predáva susedom vajíčka. 

Migrantka, čo prišla o rodinu

Serkalem vo svojom stánku na trhovisku pri jednej z hlavných, rušných ciest veľkomesta predáva mydlá na pranie v plastových fľašiach, ponožky aj paradajky či cesnak. Dnes už sivovlasá žena vyrastala v Addis Abebe. Keď sa rozhodla odísť do Rijádu, bola vydatá a mala štyri deti. Nečakala, že v Saudskej Arábii zotrvá celých jedenásť rokov. „Odišla som, lebo manžel nepracoval. Chceli sme deťom zaplatiť súkromné školy a potrebovali sme na nájom.“ 

Ženy v Etiópii neraz preberajú zodpovednosť za finančné zabezpečenie rodiny a rozhodnú sa odísť za hranice. Vybaviť si cez agentúru víza a nájsť si prácu je  pomerne jednoduché, ale drahé. Realita, ktorá však na mladé Etiópčanka čaká za hranicami nie je vždy lichotivá. Hoci by tú realitu aj dopredu poznali, mnohé trvdia, že nebola iná možnosť než migrovať. A tak často pretrpia, že sa s nimi zaobchádza ako s otrokyňami – to všetko pre svoje rodiny. Inokedy nemajú ani inú možnosť, pokiaľ ich niekto nevyslobodí a nedeportuje späť do krajiny pôvodu. 

Tento rok už etiópska a saudsko-arabská vláda podpísali dohodu o lepšom zaobchádzaní s pracovníčkami v domácnosti. Za obdobia Serkalem však nič také neexistovalo. Hoci mala na zamestnávateľov šťastie, na rozhodnutie migrovať sa dnes pozerá inak ako pred pätnástimi rokmi. „Rodina neušetrila nič z toho, čo som domov posielala,“ bedáka Serkalem, ktorá najprv zarábala 3 000 ETB (asi 90 eur) za mesiac a neskôr sa jej plat zvýšil až o päťnásobok. „Pracovali sme neustále, sedem dní v týždni. Varili sme, starali sa o deti, prali,“ vraví Etiópčanka. 

Serkalem na trhu; foto: Noel Rojo

Hoci si s rodinou telefonovala takmer každý mesiac, neodhadla, aký dopad môže mať jej migrácia na deti a manželstvo. „O deti sa starala stará mama, ale nezvládala ich. Začali brať drogy, nechodili do školy. Keď som sa vrátila, nerozprávali sa so mnou. Aj s manželom sme sa rozdelili.“

Samostatná, o synovi nevie

Ešte pred návratom do Etiópie, zaplatila Serkalem za víza pre syna v nádeji, že práve migrácia vyrieši jeho problémy. „Keď som ho doviedla do Saudskej Arábie, plakala som. Bola som smutná, videla som, ako sa úplne zmenil, kým som bola preč. Vrátila som sa do Etiópie, aby som ochránila deti, lebo som videla, že sa menia,“ spomína. 

Etiópčanka popisuje obdobie po návrate, ako „čierne“. Deti s ňou poriadne nehovoria dodnes, aj preto tvrdí, že migrácia nemala zmysel. Na lepšie sa jej život začal obracať vo chvíli, keď sa zapojila do obchodných tréningov miestnej organizácie Women in Self Employment. Neziskovka vzdeláva ženy, ktoré sa chcú osamostatniť, a pomáha im naštartovať svoj vlastný biznis. 

Stánok, v ktorom Serkalem predáva, jej vláda prenajíma zadarmo. Každý večer tu zbalí všetky svoje produkty a odnesie ich do prenajatého bytu, ktorý zdieľa so svojou mamou. Z platu sa stará o seba i o mamu. 

O synovi nič nepočula od posledného telefonátu pred asi štyrmi rokmi. „Zavolal mi vtedy, že prišiel o všetko, nech sa za neho modlím,“ spomína. Žiadala o pomoc aj príslušný úrad etiópskej vlády, avšak víza, ktoré pre syna kúpila za nemálo peňazí, neboli legálne. Vláda jej na žiadosť o pomoc dodnes neodpovedala. Serkalem tvrdí, že vie, kde sa jej syn nachádza. Nemôže sa však do Saudskej Arábie vrátiť, aby ho pohľadala, pretože ju odtiaľ deportovali.

Text vznikol s podporou Literárneho fondu. 

---

Multimediálny projekt Ženy, ktoré zostali zisťuje, prečo muži migrujú do zahraničia a čo to pre ženu znamená, ak zostane sama v krajine, ktorá sa o svojich obyvateľov nemusí vedieť postarať. Prvé príbehy sú z Mexika. 

Kroky tímu projektu Ženy, ktoré zostali môžete tiež sledovať na FB: @WomenWhoStay, prípadne na Instagrame: @women_who_stay.