Festival [fjúžn] ako boj proti xenofóbii funguje aj mimo Bratislavy

Róbert Repka Róbert Repka | 28.11.2019 | Názor
Festival [fjúžn] ako boj proti xenofóbii funguje aj mimo Bratislavy fotky: Samuel Žiaran

Festival [fjúžn] si pamätám ešte z mojich študentských čias, čo bolo asi pred piatimi rokmi. Zúčastňoval som sa čítačiek, diskusií, prednášok, premietaní a parties najskôr v KC Dunaj, neskôr na Dobrom Trhu na Panenskej a na Jakubovom námestí. Nikdy som tento festival nevnímal ako elitársku záležitosť,  no zároveň by mi nikdy nenapadlo, že by sa so svojimi témami rozhodol vycestovať mimo hlavného mesta.

Pred takmer desiatimi rokmi, keď som len objavoval kultúrne udalosti v Bratislave, nevnímal som ju ako mesto, kde by sa mohla koncentrovať xenofóbia, rasizmus, netolerancia, neofašizmus a podobné fenomény. Bol som presvedčený, že bratislavská, respektíve západná verejnosť akceptuje odlišnosti, že rozdiel medzi „my“ a „oni“ neexistuje. Bratislava bola pre mňa kozmopolitné mesto a festival [fjúžn] mal len tento charakter potvrdzovať.

V tom čase som sa domnieval, že ak niekde bola prítomná netolerancia a averzia voči iným etnicitám, bol to práve Liptovský Mikuláš a spolu s ním podobné menšie mestá. Tento dojem nepochádzal len z rasistických prejavov spolužiakov a spolužiačok na strednej škole, ale aj z rozhovorov vo verejnom priestore či otvorene xenofóbnym a protirómskym prejavom v mojej rodine. Môj dojem bol posilnený vtedajšou mylnou predstavou o istom „tolerantnom a kozmopolitnom západe“, ktorý je v kontraste voči „tradičnému, rurálnemu a nemodernému“ východu.

Akonáhle som však začal registrovať nárast prejavov resentimentu v médiách, ktorý bol sprevádzaný aj násilnými udalosťami v hlavnom meste (zabitie Henryho Acordu na Obchodnej ulici), uvedomil som si, že toto delenie bolo mylné a zavádzajúce. V Bratislave, a nielen tam, sa začali častejšie organizovať fašistické pochody kotlebovcov, čítali sme o prípadoch napádania cudzincov a politici začali otvorene hovoriť o moslimských hrozbách na Slovensku. V kontexte geopolitických kríz a nadobudnutiu istého vzdelania/poznania, som odmietol tak limitujúcu neo-koloniálnu dichotómiu medzi centrom a perifériou či tradičným a moderným a začal vnímať tento problém komplexnejšie.

Znepokojený týmito politickými a ideologickými krízami a všade sa množiacimi sa útokmi na tých a tie, ktoré považujeme za cudzie (niekedy až neľudské), som presvedčený, že témy (dávať hlas cudzincom, scitlivovať verejnosť či búrať predsudky), ktoré festival [fjúžn] prináša, sa musia pretláčať do centra verejného diskurzu. Treba to robiť všade, aj v Bratislave a mimo nej, čo najintenzívnejšie a najfrekventovanejšie. Je preto jasné a jednoznačné, že zámer vycestovať s festivalom „na východ od Bratislavy“ je zmysluplný a správny.

Ako vraví riaditeľka Nadácie Milana Šimečku Nina Galanská, ktorá festival usporadúva: „Už pred niekoľkými rokmi sme sa zamysleli nad rozvojom festivalu a povedali sme si, že je pre nás podstatné vyjsť aj za brány Starého Mesta Bratislavy a ešte podstatnejšie je robiť festival mimo Bratislavy. Zo skúseností, ktoré máme z našich vzdelávacích workshopov pre učiteľov, učiteľky či školy a ich študentov a študentky vidíme, že o rozmanitosti v spoločnosti je potrebné rozprávať aj v tých mestách, kde nie je v spoločnosti tak viditeľná a počuteľná.“

72068998_2436022526475220_7820465182009720832_o.jpg

Ako sa píše v anotácii, zámerom 14. ročníka festivalu s hlavnou témou Identity je klásť si otázky – kto som? Kto si ty? Kto sme my? Chceme zistiť, ako vnímajú ľudia, ktorí sú našimi susedmi a susedkami a tvoria spolu s nami komunity, samých seba. 

Programu dominovala diskusia

Mikulášsku edíciu festivalu [fjúžn] odštartoval v kultúrnom centre Diera do sveta filmový kritik Peter Konečný s prednáškou Večer reklám, ktoré zmenili svet. Aj napriek tomu, že cieľom týchto reklám bolo „donútiť mladých ľudí zamyslieť sa nad súčasnou spoločnosťou a meniacim sa svetom“, považujem reklamy len za nástroj akumulácie profitu súkromných spoločností. Etické a morálne apely reklamných spotov totiž v logike neskorého kapitalizmu nemusia odporovať ich skutočnému zámeru. Naopak, morálny odkaz reklám môže ich zámer a dopad posilňovať. Aj napriek osobným výhradám voči reklamnému biznisu si však myslím, že ako nástroj šírenia – v kontexte festivalu želaných obsahov – sú reklamy účinným nástrojom.  

71774562_2436023663141773_6684542183002865664_o.jpg

Súčasťou festivalu bola aj výstava fotografií Tomáša Halásza. Jeho fotografická séria ukazuje, že Slovensko nie je homogénna krajina. Ľudia na jeho fotografiách sa narodili na Slovensku, no ich rodičia pochádzajú z inej krajiny. Otázka odkiaľ „skutočne“ si? pri týchto fotografiách tak prestáva dávať zmysel. Identita je totiž mnohoraká a formovaná sériou rôznych faktorov.

Koncertnú časť programu tvorila kapela Bad Karma Boy, ktorá koncertovala s Keňanom Petersonom hrajúcim na perkusie. Po nej nasledoval DJ set od DJ MJ pochádzajúcej z Portugalska, momentálne je však na rezidencii a Stanici Žilina-Záriečie, kde ju dramaturgovia Diery do sveta spoznali.

71752813_2436023066475166_8090142502033555456_o.jpg

Ďalšou dôležitou a podľa mňa najprínosnejšou časťou programu bola diskusia s názvom Sme pripravení? sociológia Romana Hofreitera s riaditeľkou  Centra pre výskum etnicity a kultúry Elenou G. Kriglerovou a  študentom Sulaimanom Khail Waheedullahom. Keďže v slovenskom kontexte sa migrácia spája v prvom rade s odchodom vlastného obyvateľstva do zahraničia a v súčasnosti aj s pocitom strachu z kultúrne cudzieho a pre niekoho aj nebezpečného.

 Ako hovoriť o otázkach spájaných s tzv. utečeneckou krízou? Kriglerová hovorí o dvoch spôsoboch: jednou je uchopenie témy cez čísla a strohé fakty. Lenže fakty často nemajú presvedčivú či mobilizačnú silu, mnohokrát sú nudné, pasívne počuté avšak nevyhnutné na správnu a pravdivú interpretáciu sociálnej reality. Na druhej strane je tu príbeh a osobná skúsenosť, ktoré dodávajú k faktom ešte čosi navyše – zážitok. Hoci sa osobný zážitok nedá vždy preniesť na druhých, môže generovať emócie. A emócie hýbu masami, majú mobilizačný a transformačný potenciál, môžu pomôcť „uvedomiť si“ fakty a ich dopady na jednotlivcov. Fakty už prestávajú byť abstraktné informácie no stávajú sa „skutočnými zážitkami“.

Je to jeden z účinných nástrojov, ktoré môžu formovať verejnú debatu a mali by byť súčasťou. Aj pre túto debatu mal festival v Liptovskom Mikuláši jednoznačne zmysel.

Spravil [fjúžn] dieru do sveta?

Samozrejme, festival sprevádzali aj isté komplikácie. Napríklad, nezvládnutá komunikácia a organizácia s predstihom (na oboch stranách) sa odrazila na nízkej návštevnosti. Aj samotný tím Nadácie Milana Šimečku potvrdzuje, že napríklad koncert Bad Karma Boy, ale aj prednáška Petra Konečného by si zaslúžili viac ľudí. „Myslím, že ponúkaný program je veľmi zaujímavý a preto býva sklamaním, keď ho vidí málo ľudí, nehovoriac o energii a financiách vložených do programu,“ uviedol produkčný festivalu Martin Brix.

Ako vraví Nina Galanská: „V menších mestách je aj trochu iné publikum, ktorému treba prispôsobiť program a podujatia. Je to proces učenia sa a skúšania a výmeny skúseností, čo funguje a čo naopak nie. Sme radi, že sme so spoluprácou začali, je to určite dobrý štart do ďalších rokov.“

Čo je však pri takýchto spoluprácach tiež dôležité, sú interakcie, nové kontakty a proces učenia pre všetky zainteresované strany. Festival obohatil totiž nie len mikulášsku verejnosť, ale aj kolektív kultúrneho centra Diera do sveta, v ktorom sa festival odohrával.

Ako dramaturg Diery do sveta by som uvítal dlhodobejšiu spoluprácu pri príprave programu festivalu, čo by vyústilo do informačne bohatšieho programu na úkor komerčných udalostí, ktorých prínos je podľa môjho názoru vzhľadom na ich dopad zanedbateľný. Ocenil by som viac zamerania na vizuálne a výtvarné umenie, divadlo ako aj na početnejšie zastúpenie diskusných a prednáškových formátov.

Dôsledná dramaturgická príprava však vyžaduje najmä čas a toho bolo v tomto prípade deficitne. Ako už spomenul Martin Brix, dôvodom bola nedostatočná komunikácia s predstihom čo sa následne odrazilo na veľmi rýchlej a kompromisnej príprave jednotlivých udalostí. Problémom bolo tiež nedostatočné zapojenie a participácia lokálnej komunity cudzincov a cudziniek do výsledného programu festivalu, a to je primárne kritika smerov k dramaturgom a dramatugičkám Diery do sveta. Tým sa, žiaľ, nepodarilo osloviť tých a tie, ktorí a ktoré sú v centre tematického zamerania festivalu. Do budúcna je preto určite nevyhnutné na príprave festivalu pracovať dlhodobejšie, a to najmä s ohľadom na lepšie zapojenie a spoluprácu lokálnej komunity. Na druhej strane, priama osobná skúsenosť počas festivalu ma presvedčila, že [fjúžn] v Liptovskom Mikuláši má dobre našliapnuté a teším sa na dramaturgickú prípravu ďalšieho ročníka.