Hišámova cesta domov

Michaela Rosová Michaela Rosová | 19.04.2018 | Recenzia
Hišámova cesta domov Hišám Matar, foto: Diana Matar

Smutná je krajina, ktorá nemá hrdinov, hovorí postava v jednej hre nemeckého dramatika Bertolda Brechta. Na to jej druhá odpovedá – smutná je krajina, ktorá hrdinov potrebuje. O tom by Líbya so svojimi zástupmi hrdinov a mučeníkov vedela rozprávať.

Koncom augusta 2011, na konci občianskej vojny sa povstalci dostali do tripoliskej väznice Abú Salím a začali oslobodzovať väzňov. Hišám Matar strávil ten deň vo svojom londýnskom byte s telefónom v ruke, počúval, ako kladivá udierajú do hrubej ocele, a čakal. S každými ďalšími otvorenými dverami bola nádej o čosi menšia. Až v úplne poslednej miestnosti, v suteréne, bez okien, našli muža, ktorý v rukách drží fotografiu Hišámovho otca. Po rokoch v kobke je však muž slepý, biedny a zrejme stratil pamäť. Nie je schopný vysvetliť, kde fotku vzal. „Šťastný.“ Nič viac do telefónu nepovie.

Hišám mal devätnásť rokov, keď otec zmizol. Dostali od neho ešte tri listy, ktoré im niekoľko ľudí prácne, riskujúc vlastný život, prepašovalo z väzenia, a potom zostalo ticho. Hišám ho nikdy neprestal hľadať.

Spolu s Hišámovým otcom Džaballáhom Matarom, ktorý sa po prevrate v roku 1969 stal jednou z kľúčových osobností opozície proti režimu Muammara al-Kaddáfího, skončilo vo väzení mnoho ďalších blízkych členov rodiny. Hišám strávi roky úzkou spoluprácou s rôznymi organizáciami na ochranu ľudských práv, rozosiela listy, navštevuje ministerstvá, ambasády, udržuje dokonca kontakt s najvyššími predstaviteľmi režimu, apeluje na svedomie a na ľudskosť. A potom, v roku 2012, po tridsiatich troch rokoch v exile sa rozhodne Líbyu navštíviť.

Z tejto cesty vzišiel na popud redaktora New York Times článok, ktorý sa neskôr v pozmenenej podobe stal prvou kapitolou knihy Návrat. Po dvoch silne autobiograficky ladených románoch a mnohých medzinárodných oceneniach teda Hišám Matar napísal svoj skutočný príbeh. A historická hodnota jeho svedectva je nepopierateľná, je to však nepochybne práve autorovo spisovateľské umenie a rokmi prehlbovaná vnímavosť ku všetkým podobám ľudskej bolesti, ktoré z Návratu robia také nesmierne pôsobivé čítanie. Udelenie Pulitzerovej ceny v kategórii životopisov majstrovstvo Hišáma Matara už len formálne potvrdilo.

Návrat do vlasti sprevádzajú početné retrospektívy, z ktorých Matar postupne skladá históriu krajiny, dejiny útlaku a krvavých obetí, a zároveň dejiny vlastnej rodiny, celých generácií, ktoré boju za slobodu obetovali všetko. Mnohé miesta, ako popis katedrály v Bengází, spomienky na dom starého otca v Adždabíji či rozprávanie o tichom hrdinstve líbyjských matiek, sú pritom literárne veľmi vydarené, a kapitoly, kde Matarov brat ešte ako chlapec uprostred noci sadá na vlak vo švajčiarskych Alpách, aby unikol prenasledovateľom, alebo Matarov vlastný príbeh z internátnej školy v Anglicku, kde študoval pod zmenenou identitou a kde sa mu najbližším priateľom nečakane stal syn predstaviteľa diktátorského režimu, človeka strhnú ako dobrodružný román. Je nesmierne ľahké a skoro vábivé pri čítaní úplne zabudnúť, že tento príbeh je skutočný, bolesť zažitá a ešte stále príliš živá. Jednou z najzvláštnejších, takmer bizarných postáv celého rozprávania je nepochybne diktátorov syn a priamy dedič Sajfalislám Kaddáfí, s ktorým sa Matar osobne stretol a následne dlhší čas zostal v kontakte. V knihe mu venuje celú samostatnú kapitolu. Hrôza a absurdita, ktoré v sebe Sajfalislám nesie, akoby tiež unikali rozumu, akoby sa dotýkali hranice toho, čo je možné. O to väčšmi by sme si však mali pripomínať, že oboje je skutočné.

Matarov strýko, tak ako ďalší príbuzní, strávil vo väznici Abú Salím dvadsaťjeden rokov, a svojím spomínaním akoby sa následne snažil preklenúť priepasť medzi touto temnotou, vymazanými rokmi, a svetom vonku. Možno tak ako každý príbeh, poznamenáva Matar, aj strýkove spomienky niesli predovšetkým jedno posolstvo: „Som tu.“ Rozprávať ale zároveň znamená štruktúrovať, príbeh pomáha zoradiť udalosti a nájsť zmysel, a to je rovnako dôležité gesto bez ohľadu na výsledok hľadania, na pravdepodobnosť úspechu. Hišám Matar hľadá krajinu, z ktorej odišiel ako chlapec a ktorá už neexistuje. Je cudzí vo vlasti, je cudzí vo svojich nových domovoch, kamkoľvek sa pohne. Všade si pritom so sebou nesie prízrak otca, ktorého nepochoval a ktorého vlastne svojím spôsobom aspoň v predstavách urputne udržuje nažive. Jeho posolstvo je napokon predsa len iné a európskemu čitateľovi azda vlastne bližšie. Matar putuje a hľadá, jeho príbeh je cesta, príbeh lásky a straty.

Možno je toto čítanie nutne osciláciou medzi tým príliš vábnym literárnym spracovaním a holým faktom mučenia, väznení, bolesti a strát. A možno je pre nás obzvlášť ťažké sústrediť pozornosť na tú druhú stránku.

Ladislav Kováč v inej knihe, ktorú Absynt nedávno vydal, v rámci svojej analýzy súčasnej spoločnosti konštatuje, že sme sa pretransformovali na „spoločnosť zábavy“. Čoraz menej pracujeme, čoraz viac sa bavíme, pritom sme ponorení do svojich bežných spotrebiteľských starostí a problémy iných krajín nám unikajú. Samozrejme, produkcia vydavateľstva Absynt sa zameriava práve na túto do značnej miery vytesnenú oblasť, na tieto často bagatelizované problémy a nevypočuté svedectvá. Otázkou zostáva, ako ich vnímame – či sme ich ako užívatelia práve už nestihli začleniť do svojho spotrebiteľského života bez akýchkoľvek pokusov o hlbší ponor, o prijatie ich posolstiev. Ak Wojciech Tochman vo svojich úvahách v knihe Eli, Eli obžalúva konzumný svet a upozorňuje na takzvaný „poorism“, novodobú turistickú honbu za výjavmi biedy a utrpenia, stojí za zamyslenie, či pomaly nezačíname spomínané svedectvá, reportážnu literatúru a osobné príbehy ľudí z vojnou zmietaných či chudobou trápených krajín vnímať podobne. Či sa skrátka čítanie týchto kníh nestáva len súčasťou nášho životného štýlu; priživujeme svoj dobrý pocit, že nás osudy iných zaujímajú, pritom ich prečítame ako dobrodružný román, výlet do exotiky, a končí sa to pre nás hashtagom, káva, tip na knihu, absynt, sila, odporúčam, a čau. Čitateľský poorism, polička plná trofejí.

Na druhej strane sa natíska otázka, či to nie je prirodzené, či to nie je nevyhnutný proces a či vôbec môžeme urobiť viac než šíriť povedomie o tom, čo sa kde deje. Ale azda stačí zostať zároveň vnímavý práve k tej faktickej stránke veci, uvedomovať si, že to, o čom si z pohodlia svojich domovov či kaviarní čítame, sa dialo a deje, a nikdy nestratiť zo zreteľa, nakoľko sa nás mnohé tie príbehy týkajú – ak nie sú vyslovene o nás. A my tie lekcie potrebujeme zrejme viac, než sme si donedávna mysleli. Z tých najočividnejších by stačilo uviesť Szabłowského Tancujúce medvede, ktoré kruto výstižne pomenúvajú predsa aj náš problém a našu neschopnosť, ale nezastavujme sa pri tých najokatejších paralelách; pozorne by sme mali hľadať aj inde. Možno ani Matarov príbeh nám nie je taký vzdialený, ako sa navonok zdá. Prinajmenšom jeho vykorenenosť je len jedným prejavom väčšieho fenoménu, s ktorým sa Európa v poslednom desaťročí čoraz silnejšie zráža.

Ak to nie je príliš idealistická výzva – nečítajme tieto knihy ako každý iný príbeh. Utrpenie, z ktorého vzišli, nemalo žiadny zmysel, ak si z nich nič nevezmeme.

Hišám Matar, sčítaný a rozhľadený, vo svojej knihe celkom neprekvapivo cituje hojne predovšetkým zo západnej literatúry. Najsilnejšie však napokon možno aj tak pôsobia verše z Koránu, zo súry Tíšenie, ktoré tak rád pripomínal jeho otec: „Lebo s ťažkým prichádza ľahké. Veru, s ťažkým prichádza ľahké.“ Návrat je pritom pretkaný akousi nevyliečiteľnou melanchóliou, vedomím nenahraditeľnej straty, ktoré za celý čas nestráca nič zo svojej naliehavosti, a človek sa nevdojak pýta – kde je teda to „ľahké“? Azda aj to je príliš západná otázka. Hišám Matar na ňu neodpovedá.

Krátky úryvok z knihy Hišáma Matara Návrat si môžete prečítať tu.