Prečo Spike Lee nemá rád Green Book?

Filip Németh Filip Németh | 26.04.2019 | Recenzia
Prečo Spike Lee nemá rád Green Book? Spike Lee a Adam Driver počas natáčania BlasKkKlansman. Foto: 2018 FOCUS FEATURES LLC.

"Vždy, keď niekto niekoho vozí, ja prehrávam,” povedal režisér Spike Lee v reakcii na vyhlásenie víťazného filmu tohtoročných Oscarov - Green Book; a tento jeho výrok môžeme brať metaforicky aj doslovne. Pred tridsiatimi rokmi, keď tento americký režisér rozvíril hladinu kinematografie svojím azda najslávnejším a najdiskutovanejším filmom Do the Right Thing, ktorý na cenu Akadémie ani len nebol nominovaný, zvíťazila snímka o priateľstve bielej dámy a jej čierneho šoféra - Šofér slečny Daisy. Tento dojímavý skutočný príbeh distingvovane odsudzujúci rasizmus však zoči-voči uličníckemu, vyhrotenému, sebavedomému a nešablónovitému kultúrnemu stretu z Brooklynu, nevyhnutne pôsobí ako veľmi opatrný a „neaktuálny” príspevok do diskusie, akokoľvek remeselne lepšie zvládnutý. 

O 30 rokov neskôr Leeho čierna komédia podľa „skutočného príbehu” o černošskom policajtovi infiltrujúcom Ku-Klux-Klan - BlackKklansman síce nominovaná bola, dokonca svojmu režisérovi vybojovala Oscara (jeho prvého za konkrétne dielo, po čestnom ocenení za prínos kinematografii v roku 2015), hoci iba v kategórii za najlepší scenár podľa predlohy. Ale najcennejšiu sošku si odniesla opäť dráma s autom, v ktorom pre zmenu potomok talianskych imigrantov robí šoféra a ochrankára afroamerickému pianistovi na jeho turné po segregovanom juhu v hlbokých 60-tych rokoch minulého storočia.

Je celkom pochopiteľné, že táto zhoda okolností mohla známemu režisérovi pripadať ako zlý vtip, alebo - ako on sám slovami zapáleného basketbalového fanúšika popísal svoje pocity - chybný verdikt rozhodcu.  Ale čo mu tak vadilo na snímke, ktorá rozpráva o priateľstve naprieč rasami a prekonávaní predsudkov, že chcel v momente vyhlásenia v návale emócií opustiť sálu? Konkrétnu odpoveď z jeho úst sme nedostali. Ale možno nebude na škodu skúsiť sa nad ňou aspoň trochu zamyslieť. 

Green book. Foto: Aerofilms.cz

Názov Green Book je odvodený od brožúrky pre cestovateľov „farebnej pleti”, ktorá obsahovala adresár motelov a ubytovacích zariadení, v ktorých mohli na cestách po južanských štátoch USA bezpečne prenocovať. Podobnú brožúrku dostane aj Frank Tony Lip Vallelonga, novo najatý šofér klavírneho virtuóza doktora Dona Shirleyho. Dôvodom prečo padol výber práve na Tonyho je, že na turné muzikanta čiernej pleti po farebne segregovanom a vášňami vybičovanom Juhu možno očakávať problémy. A tie samozrejme prídu. Ale okrem toho sa z dvoch úplne odlišných mužov stanú doživotní priatelia. Viggo Mortensen a Mahershala Ali sú vo svojich úlohách vynikajúci a ak by vás nasledujúce riadky odrádzali od návštevy kina, už len kvôli nim sa film určite oplatí vidieť.

Green Book je príručkovou snímkou nielen názvom, ale aj vyhotovením - konkrétne príručkovo Oscarovou. Vznešené posolstvo, veľkorysá minutáž, vybrúsené dialógy, dostatok priestoru pre hereckú virtuozitu aj režisérske remeslo, tradičná narácia, prepracované dobové zasadenie a štipka nostalgie za starými zlatými časmi. Samozrejme nie všetko bolo vtedy kóšer, ale ten starý svet mal čosi do seba. Aspoň niečo také zo svojich snímok “žmurkajú” tvorcovia, ktorí si chcú nakloniť (väčšinou postarších) členov Akadémie.

Green book. Foto: Aerofilms.cz

Z hľadiska Afroameričana, pre ktorého je ešte aj dnes rasovo motivované policajné násilie smutnou realitou, je však najnovší víťaz slabou náplasťou. Áno, policajti sú v ňom vykreslení vo veľmi nepeknom svetle ako násilnícki šovinisti. Podobne pokrytecká južanská smotánka, ktorá nadšene tlieska na koncertoch, aby vzápätí umelca poslala z paláca “vykadiť sa” na latrínu. Lenže dej sa vlastne odohráva pred pol storočím, takže sa všetci môžeme pokojne tváriť, že dnes sme už predsa ďalej, rasizmus bol zlý, ale nás sa už netýka. A film nás príliš nenúti reflektovať, či tento náš spokojný pocit nie je sebaklamom. Poteší však, že divák dostane aspoň pár cenných lekcií z toho, ako (ne)fungujú predsudky a ako sa tvorí a získava identita. 

Predpokladám však, že Spike Lee má asi trochu väčší problém s ústrednou dvojicou príbehu. V rámci nej je černoch tentoraz ten kultivovanejší, talentovanejší, vzdelanejší a inteligentnejší, lenže aj väčší čudák, nepochopený a odťažitý elitár, a hlavnou postavou ostáva beloch. Režisér je tiež biely, scenáristi detto. Celý príbeh je rozprávaný z belošskej perspektívy - a je otázne, či by všetko dopadlo rovnako, ak by Tony nebol Talian (ktorý predsa len vie, aké je to byť občanom druhej kategórie), ale rodený “white anglo-saxon protestant” či írsky katolík. Jeho úvodný latentný rasizmus navyše šuští papierom, a pri odhalení Donovej najväčšej slabosti (ktorou nie je alkohol) je jeho reakcia síce logická a sympatická, ale predsa len núti sa opýtať - vážne (by) povedal presne toto? 

Ďalším problémom pre Spikea Leeho by mohlo byť, že Don Shirley napriek všetkému svojmu bohatstvu, talentu, dobrej výchove a kontaktom, prehĺta jednu urážku od bielych za druhou. 

Green book. Foto: Aerofilms.cz

Postava stvárnená Mahershalom Alim je skrátka zlým vzorom pre správanie Afroameričanov, pretože opakovane necháva pošliapavať svoju česť a hrdosť, napriek svojej očividnej kultúrnej prevahe. Aj keď to môže v závere filmu vyzerať, že si konečne dupne, v skutočnosti je to vlastne útek. A zblíženie sa s Tonym na tom veľa nezmení. Spoločnosť sa vďaka jednému priateľstvu nestane tolerantnejšou a menej rasistickou. Z pohľadu bieleho muža je záver filmu happyendom, z opačného pohľadu je falošným potľapkaním po pleci, pretože keď predstavenie skončí, vaše miesto je opäť len pri vedľajšom stole, vo vedľajšom podniku, v moteli zo “zelenej knižky”. Žiadna z ostatných postáv si do svedomia nevstúpila, ani za svoju aroganciu nepykala. Človek sa síce môže utešovať tým, že hulvátska čierno-biela segregácia dnes už oficiálne neexistuje, ale stále sa objavuje dosť príkladov toho, že o tom, či ste pred zákonom rovní alebo rovnejší, aj v Amerike neraz rozhoduje pôvod alebo farba pleti. 

Správny angažovaný afroamerický hrdina podľa Spikea by mal vyzerať trochu inak. V prvom rade by mal poznať nielen Little Richarda, ale aj rozdiel medzi Shaft a Superfly, ďalej by si mal z rasistov strieľať a nenechať si skákať po hlave, a mal by byť angažovaný, ale predovšetkým „cool“. Asi ako Ron Stallworth z BlackKklansmana. Problémom je len to, že príbeh Rona Stallwortha Vám nevtisne slzičky do očí, resp. nemá dosť predpokladov na to, aby jeho hrdina prešiel veľkým dramatickým prerodom, ktorý by emocionálne uspokojil členov Akadémie, keďže o zlatých soškách rozhodujú oni. Presnejšie povedané - BlackKklansman má aj niekoľko veľmi silných momentov a nezabudnuteľných scén, ale chýbajú mu tie zaručené Oscarové ingrediencie. Navyše je formálne príliš extravagantný, od divákov vyžaduje nielen emočné prežívanie, ale aj zapojenie intelektu a pre ľudí so slabšou znalosťou špeciálne afroamerickej pop-kultúry a miestnych reálií môže byť aj ťažšie rozkódovateľný. Dokonca by som si dovolil špekulovať o tom, že ak by prezidentom USA bol niekto iný, tak si najnovší film Spikea Leeho, napriek mnohým svojim kvalitám, v hlavnej kategórii nevybojuje ani nomináciu. Oscary vždy boli aj o politike, za čo im Spike Lee môže byť vďačný, ale vždy budú aj stávkou na istotu a nekonfliktný väčšinový vkus, či sa mu to páči alebo nie. 

BlacKkKlansman, foto:  2018 FOCUS FEATURES LLC.

Green Book podľa môjho názoru pre Spikea nie je dostatočne angažovaný a radikálny, ani dostatočne invenčný, nereže do živého (ako záverečné dokumentárne zábery jeho filmu), dalo by sa povedať, že “nemá gule”. V konečnom dôsledku však presne napĺňa predstavy a ciele svojich tvorcov - priniesť kvalitne spracovaný dramatický príbeh s jasným humanistickým posolstvom, ktorý v prvom rade dojme a ani nie tak núti, ako skôr dovoľuje sa aj trošku zamyslieť. Akadémii to tentoraz stačilo, Spikeovi Lee nie, a či to bude stačiť Vám, musíte nakoniec posúdiť sami. 

O filme

Green Book
 
Dráma, USA, 2018, 130 min.
 Réžia:
Peter Farrelly
 Scenár:
 Nick Vallelonga, Brian Currie, Peter Farrelly
 Kamera:
 Sean Porter
 Hudba:
Kris Bowers
 Hrajú:
Viggo Mortensen, Mahershala Ali, Linda Cardellini, Sebastian Maniscalco, Dimiter D. Marinov, P.J. Byrne