Keď Rómovia spievajú o svojom žiali

Filip Németh Filip Németh | 19.12.2017 | Recenzia
Keď Rómovia spievajú o svojom žiali foto: Filmtopia

Zvláštny cit Rómov pre hudbu je jedno z tých odzbrojujúco pravdivých klišé. Na jeho potvrdenie stačí pár akordov, rad tónov, jednoduchá melódia zaspievaná bez akéhokoľvek nástrojového sprievodu. Jeden z takýchto dôkazov nájdeme hneď v úvode filmu Ťažká duša dokumentaristu Mareka Šulíka a etnomuzikologičky Jany Belišovej. A v jeho priebehu ich postupne dostaneme aj viac. Ostatné pátranie po starých rómskych žalostných piesňach (tzv. halgató) sľubuje intenzívne emócie. Ale nájdu sa aj momenty, ktoré klišé o vzťahu Rómov k hudbe vyvrátia. 

Pre autorský tím to nie je prvý dotyk s kultúrou tejto menšiny. Jana Belišová systematicky mapuje rómske piesne už niekoľko rokov a prakticky od začiatku sa s pomocou filmárov Mareka Šulíka, Jany Bučka a ďalších snaží svoj výskum zachytiť aj do podoby obrazových príbehov. Výsledkom tohto úsilia boli filmy Cigarety a pesničky o multietnickej spolupráci rómskych a slovenských hudobníkov (plus jedného afrického) na projekte AfterPhurikane a Zvonky šťastia o radostiach a trápeniach dvoch neobyčajne zapálených obdivovateľov Karla Gotta a Darinky Rolincovej. Ďalšími výstupmi výskumu sú aj rôzne spevníky, odborné monografie, hudobné nosiče, či multimediálny disk Neve giľa - ktorý je doteraz snáď jedinou oficiálne vydanou kolekciou RomPopu - modernej rómskej hudby.

Dokument Ťažká duša potom v rámci projektu Šilalo paňori dopĺňajú tri DVD s videami zozbieraných žalostných piesní spolu s rozhovormi o osudoch ich interpretov a kniha - sociálny cestopis Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom - skvelý tip pre všetkých, ktorých film “dostane”. 

Korene v terénnom výskume určujú aj charakter samotného filmu. Pre autorov znamenajú na jednej strane výhodu, keďže sa vďaka nim v prostredí vedia pomerne prirodzene pohybovať a pozorujú ho bez prílišného vyzdvihovania bizarností, či zložitej sociálnej situácie, na druhej strane je však samotný film tak trochu vedľajším produktom väčšieho projektu, čo spôsobuje isté ťažkosti najmä v jeho dramaturgii.

Jadro filmu tvoria tri približne 20 minútové portréty. Nazvať ich príbehmi by bolo zveličením - minimálne dva z nich nesmerujú nikam a tomu tretiemu môžeme dramatický vývoj uveriť tiež iba s prižmúrenými očami. Okrem nich sú tu štyri piesňové miniatúry - prológ, dve intermezzá, epilóg. Paradoxne tieto útržky, bez hlbšieho kontextu sú svojou čistotou a jasným sústredením sa na zachytávané piesne emocionálne silnejšie, ako dlhšie portréty. 

Príčin môže byť viacero. Jednu z nich naznačuje aj režisér Marek Šulík v rozhovore pre denník Sme, keď vraví o tom, aké je ťažké dostať sa Rómom pod kožu, keďže mnohí z nich pri styku s filmármi reflexívne hrajú divadlo a urobia to, čo od nich očakávate, prípadne to, čo si myslia, že očakávate. Mnohé situácie potom pôsobia inscenovane, hoci režijné zásahy nie sú priznané ako vo filmoch Petra Kerekesa (66 sezón, Ako sa varia dejiny), ani neposúvajú film do poetických polôh ako napríklad v Slepých láskach Juraja Lehotského. 

 

zdroj: Filmtopia

Všetky tri jadrové “príbehy” majú spoločných pomerne mladých protagonistov s rôznym vzťahom k hudbe. Tomáš sa učí hrať na gitare, ale vynecháva hodiny hudobnej výchovy, Erika zas zaujímajú skôr frajerské záhaľky a pre Ďoďa je spev súčasťou jeho identity a každodenného prežívania. Na jednej strane tak vidíme, ako posúvanie jedinečných rodinných tradícií na mladšie generácie v dvoch prípadoch z troch viazne. Lenže Erik ani Tomáš prakticky nekomunikujú s rodičmi, učiteľmi, ani s divákom. Kŕčovito sa držia svojej cool pózy medzi kamarátmi, doma sa dívajú do zeme s ironicky nadvihnutým kútikom úst. Podobne sa správa mnoho tínedžerov bez ohľadu na kultúrnu a etnickú príslušnosť, ale z diváckeho hľadiska to nie je práve najzáživnejší prejav. V ich živote sa nájde dostatok zaujímavých, najmä vizuálne atraktívnych aktivít, ale do ich duše sa nedostaneme, ich túžby ostávajú skryté. Ich príbehy, hoci majú čo povedať, nezanechajú príliš hlbokú stopu. A situáciu celkom nezachráni ani Ďoďo, ktorého úprimná túžba po frajerke sľubuje aspoň náznak diania, no divák veľmi rýchlo vytuší, že je to iba hra.  

V každom z týchto portrétov sa pritom nájdu veselo-smiešne, dojímavé, trefné scény, autori nám servírujú jemné postrehy, dávajú šancu zamyslieť sa a občas aj pochopiť hrdinov. Na katarziu to však nestačí.

A potom príde intermezzo, v ktorom anonymná žena zaspieva pieseň a jej prejav trhá srdce vám, jej, aj prísediacim príbuzným. Povie pár nesúvislých viet a vy nič viac nepotrebujete - žiadne obrazové metafory, montáž, monológ, či komentár. Je to tam - v tom jednoduchom zábere, v tom hlase, v tých očiach, v tej tvári. Nepotrebujete vlastne ani titulky, aby ste rozumeli. Divák tým dostáva vzácnu šancu dotknúť sa jednej z najúžasnejších súčastí rómskej kultúry. Halgató sú totiž viac než iba pesničky. Sú psychohygienou, emocionálnou encyklopédiou, návodom na život a sú výsostne osobné.

Ťažká duša je touto svojou dvojpolohovosťou jedným z mála filmov, z ktorých môžete odchádzať hlboko pohnutí aj napriek tomu, že vás možno bude miestami nudiť. A hoci neponúka mýtický kľúč k rómskej mentalite, nevyvracia, ale ani celkom nepotvrdzuje rozličné stereotypy. Je to opäť kúsok mozaiky, vďaka ktorému človek zistí, že rozdiely medzi nami sú možno oveľa menšie, ako sa niekedy zdá.

Ťažká duša

(Slovensko, 2017, 71 min.)
Réžia: Marek Šulík
Námet: Jana Belišová, Marek Šulík, Zuzana Mojžišová
Scenár: Marek Šulík
Dramaturgia: Zuzana Mojžišová
Kamera: Marek Šulík
Strih: Peter Kotrha, Marek Šulík