Ruský pohľad na slovenskú realitu

Veronika Mikhaylenko Veronika Mikhaylenko | 25.11.2019 | Názor
Ruský pohľad na slovenskú realitu foto: Anna Jacková

Zahraničná skúsenosť je veľmi lákavá. Keď cestujeme do cudzej krajiny, máme v hlave istú predstavu, skutočnosť je však úplne iná. Niekedy zabúdame, že si pri sťahovaní do inej krajiny za lepším životom so sebou prinášame aj svoju osobnosť, minulosť a skúsenosti. Stretávame sa aj s nepochopením, kultúrnym šokom, niekedy pociťujeme hnev a sklamanie. Dovoľte mi podeliť sa s vami o svoj príbeh dobrovoľníctva na Slovensku, ktorý moju identitu nesporne ovplyvnil.  

Počas ciest som so stretla stereotypmi. Tieto zvláštne úkazy pretrvávajú napriek všetkým snahám ich vyhubiť. Hádajte, čo ľudí napadne ako prvé, keď im prezradím, že pochádzam z Ruska? Matriošky, vodka, medvede, balalajka, tuhé mrazy a tak ďalej. Pri rozhovoroch som sa ľuďom snažila pomôcť lepšie identifikovať svoju krajinu a kultúru, premýšľať kriticky bez predsudkov. Vďaka tomu som v sebe objavila potrebu skúmať a motivovať ostatných, aby skúmali tiež.

Ak mám byť úprimná, Slovensko nebolo mojou prvou voľbou, keď som sa rozhodovala, kam by som chcela cestovať na Európsku dobrovoľnícku službu. Vhodný projekt som hľadala štyri roky. To množstvo prihlášok, ktoré som poslala! Vytrénovala som si výdrž a schopnosť riskovať, byť tvrdohlavou a robiť rozhodnutia, ktoré zmenilo môj život. Zhoda náhod ma však doviedla k nápadu cestovať na rok do tejto malej veľkej krajiny, o ktorej som dovtedy nevedela takmer nič. 

Nakoniec som skončila na mieste, ktorého meno a geografickú polohu som osem mesiacov predtým ani nepoznala. Bývam v Ružomberku, v meste na severe krajiny, kde pôsobím ako dobrovoľníčka v miestnej organizácii pre mládež. Čakalo ma tu mnoho prekvapení. Som dieťa veľkomesta, zvyknuté na zápchy, dlhé rady ospalých a nevrlých ľudí v metre. Tam musíte reagovať rýchlo, byť súťaživí, aby ste uspeli, pracovať tvrdo a snažiť sa, inak si svoje miesto pod slnkom nevybojujete.  

V tomto chaotickom životnom štýle som začala túžiť po väčšom pokoji. Tu som ho našla. Prázdne ulice cez víkend, obchody otvorené do siedmej večer, meškajúce vlaky, večer len zopár autobusov, žiadne termíny a obľúbená fráza: „Uvidíme, neboj, začneme pomaly...” Trpezlivosť mi veľmi pomohla, ale potrebovala som zapracovať na svojom pozitívnom prístupe k situáciám, ktoré sa diali okolo mňa. 

Po tom, ako zo mňa opadol kultúrny šok, začalo mi byť smutno za domovom a začala som si vážiť javy, ktoré sú jeho súčasťou – spoľahlivá a rýchla verejná doprava, školské rozvrhy, kúrenie v domoch, kde je teplo za každého počasia, zákaz fajčenia na verejných miestach. Naučila som sa opäť byť vďačná a trpezlivá. 

Slovensko ma uchvátilo svojou prírodou, horami, zámkami, dychberúcimi výhľadmi. Nedá sa však odoprieť, že ľudia zohrávajú obrovskú rolu v tom, aby ste sa v novej krajine cítili príjemne. Zistila som, že Rusi a Slováci majú celkom podobnú mentalitu. Prekvapilo ma, že ľudia prejavovali záujem o moju krajinu, stále sa učia ruštinu na školách a považovali ma za zdroj vedomostí. Rozvinula som si svoje organizačné a komunikačné schopnosti a dokonca objavila triky, ako hovoriť s ľuďmi využívaním len ruských slov a svojej charizmy. Samu seba som vnímala ako reprezentantku svojej krajiny, keďže ľudia si pozorovaním mňa urobia obraz o celej krajine. 

Uvedomujem si však viac a viac, že národnosť neovplyvní osobnosť človeka v každom smere a v každej krajine sa nájdu ľudia s pozitívnymi i negatívnymi vlastnosťami. Na svojej ceste som však, našťastie, stretla mnoho dobrých priateľov, najmä medzi ostatnými EVS dobrovoľníkmi a miestnymi. Niekedy som kvôli rusofóbnej propagande mala strach púšťať sa do politických diskusií či vyjadriť svoj názor a stále sa týmto témam snažím vyhýbať. Vo väčšine prípadov ma však ľudia vnímali a pristupovali ku mne pozitívne. Občas sa bez znalosti slovenčiny cítim zmätene, na polícii či v nemocniciach je ťažké nájsť anglicky hovoriaci personál. Vyžaduje si to veľa trpezlivosti a vieru v úspech. 

Áno, sú chvíle, keď sa cítim znechutene. Každý môže začať váhať, najmä keď vás vaša práca nenapĺňa. Odporúčam vyčkať, tak ako v maratóne, do polovice, kde nájdete silu opäť sa nadýchnuť. Snažím sa situácii prispôsobiť a vyťažiť z nej čo najviac. Nesťažujem sa, nesedím bez pohybu, hľadám viac príležitostí, som proaktívna. 

Spoznávaním ľudí iných národností a akceptovaním ich rozličností som sa stala otvorenejšou a tolerantnejšou. Zároveň sa ale snažím ostať úprimná sama k sebe a svojim hodnotám, ktoré vyznávam a vyrastala som s nimi – miluj miesto, kde si sa narodila, uč sa od ostatných a vráť sa so skúsenosťami, s ktorými môžeš zlepšiť svoje rodisko, komunitu a seba.