Autor hry o utečencoch: Najdôležitejšie bolo uvedomiť si, akí sme si blízki

Filip Németh Filip Németh | 03.10.2018 | Rozhovor
Autor hry o utečencoch: Najdôležitejšie bolo uvedomiť si, akí sme si blízki Pierre Corbinais, zdroj: Filip Németh

Pierre Corbinais je spoluautorom hry Bury Me, My Love, ktorá sleduje cestu sýrskej utečenky do Európy, o ktorej sme aj nedávno písali. Pierre bol hosťom Game Days na filmovom festivale Fest Anča v Žiline, kde mal prednášku o vytváraní hier založených na realite. Pre multikulti.sk porozprával, čo inšpirovalo vznik tejto hry, ako sa hry môžu zaoberať vážnymi problémami, a čo si z práce na Bury Me, My Love odniesol on. 

Pierre, študoval si žurnalistiku, ale teraz sa živíš písaním videohier. Ako si sa dostal od novinárčiny k hrám?

Vždy som sa chcel živiť písaním a štúdium žurnalistiky sa mi zdalo byť vhodnou cestou na naplnenie tejto ambície. Až keď som pracoval ako novinár, začal som sa zaujímať o experimentálne a netradičné videohry. Začal som ich vyhľadávať a písať o nich pre jeden webový portál. Neskôr som napísal aj dizertačnú prácu o hrách založených na novinových správach, vďaka čomu som stretol Florenta Maurina, dizajnéra a spoluautora Bury Me, My Love, ktorý sa venoval rovnakej téme. A keď prišiel s nápadom na túto hru, oslovil ma na spoluprácu a tak sme ju začali písať. 

Takže s myšlienkou urobiť hru prišiel Florent. Vieš nám priblížiť, čo ho k tomu inšpirovalo?

Tých zdrojov bolo samozrejme viac, ale takým najdôležitejším bol článok Lucie Soullier v Le Monde, ktorý bol akýmsi denníkom sýrskej utečenky, zaznamenaným cez Whatsapp - v skutočnosti to bol len mierne upravený preklad jej reálnej komunikácie s rodinou v Sýrii. Florenta to veľmi zasiahlo, preto hľadal cestu, ako to spracovať. Ďalšou inšpiráciou bola mobilná hra Lifeline, ktorá využíva podobný princíp čakania na odpoveď pri konverzácii, ale my sme mali pocit, že ho nevyužíva dostatočne. Takže sme zobrali tento princíp, spojili ho s príbehom utečenky a to sa stalo základom hry.

zdroj: burymemylove.arte.tv

Tento popis a samotný nápad vyzerajú jednoducho. Samotná hra je však pomerne rozsiahla a zaoberá sa skutočným, navyše veľmi vážnym problémom, takže za ňou musí byť veľa práce. Ako hra vznikala? 

Ja som mal na starosti písanie obsahu, takže môžem hovoriť najmä o tom. V princípe to bol vždy dvojfázový proces – dokumentácia a písanie. A tieto dva kroky sa stále opakovali, keďže sme písali hru lokáciu po lokácii. Napríklad – hra sa začína v Homse, takže sme si najskôr zistili všetko o Homse a potom napísali túto časť. Odtiaľ môžete ísť do Damasku alebo do Aleppa, tak sme si to rozdelili – ty si vezmi Aleppo, ja urobím Damask, ty zozbieraš materiál a spolu to napíšeme, a tak ďalej. Takže sme sa dohodli na miestach a opakovali tento postup až do konca. 

Zaujímavosťou hry je, že pôsobí veľmi realisticky. Mal som až pocit, že si píšem so skutočným človekom, na ktorom mi vážne záleží. Čo vám pomáhalo dosiahnuť túto realistickosť, je to práve zásluhou dôkladného zberu materiálu? 

S Florentom sme obaja bývalí novinári, takže zber materiálu bol pre nás prirodzený. Najužšie sme spolupracovali s Danou, sýrskou emigrantkou, ktorá si prešla všeličím a dnes žije v Nemecku. Jednak sa s nami podelila o svoj príbeh, ale bola aj našou hlavnou poradkyňou, usmerňovala nás, opravovala. Vtipné je, že celá naša komunikácia prebiehala práve cez chat na mobile, keďže Dana nemá počítač, a myslím, že to hru urobilo autentickejšou. Na druhej strane nechceli sme napísať iba Danin príbeh, snažili sme sa vložiť do hry viacero príbehov, možností, aj veľa možných koncov, takže sme čítali množstvo článkov, výpovedí, dôkladne si overovali zdroje, a hra je vlastne takým „patchworkom“ všetkých týchto príbehov. Vlastne sme si takmer nič nevymysleli, len sme spájali jednotlivé útržky dohromady. 

Navštívili ste jednotlivé lokácie z hry?

Žiadne, pracoval som iba z domu. Stretával som sa s rôznymi ľuďmi, ale na tých miestach som nebol.

To je zaujímavé, tipoval by som, že aspoň niektoré si musel navštíviť. Ako sa vám potom podarilo tak dobre zachytiť atmosféru týchto miest?

Okrem priamych zdrojov ako Dana, ľudia, čo pracujú s utečencami, alebo novinári, ako Lucie Soullier, ktorí sa téme intenzívne venujú, som sa aj celkovo snažil rôznymi prostriedkami priblížiť sýrskej kultúre. Čítal som napríklad veľa poézie, najmä ľúbostnej, ktorá sa tiež dostala do hry. Taktiež romány o vojne v Sýrii; lebo hoci hra samotná vojnu príliš nerieši, tá tam jednoducho je a nedá sa len tak ignorovať. Pozeral som aj veľa dokumentárnych filmov, špeciálne ma zaujal jeden s názvom A Syrian love story – je to príbeh páru, ktorý utečie zo Sýrie a dostane azyl vo Francúzsku, ale život v exile krok za krokom rozkladá ich vzťah. Smutné, ale pravdivé. 

zdroj: burymemylove.arte.tv

Je niečo čo si sa pri písaní tejto hry naučil? Prípadne niečo, čo ťa naozaj prekvapilo? 

O tomto som nerozmýšľal. Možno najdôležitejšie bolo, že som si ako relatívne bohatý beloch z Francúzska uvedomil, akí sme si s utečencami blízki, koľko máme spoločných záujmov, názorov, podobné vzdelanie. Lebo hoci to tak z médií občas nevyzerá, do Európy vážne prichádzajú väčšinou tí bohatší a vzdelaní Sýrčania. Vynaložia na to veľkú časť majetku, takže v potom už až takí bohatí nie sú, ale stále sú to vzdelaní ľudia. Pravdaže, toto som vedel aj predtým. Ale, ak ste s tým konfrontovaní zoči-voči, tak sa vás to dotkne. Nie je to žiadne úžasné zistenie, ale Sýrčania sú tiež iba ľudia ako my. Myslím, že to je vlastne aj odkaz našej hry. 

Aké boli reakcie ľudí na hru? Dokázali ju prijať a páčila sa im?

Ohlasy od ľudí, ktorí hru hrali boli v drvivej väčšine pozitívne. Čo sa týka tých, čo ju nehrali, tam sa to delí na dve skupiny: jednak reakcie typu: „To je hrozná propaganda, utečenci sú zlí a prišli znásilniť naše ženy...“ A potom sú aj takí, a to je trochu nepríjemnejšie, ktorí vravia: „Ako sa opovažujete z takej vážnej veci robiť zábavku?“ A je veľmi ťažké vysvetliť im, že to tak nie je, že ich pohľad je skreslený, hry môžu byť aj o vážnych témach a mali by si ju vyskúšať. Sú skrátka presvedčení, že zarábame na nešťastí iných, pričom vlastne ani veľmi nezarábame...  Ale tým, čo hru hrali sa zvyčajne páčila. 

Myslíš, že podobné hry dokážu zmeniť názory ľudí?

Bury Me, My Love je platená hra, hoci nie je veľmi drahá, ale ľudia neradi míňajú peniaze na mobilné hry. Takže tí, čo ju hrali, boli asi už aj predtým presvedčení, že utečenci sú tiež ľudia ako my. Preto nemyslím, že by sme touto hrou mnohým zmenili názor. O to nám vlastne ani nešlo. Nie je to politická hra. Zaoberá sa síce vážnym problémom, ale v prvom rade je to ľúbostný príbeh, zasadený do reálnych udalostí. 

Na druhej strane sa nám stali aj zaujímavé veci. Napríklad, jeden veľmi populárny francúzsky youtuber urobil o našej hre video. Nevieme, ako ju našiel a prečo si ju vybral, ale toto video malo 5 miliónov videní. To je 5 miliónov detí a tínedžerov, ktorí videli ako on hrá našu hru. Toto určite nebola naša cieľovka, ani sa nám rapídne nezvýšili tržby, ale milo nás to prekvapilo a vieme, že sme tak oslovili množstvo ľudí, ktorých sme nečakali, že oslovíme. A dúfam teda, že podobne oslovuje ľudí aj hra samotná, ale to sa ťažko hodnotí.

Slovensko nie je krajinou, ktorá víta utečencov s otvorenou náručou. Spolu s ďalšími krajinami sa veľmi silno stavalo proti prijímaniu utečencov a prerozdeľovacím kvótam. Aký je tvoj názor na prerozdeľovanie utečencov v rámci Európskej únie?

Priznám sa, že o Slovensku toho príliš veľa neviem. Ale predpokladám, že sem veľa utečencov nesmeruje, lebo by museli ísť cez Maďarsko a to je komplikované, alebo z Rakúska, ale načo by to robili? Takže myslím, že ich tu veľa nemáte.

Správne.

Ale nedávno som v médiách čítal veľa kritiky voči Taliansku za to, že nechce prijímať utečencov. Faktom však je, že práve Taliansko a Grécko čelia najväčšiemu náporu imigrantov a aj keď niekto príde cez Taliansko do Francúzska, Francúzi ho na základe Dublinského dohovoru vrátia. Takže rozumiem postoju Talianov a Grékov, že sú z toho už unavení. 

Neviem, či by kvóty boli dobrým riešením alebo nie. Ale myslím, že utečencom by sme mali pomôcť a mali by sme pomôcť aj Grécku a Taliansku pri riešení tohto problému, najmä ak vo Francúzsku alebo ani na Slovensku veľa utečencov nemáme. Nie je to o peniazoch, vyhostiť týchto ľudí je často drahšie, ako im trochu pomôcť. Ale mieša sa do toho politika a nacionalizmus. Politici chcú byť zvolení a rozdávanie peňazí cudzincom nebýva cestou k zvoleniu.