Nie všetci túžili po Česku, ale Česko pre nich predstavuje záchranu

Pavla  Rachelová Pavla Rachelová | 26.05.2018 | Recenzia
Nie všetci túžili po Česku, ale Česko pre nich predstavuje záchranu Jeden z protagonistov filmu Bohu žel, Sýrčan George. Zdroj: produkčná spoločnosť freeSaM

Európska utečenecká kríza sa oficiálne datuje od apríla 2015, keď talianska vláda požiadala Európsku úniu o mimoriadny summit. Taliani tak reagovali na smrť približne 1200 ľudí, ktorí zahynuli neďaleko líbyjského pobrežia pri snahe dostať sa do Európy. Najviac zasiahnutými krajinami boli vstupné, teda prímorské krajiny. Odtiaľ prúdy migrantov putovali najmä do Nemecka a vyspelých štátov na severe. Hoci východná Európa, obzvlášť Slovensko, ale aj susedné Česko boli na chvoste rebríčka cieľovej destinácie, vlnu nespokojnosti, populizmu a šírenia strachu výdatne živili politici či tzv. alternatívne médiá aj tu. Obavy z neznámeho prispeli k vzostupu a úspechu nacionalistických politických strán naprieč celou Európou a viedli k výraznej polarizácii spoločnosti. Strach z utečencov a migrantov sa stal živnou pôdou nielen pre krčmové rozhovory, ale aj lacným spôsobom ako získať politické body aj dnes.

Mnohé stránky vysvetľujú základné pojmy. Napríklad, že azyl je právna ochrana cudzinca, ktorý má dôvodné obavy z perzekúcie a je ohrozený na živote v svojej domovskej krajine. Avšak nie každý žiadateľ o azyl je utečenec, ale každý utečenec čakateľom o azyl je. 

Český dokument Bohu žel predstavuje príbehy šiestich zahraničných prišelcov, ktorí v Česku čakajú na azyl. Protagonistov spája jedno - nádej na nový začiatok, túžba po slobode, rovnocennosti a bezpečnom živote. Miesto svojho narodenia ani osud si nevybrali, a nie všetci túžia po Česku, ale Česko pre nich predstavuje záchranu. Napriek tomu prišli a sú tu – Vladimír spolu s rodinou z Ruska, Sýrčania George, mladík Hadi, charizmatický Ola z Nigérie, Gruzínec Zurab a manželský pár z Iraku – Ahmet a Ayat. Profesia, veková kategória ako aj dĺžka prečkanej doby sa rôznia. Vladimír má šťastie a povolenie na pobyt dostal po šiestich mesiacoch od podania žiadosti, no postarší Gruzínec také šťastie nemal. Je na čakačke dvadsať rokov a príslušný úrad sa stále nevyjadril.

V jednom z prvých obrazov filmu počujeme v komentári (zrejme) jedného z nich: „Život v bezpečí sme nikdy nezažili. Nie sme tu preto, aby sme poškodzovali vašu kultúru, ale aby sme zažili slobodu a mohli spoločnosti poslúžiť.“ Následne si vypočujeme hlas bezmenných rečníkov, ktorí vítajú na pôde Českej republiky. Anonymný hlas dúfa, aby sa prichádzajúci mali dobre, prekonali problémy a stali sa súčasťou spoločnosti. V obraze sa striedajú zábery na Prahu a protagonistov v českom prostredí. Do kontrastu autor stavia nielen auditívnu zložku, ale aj obrazovú – napríklad záberom na statného černocha Ola stojaceho pod rozkvitnutým stromom. Úvodná expozícia je zakončená ikonickým pohľadom na Vltavu v pozadí s Karlovým mostom a Hradčanami. V popredí sa zjaví úplný názov dokumentu vo forme okrúhlej pečiatky – Bohu žel (s podtitulom) Tato země není vaše

Snímka poskytuje na tému migrácie širší pohľad – nesústredí sa len na šesticu portrétovaných. Autori oslovujú aj ich bezprostredných známych a priateľov, dokumentujú protimigrantsky naladené prejavy politikov, ich prívržencov, zvedavé pohľady obyčajných okoloidúcich, či zaznamenávajú (príbehy) ľudí a organizácií, ktoré s cudzincami pracujú. A hoci jadro dokumentu tvoria príbehy šiestich migrantov, film v sebe skrýva niekoľko mikropríbehov, ktoré pomáhajú vytvoriť komplexnejší obraz na tému utečencov. 

O svojej skúsenosti s Českom a prijatím hovorí Kanaďan, ktorý sa síce nepredstaví, ale vieme o ňom, že si vzal Češku a pracuje pre Amnesty International. 

Vladimír je odhadom tridsiatnik a z vlasti ho vyhnala moc. A aj keď od obsadenia Československa uplynie tento rok polstoročie – to je príčina, prečo utiekol. Po pozretí filmu Varšavská zmluva sa veľmi rozčúlil, preto 21. augusta šiel k Českému veľvyslanectvu, vzal vlajku ZSSR, fľašu vodky, plagátik s nápisom ´prepáčte za 1968´. Sovietsku vlajku polial vodkou, ktorú vysvetľuje ako katalyzátor agresie, a zapálil ju. V priebehu dvoch dní musel z Ruska aj s rodinou utiecť. 

zdroj: freeSaM

Formálne je film jednoduchší – striedajú sa tzv. hovoriace hlavy, so scénami vo forme komentáru, ktoré sú doplnené zábermi ilustrujúce všedný deň či situácie, v ktorých protagonisti spontánne reagujú. Jednou z takých scén je, keď Sýrčan George učí češtinu starších arabsky hovoriacich manželov. Žena sa mimovoľne rozhovorí o tom, ako sa pokúša konverzovať v češtine, vždy keď to ide. Česky zatiaľ rozpráva veľmi jednoducho a obmedzene, ale je optimistická. S úsmevom vysvetľuje, že ak sa človek naučí jazyk, pozdraví a usmeje, tak ho prijme aj zlý človek. Súčasťou filmu sú inscenované a predpripravené scény. Niektoré z nich sa opakujú – napríklad rozhovor s pracovníčkou úradu neminie bez prítomnej kamery ani jedného protagonistu. Autor tak vytvára šablónu, ktorej úlohou je zdôrazniť, že všetci respondenti sú rovnakí a predsa iní. O tom svedčí aj scéna stretnutia medzi Vladimírom a Ola. Zámerom autora bolo poukázať na nerovnaký prístup úradov. Kým „spriatelený“ Rus získal azyl po šiestich mesiacov, Nigérijčan také šťastie nemal ani po roku a pol. Záver, prečo to tak je necháva autor na diváckej interpretácii.

Na prvý dojem môže dokument pôsobiť priveľmi jednoducho a fádne, no netreba ho podceňovať. Pokúša sa o zvrstvený pohľad, neláka na čiernobiele zobrazenie alebo zjednodušené závery a preto je dobré, že vznikol. 

Režisérom snímky je dosiaľ nie veľmi známy Saša Dlouhý. Ten stojí za českou produkčnou spoločnosťou freeSaM, ktorá sa sústredí na výrobu dokumentárnych filmov z kultúrnej, sociálnej a cestopisnej oblasti. Snímka Bohu žel mala svetovú premiéru na českom Jednom svete, v slovenských kinách bola uvedená aj počas festivalu nových menšín [fjúžn], ktorý sa konal v Bratislave v druhej polovici apríla. 

Bohu žel, tato krajina není vaše (God Forsaken)

Česko, 2018, 86 min
Réžia: Saša Dlouhý
Scenár: Saša Dlouhý
Kamera: Saša Dlouhý
Hudba: Ondřej Skala
Strih: Jakub Voves
Hrajú: Vladimír Špitaljov, Lilija Špitaljova, Marina Špitaljova, Olalekan Olufemi Akintola, George Yako, Zurab Nadiradze, Ahmed Al-Sabaiei, Ayat Al-Sailawi, Hadi A. Khatib