Prečo nás politici neustále pred niečím „ochraňujú”?

Giovanni Guido Giovanni Guido | 12.10.2019 | Názor
Prečo nás politici neustále pred niečím „ochraňujú”? Foto: Anna Jacková

Strach. Obrana. Uzavretá myseľ. Odmietnutie. Väčšina z nás si v dnešnom svete predstaví pri slove identita práve tieto termíny. Je to smutný dôsledok obmedzeného pohľadu, ktorý je ustráchaný, zúžený, produkt historickej éry, kde jedinou možnou identitou je tá „naša“. Je zbytočné si predtým zatvárať oči alebo predstierať opak. 

Koľkokrát sme počuli politikov na rôznych pozíciách oháňať sa prejavmi o „ochrane našej identity”, keď sme si letmo čítali noviny, pozerali televíziu či prezerali sociálne siete? Sú to verejné stretnutia, kde ústrednou témou bolo a je, jediné – zastrašiť. Rozrušiť mysle a svedomia. Nasmerovať všetkých, alebo aspoň väčšinu ľudí, k jednému cieľu. Ten druhý je nebezpečenstvo. Problém. Poplach. Ten druhý očividne prináša inú identitu. Tú nesprávnu. Pretože vo svete, ktorému dominujú fake news a prejavy plné násilia sa rozdielne, bohužiaľ, spája s nesprávnym.   

Spiatočná cesta

Veľmi dobre vieme, že slovo identita pred nami otvára tisícky ďalších ciest a tém. Miesta, kde sa na identitu pozerá z pozitívneho uhla pohľadu. Zamyslieť by sme sa preto mali nad inou otázkou. Ako môžeme spájať identitu s konceptom, ktorý nás tlačí k tomu, aby sme sa báli? Prečo máme vidieť inú identitu ako negatívnu? Ako sme sa v tak krátkom čase dostali od jej vnímania so zvedavosťou a toleranciou, k vnímaniu s nenávisťou a strachom?  

Neviditeľný nepriateľ 

Zovšeobecňovanie by bolo banálnou chybou, ale pred dôkazmi sa neskryjeme. Nech zdvihne ruku ten, kto počas bežného dňa nenarazí vo svojom mobile na sociálnych sieťach príspevok alebo komentár, kde ho niekto nenabáda „chrániť” isté hodnoty v mene našej vlastnej identity. Nech hodí kameňom ten, kto ešte nikdy v správach nepočul, že by sa hovorilo o obrane „našej identity” a o atmosfére nepretržitého konfliktu proti nepriateľovi, hoci ani neexistuje. Preto ho treba vytvoriť. 

A príkladov máme dnes až priveľa. Stačí si otvoriť geografickú mapu Európy a ukázať prstom na náhodnú krajinu. Populisticko-nacionalistické strany, ktoré postupne ovládajú kontinent, brnkajú na túto strunu už dlho. Napriek rôznym obmenám ostáva hlavná myšlienka stále tá istá. Migranti proti Európanom. Kresťania proti Moslimom. Čierni proti bielym. Kým nedosiahneme provincializmus; Taliansko proti Francúzsku, Grécko proti Macedónsku, Rusko proti Ukrajine. V mene identity. 

Akej identity? 

Túto otázku by si mal položiť ten, kto podporuje, hulákajúc a plný hnevu, predstaviteľov konfliktu. Skutočne má každý štát svoju jednoznačnú identitu? Sme si istí, že každý z nás nie je zliatinou množstva identít, ktoré počas storočí prechádzali miestom, kde žijeme? Možno je pre návrat do atmosféry tolerancie a dialógu potrebné pozorovať seba samých.  

Príklad

Len jeden: Taliansko. Existuje vôbec pravá talianska identita? Dokáže relatívne mladá krajina, kde vnútorné konflikty nikdy neustáli, definovať a vlastniť svoju identitu? To, že neexistuje jediná talianska identita sa dá ľahko poukázať na tom, ako sa v historickom kontexte menilo vnímanie krajiny. 

Len sa pozrime: Rímska ríša ako vrchol. Jej pomalá agónia, príchod „barbarských“ národov zo severnej Európy a severnej Afriky. Vznik mnohých malých štátov počas renesancie. Oblasť dobytá Francúzskom, Španielskom a Rakúsko-Uhorskom. Odtrpené zjednotenie – geografické, ekonomické a lingvistické. Kráľovská rodina, ktorá pochádzala z hraničnej oblasti. Kult Rímskej ríše počas fašistickej éry. Kontrola Atlantických spojencov ku koncu druhej svetovej vojny. Imigrácia v druhej polovici dvadsiateho storočia z Afriky, Balkánu a čiastočne aj z Južnej Ameriky. A zoznam pokračuje ďalej.

Dlhá cesta

Pre mnohých to bude ťažké priznať, ale poďme to aspoň skúsiť. Uvažujme logicky. Diskutujme. Sme viac, než len jednou identitou. Sme úchvatnou kombináciou rôznych populácií, ktoré za minulé storočia vytvorili to, čím sme dnes. Do menšej či väčšej miery, vlastníme aspekty všetkých z nich. A neplatí to len pre Taliansko. Platí to pre celú Európu a takisto pre ostatné kontinenty. Je našou povinnosťou odložiť úzkosti a strach dnešnej doby, aby sme sa dostali späť na cestu vedúcu k otvorenosti, zvedavosti a tolerancii. Bude to trvať, musíme s tým rátať. Na jednu stranu je jednoduché naviesť ľudí smerom k nenávisti a strachu, na druhú stranu je ešte stále zložité priviesť ich späť na cestu slušnosti a rešpektu. Tieto slová sa však s identitou vždy spájali.