Všetci sme identickí

Michaela Rosová Michaela Rosová | 26.09.2019 | Názor
Všetci sme identickí foto: Kvet Nguyen

Naša sloboda vždy bude iluzórna, kým nie sme ochotní pozrieť sa do vlastného vnútra. Ustavične sa hľadáme vo vonkajších rolách. Riešime politiku identít, pritom si vytvárame vlastnú identitu, spoločensky prijateľnú a príjemnú identitu človeka angažovaného za spoločné dobro. O sebe nevieme nič.

Navonok sa nám sotva dá niečo vyčítať. Máme progresívne náhľady, sme feministi a feministky, sme politicky korektní a korektné. V každom prípade sa snažíme. Robíme, čo je v našich silách. Len to treba šíriť, aby to pochopili a prijali aj ostatní.

Podľa mňa sa klameme. Bavme sa chvíľu o tom, čo máme spoločné. Ja hovorím: strach.

Nesamozrejmosť

V debatách o utečeneckej kríze sa v Českej republike pred niekoľkými rokmi vynorilo spojenie „nesamozrejmý národ“. Zrejme prvý, kto tento výraz použil, bol maďarský historik István Bibó, a to v stati Útrapy východoeurópskych malých štátov. Vypracoval ju v roku 1946 ako jeden z analytických podkladov pre rokovanie Parížskej mierovej konferencie po skončení 2. svetovej vojny, aby zúčastneným stranám umožnil tento vratký región pochopiť.

Bibó upozorňuje, že ak národ dlhodobo žil pod cudzou vládou alebo sa ustavične musel obávať o svoje živobytie, strážiť hranicu a neraz holý život, nadobudnutá suverenita ho príliš neupokojí. Skúsenosti mu radia nedôverovať. Jeho existencia je nesamozrejmá, jeho miesto vo svete neisté. Stále bude v strehu, stále bude zaujímať obranné pozície. Stále sa bojí.

Je to „existenčný strach zahniezdený v politickom vedomí“, nereflektovaný, ale prítomný, ktorý potom diktuje všetky nenávistné a odmietavé reakcie. Nedá sa vyriešiť logickou argumentáciou ani apelom na ľudskosť, na to je príliš hlboko zakorenený.

„Keď sa im naskytla príležitosť,“ poznamenáva Bibó v súvislosti s východoeurópskymi národmi, ktoré sa príležitostne prejavili nečakane kruto voči vlastným menšinám, „to, čo sa naučili od cisárov, cárov a sultánov, vyskúšali na sebe navzájom.“

To násilie nevzchádzalo z arogancie, z primitivizmu ani z vedomia vlastnej sily, ale stále len zo strachu. Potvrdzovali sa hranice, vymedzovala sa identita. Toto som ja a toto je „iné“.

Nepochybne sa tým dajú vysvetliť xenofóbne reakcie istej časti obyvateľstva. Ale ja si myslím, že tento strach o svojbytnosť, na národnej aj na osobnej úrovni, sme zdedili všetci a ovplyvňuje nás dodnes. A to aj v prípade, že sme navonok tolerantní – nehovorím o povrchu.

Môj život bezo mňa

Človek je naučený udržiavať status quo. Ak si vytvoril znesiteľné, ak nie vyslovene príjemné podmienky na život, bude sa ich držať. Je to prirodzené, chceme istotu. Tento rys je pre fungovanie spoločnosti dôležitý; aby všetko bežalo hladko, je dobre, ak každý sedí na svojom mieste.

Mnohí ľudia cítia istú nespokojnosť, tušia, že by sa dalo žiť aj inak, a možno sa pomaly pustia do hľadania. Často však musí prísť nejaká radikálna udalosť, aby sme sa na svoj život dokázali pozrieť priamo a prehodnotili ho úprimne.

Aj toto je hlboký existenčný strach. Čo môže byť horšie než neistota ohľadom vlastnej identity? Než si otvorene položiť otázku „Kto som?“ a priznať si, že možno neviem?

Taliansky psychológ a psychoterapeut Osvaldo Poli vo svojej knihe Můj život beze mne: Hledání vlastní identity na príkladoch zo svojej praxe ukazuje, aké tlaky nás pokrivili, aj aké stratégie si vytvárame, aby sme sa s dlho potláčanými emóciami, s hnevom, smútkom a frustráciou nemuseli konfrontovať.

Zásadný problém bude akiste v tom, že väčšina ľudí sa dokáže veľmi dobre presvedčiť, že žiadny problém nemá. Možno najrafinovanejšou stratégiou je pustiť sa do nejakej práce pre spoločnosť, prijať identitu angažovaného, riešiť problémy iných. Kresťanské princípy sú v nás stále živé, sebaobetovanie nám imponuje. Aj pracovitosť je chvályhodná. Slovom, našli sme si mnoho spoločensky prijateľných spôsobov, ako utiecť sami pred sebou.

„Tak jako měsíc sám nezáří, ale odráží světlo slunce,“ píše Poli, „lidé, kteří mají nejistotu ohledně své vlastní hodnoty, hledají vlastní identitu mimo sebe.“

Navonok to môže vyzerať záslužné; kým človek koná dobro, čo na tom záleží, čo ho k tomu motivuje? To asi tiež najlepšie vystihol sám Poli, keď poznamenal, že strachy nás tlačia, kým hodnoty nás vedú.

Hojenie

Všetko na tejto planéte pozostáva z rovnakých prvkov, rozdiel je len v pomere, v akom sú v jednotlivých častiach zastúpené. V istom zmysle je teda všetko identické, všetko je ten istý obsah, nachádzajúci si rozličné podoby. Ibaže na to prvé zabúdame a riešime formu, odlišnosti.

Poliho kniha o individuálnom hľadaní vlastnej identity a Bibóove úvahy o príčinách nervozity východoeurópskych národov rozprávajú úplne ten istý príbeh. Rozhodne pritom nejde iba o ten strach v podloží, ale o všetky sprievodné javy, o úzkostlivé vymedzovanie hraníc, lipnutie na známom a bezpečnom, definovanie svojej identity cez vonkajšie znaky.

Musíme si uvedomiť, že jedno nie je možné bez druhého. Nezbavíme sa strachov, ktoré ovládajú pohyby spoločnosti a brzdia jej vývoj, ak sa nekonfrontujeme s vlastnými.

Nehovorím tu na pohľad nič iné, než čo povedal Buddha – ty si tá zmena, ktorú očakávaš od sveta. Lenže podľa mňa aj túto vetu chápeme príliš povrchne. Nejde vôbec o to, že prijmem nejaké tie „správne“ názory zvonka a budem pomáhať potrebným. Svet nebude lepší, kým ja a každý jeden z nás nenazbierame dosť odvahy pozrieť sa do svojho vlastného vnútra. Tam, a nikde inde, je plno bolesti a strachu, našich aj zdedených, o ktorých nechceme nič vedieť.