Pre rodičov tvrdé hranice, pre nás bezhraničný svet

Zuzana Bendíková Zuzana Bendíková | 09.11.2017 | Názor
Pre rodičov tvrdé hranice, pre nás bezhraničný svet foto: Pixabay.com

Aké sú rozdiely medzi našou a rodičovskou mladosťou? Akú rolu v nich hrá hranica? Hranice považujeme za samozrejmosť. Na geografii sme na slepých mapách cvičili, kde sa národné štáty nachádzajú. Spoznávali sme ich teritórium – kde sa začína a končí, ich mestá a štruktúru krajiny- rieky, hory, údolia a moria. Hranica nám nikdy neprišla príliš dôležitá, pretože sme ju považovali za prirodzenú súčasť rozdelenia krajín na tejto planéte. Existovali hranice stále? Akú majú funkciu pre mladých Európanov a akú mali pre našich rodičov a prarodičov? 

Čo je to hranica?

Geografi vnímajú hranice ako teritórium štátu a pôsobenie jeho orgánov. Poznajú hranice prírodné – hory, rieky, moria a jazerá, ale aj umelo vytvorené mocou. Pre historikov sú hranice proces, vďaka ktorému sa územie neustále menilo, rozširovalo výbojmi a strategickými spojenectvami alebo zmenšovalo, dokonca zaniklo prehrami. Ekonómovia vidia hranice v možnosti obchodovania, ktorá závisí od partnerských sietí, zdrojov a zákona. Kultúrne rozdiely vo zvykoch, normách a správaní predstavujú hranice nielen pre antropológov, ale aj psychológov a sociológov.


Ako sa menili hranice Európy v minulosti. Zdroj: youtube.com

Hranica môže byť nepriepustná ako napríklad v Severnej Kórei, priepustná – systém Schengenského priestoru v rámci krajín Európskej únie,alebo polopriepustná  miesta, kde je potrebný pas alebo víza.[1]

Význam hraníc

Keď hovoríme o hraniciach musíme si jasne definovať miesto a čas, pretože v týchto dvoch rovinách sa ich význam neustále mení.

Zoberme si napríklad detstvo našich rodičov. Vyrastali v izolácií (nielen) od Západnej Európy, ktorú im vykresľovali ako hrozbu. Socialistický režim využil hranicu ako tvrdú bariéru pre budovanie istoty a poriadku svojej ideológie, ktorá nemohla byť spochybnená z vonku ani vnútra. Kontrolovali a povoľovali prechod hraníc len schváleným produktom, informáciám a ľuďom. Pravdupovediac, len tí „ najposlušnejší“ dostali možnosť vycestovať na Západ.[2]

Jedného večera som sa rodičov pýtala na ich vnímanie socializmu za mlada a utvrdili ma v tom, že prísna kontrola názorov, informácií a správania bola pre nich bežná realita. Mladý duch je samozrejme plný rebélie a odvahy, preto ich neustála drezúra autorít otravovala. Keď im kamaráti, ktorí boli na západe povedali, že to nie je taká odporná časť sveta, ako ju komunistická garnitúra opisovala, pocítili zradu.

Pochybnosti v systém začali narastať a otázky ich priviedli k odpovediam, ktoré im konečne dávali zmysel. Babka s dedkom  im doma v tajnosti situáciu vysvetlili, ale zakázali im o tom hovoriť na verejnosti. Rodičia z nich cítili strach totalitného režimu, ktorý ľudí normalizoval podľa vlastných predstáv. Kedykoľvek im mohol znemožniť vidinu úspechu alebo kúska slobody, čo im ostal a zavrieť ich za vlastný názor. Myslím, že chceli, aby starým rodičom odľahlo, a aj preto štrngali za slobodu.

Porovnanie mojej mladosti preplnenej dostupnosťou informáciíz celého sveta, možnosťami cestovania a štúdia v zahraničí s rodičmi mi príde dokonca neférové. Vďaka ich snahe a výchove som mohla získať zážitky, ktoré boli pre nich zakázané. Môžem si porovnať zdroje informácií,  overiť si ich pravdivosť  a dokonca môžem vyjadriť svoj názor o nejakej autorite.

Ľudia dnes nevedia, čo to znamená hranica, pretože tie zostali jedine v našich hlavách. Dostali ich tam naši rodičia a učitelia, ktorí nás neučili pochybovať o dôveryhodnosti informácií, ale počúvať a mať výsledky. Chýbajúca diskusia o názoroch a hodnotách, ktoré získavajú od kamarátov alebo z internetu zabraňuje vytvoriť priestor pre reflexiu na vlastné myšlienky a názory a ich dopad na spoločnosť. Možno sme sa dostali do opačného extrému, kedy ľudia musia mať komentár na všetky životy, vzťahy a udalosti okolo nich, bez obohacujúceho dialógu.

Pre našich rodičov znamenala hranica tvrdú bariéru, my už narážame len bariéru názorov a nezhôd.

Rozdiely medzi nami

Ľudia sa musia neustále prispôsobovať rýchlo meniacemu sa svetu. Aj naši rodičia už majú smartfóny, pozerajú videá na youtube a skypujú s deťmi v zahraničí. Ako ale narábajú z informáciami? Veria všetkému, ako museli za mlada alebo už neveria nikomu? Robíme to my inak? Naozaj si každý overuje zdroje a analyzuje, čo mu kamaráti povedia alebo pokračujeme v šľapajách rodičov? Kam sa posunula hranica informovanosti a čomu dávame väčší význam? Emócií alebo podloženým faktom? Zaujímajú nás fámy alebo vysvetlenia?

Hoci máme v súčasnosti k dispozícii tak veľký výber informácií, v ktorom sa ťažko orientuje, no rétorika strachu a politického boja je minimálne nahradená otvorenou verejnou diskusiou o tom, ako chcú ľudia v tejto krajine žiť. Mohli by sme teda pouvažovať o vlastných hraniciach informovanosti – čo chceme od médií vedieť, čo nás zaujíma, k čomu sa oplatí zdieľať názor a na druhej strane, rešpektovať hranice otvorenosti druhých.


[1] Paasi, Anssi. The institutionalization of regions: theory and comparative case studies. Joensuu: Joensuun yliopisto, 1986. Joensuun yliopiston yhteiskuntatieteellisia? julkaisuja, n:o 9. ISBN 951696625X.
[2] Chandler, Andrea M. Institutions of isolation: border controls in the Soviet Union and its successor states, 1917-1993. Buffalo: McGill-Queen's University Press, c1998.