Dokument Stratený domov vás vezme tam, odkiaľ iní utekajú

Filip Németh Filip Németh | 28.11.2019 | Recenzia
Dokument Stratený domov vás vezme tam, odkiaľ iní utekajú zdroj: Filmtopia/Stratený domov

Nestáva sa často, že by sa nejaký slovenský film venoval celosvetovým témam, respektíve témam, ktoré so Slovenskom súvisia iba okrajovo. Juraj Mravec do tohto málo prebádaného územia vstupuje už po druhýkrát. Po snímke zo života obyvateľov na bojmi zasiahnutom území východnej Ukrajiny Mir vam, je tu jeho druhý film Stratený domov – blízky pohľad na najväčší súčasný medzinárodný ostrý konflikt, vojnu proti tzv. Islamskému štátu na území Sýrie a Iraku. Čo je však ešte dôležitejšie, prináša odtiaľ natoľko sugestívny materiál, že je ťažké priblížiť ho slovami. Preto by som vám hneď na úvod odporučil ísť si ho pozrieť.

Podľa slov autora filmu, rozbuškou, ktorá v ňom vyvolala potrebu nakrútiť jeho najnovší dokument, bola migračná kríza, lepšie povedané hystéria, s ktorou ju ľudia v strednej Európe prijímali. Mravec sa namiesto dôsledkov zameral na jej dôvody. A tak v čase, keď médiá zobrazovali tisíce ľudí putujúcich popri diaľniciach a tiesniacich sa na preplnených plavidlách, on sa vydáva priamo ku koreňom migračnej vlny, do ohniska konfliktu. 

Pre objasnenie obsahu a formy filmu bude asi najužitočnejšie priblížiť spôsob, akým vznikal. Nakrúcanie vo vojnovej zóne má totiž svoje špecifiká. V prvom rade nie je jednoduché sa tam vôbec dostať, v druhom rade ide o extrémne prostredie, kde sa človek veľmi ľahko ocitne v ohrození života. Juraj Mravec sa preto stavia do úlohy akéhosi „one-man” filmára, zároveň je reportérom, kameramanom aj zvukárom, a navyše aj účastníkom situácií, ktoré sa práve odohrávajú. Tento prístup má samozrejme vplyv na technickú a estetickú úroveň nasnímaného materiálu (hoci, keď je čas a priestor, tak Mravec ukáže aj kameramanské majstrovstvo), ale na druhej strane mu umožňuje dostať sa do nebezpečných alebo intímnych situácií, kam by to so štábom nešlo. Okrem toho sám v rozhovoroch priznáva, že by bolo nezodpovedné riskovať životy spolupracovníkov v záujme krajšieho obrazu alebo lepšieho zvuku.

Samotný film tvoria v podstate dve linky. V prvom prípade sa dokumentarista dostáva do Iraku cez „tradičné” kanály vojnových reportérov – miestne spojky. Táto linka sa venuje jezídskym obyvateľom z mesta Sindžár, najmä policajtovi Iliasovi, ktorého žena a deti sú na ceste do Nemecka a on sám nevie, kedy a či ich ešte uvidí. Jeho príbeh nám umožňuje nahliadnuť do života v ruinách vojny, na síce zatiaľ oslobodenom, ale stále nie stopercentne bezpečnom území, s každodennou neistotou a všadeprítomnými stopami prežitého utrpenia. Toto je však iba vedľajšia linka. 

sn_mka_obrazovky_2019_01_29_o_9.06.01.jpgzdroj: Filmtopia

Jadro filmu, objemom aj silou výpovede, tvorí materiál, v ktorom hrajú hlavné úlohy dvaja Slováci, Oliver a Matej. Spolu s autorom filmu prichádzajú do Iraku s cieľom zapojiť sa do bojov o strategicky významné mesto Mosul – v tom čase hlavnú baštu tzv. Islamského štátu. K ich výbave okrem maskáčov, helmy a nepriestrelnej vesty však patria najmä pinzety, skalpely, obväzy a sedatíva. Oliver a Matej sú totiž záchranári a v okolí Mosulu bude počas ofenzívy po ich službách rovnaký dopyt, ako po zbraniach a bojovníkoch. Z one-man filmára sa tak stáva ešte aj člen záchranárskeho tímu.

Spolu s ním sa ocitáme priamo v jadre konfliktu: svištiace guľky, novoročný ohňostroj rakiet na horizonte, vrecia na mŕtvoly, desiatky ranených, ale aj zdanlivo pokojné situácie, pri ktorých smrť číha nenápadne a ticho - napríklad v podobe nevybuchnutej munície z mínometu uprostred detského ihriska. Sila filmu spočíva v tom, že jeho autor nevypína kameru ani v situáciách, keď ide (často aj jemu) o život, keď je nakrúcanie na hrane etiky, keď nie je jasné, kto je dobrý a kto zlý, keď ženu obviňujú zo spolupráce s tzv. Islamským štátom alebo, keď matka drží v lone svoje mŕtve dieťa, doslova reve bolesťou a divákov aj svet obviňuje, kam to až nechali zájsť. Drsné momenty sa navyše dostávajú aj do záverečného postrihaného diela, napriek tomu, že občas narúšajú kompaktnosť filmu. Krutosť vojny takto zasahuje aj do dramaturgie, z ktorej cítiť snahu o vyrozprávanie príbehu s dramatickým oblúkom, lenže do výsledného obrazu vstupuje nakrútený materiál v podobe scén, ktoré svojou intenzitou prehlušia akýkoľvek druhý plán a motívy nenápadne vinúce sa celým filmom.

Treba však podotknúť, že Stratený domov nie je len obrazom vojnových hrôz. Respektíve parafrázujúc protagonistov, človek si zvykne na všetko, ešte aj na to, na čo sa zvyknúť nedá, napríklad, keď vám pred očami zomierajú deti. Možno práve preto sa do filmu dostávajú aj zdanlivo všedné obrazy z území, kde nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo, zato tečie alkohol a my sledujeme, ako sa Oliver s Matejom bavia trápnymi vtipmi a zábavkami, pripravujú sa na ďalší zásah, volajú domov svojim blízkym. Pre hrdinov aj pre divákov je to čas na vydýchnutie, uvoľnenie sa a pre režiséra priestor pre nenápadné vykreslenie hĺbky priateľstva medzi záchranármi. Oliver s Matejom sú totiž skvele fungujúca dvojica a veľmi vďační sprievodcovia. Sami seba odľahčene prirovnávajú ku kovbojom zo Skrotenej hory, ale žartujú aj o tom, ako jeden druhému prebral všetky frajerky. Ale až pri ich návrate domov si divák naplno uvedomí silu a hĺbku ich osobnosti, a kontrast medzi ich životmi tu a tam. 

Mateja totiž čaká doma manželka s malým synčekom. Dokument nám dovoľuje sledovať aj situácie z ich spoločného života – bežné domáce starosti, kupovanie vianočného stromčeka, cestu na letisko, na ďalšiu misiu, lúčenie. Logicky sa teda núka otázka, prečo miesto starostlivosti o rodinu riskuje mladý muž svoj život v cudzej krajine vzdialenej tisícky kilometrov. Z úst režiséra táto otázka vo filme aj padne a Matej na ňu odpovie s až nečakanou vnútornou logikou a absolútnym presvedčením. Presnejšou odpoveďou ako jeho slová môže byť vlastne iba samotný film.

Vzťah k rodine, respektíve odlúčenie od nej, je práve ústredným motívom, ktorý sa tiahne celým filmom a spája jednotlivé príbehy. Jeden z mužov vystupujúcich vo filme, iracký automechanik, núka milióny, všetko čo má aj nemá, aby získal späť svoju rodinu, ktorú zajali a uniesli vojaci tzv. Islamského štátu. Keď sa so slzami v očiach díva do kamery, zúfalstvo v jeho tvári nepotrebuje preklad ani komentár. 

Stratený domov nie je formálne dokonalým filmom, napriek tomu je z neho cítiť, že každý zvolený záber a strih je (seba)vedomým gestom tvorcu. A hoci je to drsné kino, v ktorom sa páli ostrými, dá sa v ňom nájsť aj veľký kus ľudskosti a iskierka nádeje. 

O filme
Stratený domov
Dokumentárny 
Slovensko, 2019, 70 min.
Réžia: Juraj Mravec
Scenár: Juraj Mravec
Kamera: Juraj Mravec
Strih: Peter Morávek