Až přijde válka alebo poznaj svojho nepriateľa

Filip Németh Filip Németh | 21.11.2018 | Recenzia
Až přijde válka alebo poznaj svojho nepriateľa Až přijde válka / zdroj HBO Europe

Začína to ako nejaký nepodarený vtip. Najskôr v lesnom šere mladíci v maskáčoch vyspevujú lascívne pesničky a nožíkmi natierajú na chlieb mäso z konzerv. Potom jeden z nich prichádza k maturitám, komisia otázkami skôr napovedá, výkon je to pomerne nepresvedčivý, ale pre skúšajúcich asi pochvaly hodný, zakončený trefnou „hláškou“ račkujúceho maturanta, ktorý sa priznáva, že rád rozkazuje. Mladý muž, ktorý skladá skúšku dospelosti je Peter Švrček, dnes už pomerne známy ako veliteľ Slovenských brancov. Áno, maturitné váhanie a priznanie je cielene vybraný detail, ale keď pokračujete v pozeraní filmu Jana Geberta Až přijde válka, väčšina materiálu tento prvý dojem potvrdzuje. 

Slovenské média uverejnili správy o Slovenských brancoch niekoľkokrát, ale žiadna z reportáží sa nevenovala tejto organizácii tak dôkladne ako celovečerný dokument českého režiséra. Mnohé detaily o pôsobení brancov a ich duchovnom otcovi sú pritom známe, preto sa môže zdať, že film až tak veľa nového neprináša. Ocenenie z festivalu Jeden svet tak naráža na zmiešané dojmy internetových divákov, kde jedni by chceli vidieť jasnejšie odsúdenie organizácie, iní to považujú za nafúknutú tému, a nájdu sa aj takí, ktorí všetko vedeli alebo ich to nijak netrápi, prípadne sa dokonca domobrany zastávajú.

Ja by som sa však priklonil k názoru, že Až přijde válka je potrebný, poctivý a objektívny dokument, ktorého skutočná hodnota sa nám možno odhalí až v budúcnosti. Príbeh, ktorý zachytáva sa totiž zďaleka nekončí záverečnými titulkami, a jeho aktérmi sa môžeme veľmi ľahko stať v budúcnosti aj my sami.

Ústrednou postavou dokumentu je teda Švrček, zakladateľ a veliteľ Slovenských brancov, v civile slušný chlapec z vyššej strednej triedy, ktorý cez víkendy cvičí v lese svoju malú armádu. Tieto „všebranecké” výcviky pôsobia spočiatku až nechcene komicky. Branci majú problémy zoradiť sa do dvojstupu, viacerí z nich vyzerajú byť až nezdravo submisívni a manipulovateľní, čo nezmení ani záverečný diplom. Traja velitelia sa potom v bezpečí domova spokojne pochechtávajú na tom, ako raz budú opradení legendami.

Čas spozornieť však prichádza, keď Švrček začína využívať psychologické nástroje na manipuláciu a odľudštenie svojich podriadených. Prideľuje im čísla, určuje kontrolórov trestov a núti ich k bezcitnej buzerácii ostatných. Zorganizuje malú exkurziu za utečeneckou krízou, kde svojich chlapcov pomaly masíruje konšpiračným newspeekom: “invázia”, “bezpečnostné riziko”, “z tohto bude vojna”. Na výcviku dáva nováčikovi rozkaz vykopať si poľnou lopatkou vlastný hrob.

A potom reportérke s úsmevom klame o tom, že do politiky sa nechystá, hoci s kolegom sa o tom bavia ako o hotovej veci, o ktorej ale zatiaľ nie je dobré hovoriť.

Druhou výraznejšou postavou je Adam. Mladý chlapec, nie príliš pôsobivej telesnej konštrukcie, ktorý prakticky celý čas mlčí a keď sa snaží rozprávať, tak vám je ho ľúto. Nerešpektuje ho ani vlastný pes. No po niekoľkých výcvikoch začína verbovať, organizuje svoj vlastný oddiel, začne navštevovať strednú odbornú školu ochrany osôb a majetku, a o naučené sa neváha podeliť aj so svojimi spolubrancami. Všetko to robí síce nešikovne, ale jeho mĺkve zanietenie je v niečom strašidelné.

A tak sa rady brancov pomaly rozširujú, legendárnych 17 oddielov je síce stále skôr legendárnych (resp. matematicky niektoré z nich musia mať doslova pár aktívnych jednotlivcov), ale podľa záberov to niekoľko desiatok členov bude, zvyšok si to buď rozmyslel, alebo svoje zanietenie berie trochu na ľahkú váhu. Vážne to však začína byť s politickými ambíciami veliteľa. Na matičiarskych slávnostiach či zraze Nočných vlkov sa spoločensky uvádza do “správnych” kruhov a príde rad aj na politický prejav na námestí. V obleku, bielej košeli s kravatou a slušivom kabáte. 

Peter Švrček je talentovaný herec. Vďaka svojej sebastrednosti však občas vykukne spoza masky a prezradí o sebe oveľa viac ako by chcel. Jeho radostný úškrn so spokojným: „Boja sa nás.” Jeho pripité predvádzanie sa na tanečnom parkete. Jeho exaltované vrieskanie na nováčikov, ktorému musel byť aj on sám kedysi vystavený na výcviku v Rusku. Jeho splietanie nezmyslov o „holubičom národe Slovanov”, hoci ako snaživý študent archeológie pravdepodobne veľmi dobre ovláda rozdiel medzi Slovákmi a Slovanmi a medzi národom a jazykovou skupinou. Ale najmä jeho nevinný úsmev a žoviálnosť s akou sám seba vymenuje za doživotného vodcu „SB” a logicky aj doživotného „prezidenta” občianskeho združenia a budúcej strany. Veď načo sa hrať na nejaké „demokratické pičoviny”? A niekde medzi riadkami sa mihne snáď aj freudovská túžba získať si rešpekt svojho otca.

Režisér vo svojej sonde možno mohol ísť aj hlbšie, ale možno viac odhaliť jednoducho nešlo - stačí si všimnúť ako si pán Švrček čoraz viac stráži svoje vystupovanie aj slovník. Možno by nezaškodilo do filmu vložiť komentár psychológa popisujúceho manipulatícne techniky, alebo historika upozorňujúceho na paralely s nacistickým Sturmabteilung. Tvorcovia sa spoľahli na čistú filmovú reč a vnímavého diváka. Jan Gebert a jeho tím si však každopádne zaslúžia pochvalu za roky strávené sledovaním témy, ktorá v čase keď sa jej začal venovať, zďaleka nebola tak očividná ako dnes. A rovnako aj za poctivé spracovanie, ktoré z brancov nerobí strašiakov, ale nenápadne odhaľuje ich skrytú tvár aj skutočné ciele a motivácie ich vodcu.

Najväčší prínos Gebertovho filmu bude v tom, že máme šancu sledovať kroky nádejného politika, ktorý sa pripravuje na prebratie moci a poučený vzormi z domova aj zo zahraničia, servíruje lži so širokým úsmevom, hovorí vždy to, čo chce publikum počuť, neváha prekrúcať vlastné výroky a všetko, čo sa práve nehodí zapiera, zapiera, zapiera. Prejavuje všetky predpoklady nebyť dobrým vládcom – narcistickú povahu, gumovú chrbticu, premotivovanosť, spod serióznej masky vykúkajúci diletantizmus, ale najmä vrúcnu a úprimnú lásku k moci. 

Lenže učí sa rýchlo. A v krajine, kde sa do vlády dostali už murári-alkoholici, rečníci s problémami vysloviť súvislú vetu, a zlodeji miliónov, ktorí si nevedia dať ani len ušiť padnúci oblek; kde poslaneckou kvalifikáciou môže byť „nehistorické“ lajkovanie prezidenta Tisa alebo hádzanie kameňov do moslimských rodín; môže mať mladý, usmievavý, slušný, vzdelaný patriot a ochranca bezbranných s podporou pro-kremeľskej propagandy, polovojenskej organizácie a odhodlaných sponzorov celkom dobré šance na úspech. 

Branci a im podobné „alternatívy” sa v skutočnosti nepripravujú na vojnu – oni už obsadzujú prvé línie v boji o charakter našej spoločnosti. A ich slová a činy dávajú tušiť, že nestoja na strane slobody a dôstojnosti pre všetkých. Preto nezaškodí poznať svojho nepriateľa skôr, ako sa začne usmievať z billboardov.

O filme

Až přijde válka
Dokumentárny
ČR/Chorvátsko, 2018, 76 min.
Réžia: Jan Gebert
Scenár: Jan Gebert
Kamera: Lukáš Milota
Strih: Jana Vlčková
Producenti: Radovan Síbrt, Alžběta Karásková