BARHUM NAKHLÉ: Môj slovensko-arabský pôvod je súčasťou mňa a som tomu rád

Anna Jacková Anna Jacková | 21.09.2019 | Rozhovor
BARHUM NAKHLÉ: Môj slovensko-arabský pôvod je súčasťou mňa a som tomu rád Foto: Tomáš Halász

Rozhovor je súčasťou fotoprojektu Odkiaľ si? Tomáša Halásza a festivalu [fjúžn]. Rozprávali sme sa so Slovákmi a Slovenkami, ktorých rodičia alebo jeden z rodičov pochádzajú zo zahraničia. Ako sa vníma táto generácia? Kde je ich domov? Stretávajú sa so stereotypmi? A je pre nich vôbec dôležité hovoriť o svojom pôvode?

Čo odpovieš, keď sa ťa ľudia spýtajú, odkiaľ si?

Odpovedám vždy zdĺhavo, som napoly Slovák a napoly Sýrčan, niekedy poviem napoly Arab. Keď občas vidím, že by to mohlo pokračovať do dlhšej debaty, na ktorú práve nemám čas, striedam to podľa toho, čo sa mi vtedy viac hodí. Nie vždy trafím správnu odpoveď. 

Už sa mi stalo, keď som myslel, že sa bude viac hodiť povedať Slovák, vysvitlo, že som mal radšej povedať Sýrčan. Väčšinou ale hovorím pol na pol. 

Nasledujú potom otázky, čo to teda znamená, ako to myslíš?

Áno, často. Najjednoduchšie vysvetlím, že otec je Sýrčan, mama Slovenka. Na Slovensku ma ľudia považujú za Slováka, ktorého otec pochádza zo zahraničia. Lenže ja som do 18 rokov polku života žil v arabských krajinách. Keď v arabskom svete poviem, že som pol na pol, reakcie sú opačné – tvoj otec je Sýrčan, tak aj ty si Sýrčan.

Kde všade si teda vyrastal?

Striedalo sa to medzi Slovenskom, Damaskom v Sýrii a ešte Benghází v Líbyi, lebo otec tam pracuje. To bolo prvé miesto, kam som odletel po tom, ako som sa narodil. V Benghází som chodil aj do škôlky, na základnú školu a rok a pol aj na strednú školu. Spravil som si tam aj arabskú maturitu, potom som sa vrátil a dorobil si v Bratislave slovenskú. Takže do mojich 18 rokov a kým som býval s rodičmi, som osem rokov žil v Líbyi, dva v Sýrii a osem na Slovensku.

Dá sa povedať, že už odmalička si bol globálne dieťa. Aké bolo tvoje detstvo?

Z detstva si pamätám, že som sa vždy tešil, že poletím lietadlom. Tešil som sa na zmenu a na nových kamarátov. Samozrejme, že keď som sa ocitol v novom kolektíve,  mal som na začiatku trému. Na Slovensku som mal ešte aj čudné meno, v arabských krajinách zas normálne meno, tam sa spolužiaci nečudovali. Ale meniť často prostredie mi vyhovovalo, nikdy som nebol z toho smutný. Skôr som si hovorieval, keď som bol v Líbyi, keby to tu tak moji slovenskí kamoši zo škôlky videli. Mal som chuť im to tam ukázať. A to isté platí pre líbyjských kamarátov, keď som bol na Slovensku.

004-fjunz barhum nakhle jpg media.jpg

Akou rečou ste sa rozprávali doma?

S otcom arabsky, ja, môj mladší brat aj mladšia sestra. S mamou po slovensky, vďaka tomu sa nám podarilo udržať si oba jazyky. Rodičia medzi sebou hovoria slovensky, mama síce vie po arabsky, naučila sa ju na nejakom kurze v Sýrii a potom tam žila asi 17 rokov. Ale otec asi predsa len vie lepšie po slovensky, lebo v Bratislave študoval architektúru. Pre mňa by bolo ale veľmi čudné s otcom hovoriť slovensky. 

Ako si vnímal takýto pendlujúci život? Bral si to ako výhodu alebo nevýhodu?

Myslím, že ako výhodu. Vždy som sa totiž vracal na miesto, ktoré som ako-tak poznal, aj keď sa mohlo za ten čas trochu zmeniť. Akurát keď som mal 13 rokov, žili sme na Slovensku a otec sa chcel po troch rokoch opäť vrátiť do Líbye. Lenže ja som bol vo veku, keď som začal objavovať spolužiačky a mne sa už nechcelo vrátiť späť. V Líbyi som síce chodil do súkromnej školy a v triedach sme mohli byť spolu chlapci aj dievčatá, ale väčšina škôl to má podelené. Ani Sýria sa nedá porovnať s liberálnejšou Európou, ale Líbya je jedna z najkonzervatívnejších krajín. Mama ako psychologička nemala v Líbyi uplatnenie a mala tej krajiny dosť, preto odišiel otec sám. Okrem toho mi striedanie vyhovuje, dodnes som rád chvíľku tam a chvíľu tu. 

Kde je domov?

Nemyslím, že mám potrebu mať vyslovene jedno miesto. Vychádza mi to tak, že na viacerých miestach. Ale keby som si  mal vybrať čisto štatisticky, kde som bol najviac v posledných rokoch alebo v rokoch, keď sa človek najviac vyvíja, keď je tínedžer od 13-tich do 18-tich, bola by to asi Bratislava. Má to však viacero aspektov, v Líbyi nemáme žiadnu rodinu, tú máme v Sýrii, lenže tam som zas nežil toľko ako v Líbyi. Aj v Sýrii sa do istej miery cítim doma, ale tam zas Damask až tak poriadne nepoznám. Keď sa stretnem s nejakým Sýrčanom a spýta sa ma, odkiaľ som, viem povedať, z ktorej štvrte som, tu jeho by som ale nepoznal. V Líbyi áno. A keď sa pozerám do budúcnosti, nemám potrebu povedať, že domov bude Bratislava, lebo som teraz tu. Som otvorený aj miestam, kde som ešte vôbec nebol. 

Keď si na Slovensku, chýba ti niečo z Líbye alebo zo Sýrie a naopak?

Kebyže som v arabských krajinách, tak zo Slovenska by mi bez ohľadu na chaos a vojnovú situáciu, chýbalo asi niečo ako európska sloboda. Nie sú to zatiaľ krajiny s históriu demokracie či liberalizmu. Tu sú si ženy a muži rovní, môžu ísť spolu na pivo. Napriek tomu, ja v takom prostredí viem fungovať a mám výhodu v tom, že som muž. Záleží to, samozrejme, od krajiny ku krajine, napríklad moja mama fungovala v Sýrii úplne bez problémov. Cítila sa tam slobodnejšie ako v Líbyi. 

Z nejakého dôvodu mi však medziľudské vzťahy v arabskom svete pripadajú vľúdnejšie. Aj ľudia, čo sa nepoznajú, sú k sebe otvorenejší, priamejší. V Bratislave, keď idem po ulici a stretnem známeho, ktorého som už dlhšie nevidel, hneď uvažujem: budem sa tváriť, že ho nevidím alebo nie? Máme tu spoločensky trápne momenty. Cítim to vždy, keď som tu. V Sýrii a Líbyi by mi nikdy nenapadlo nepozdraviť. Je tam úplne bežné pristaviť sa, podať si ruky a ísť ďalej. Alebo človek nastúpi do autobusu, jeden s druhým sa dajú do reči a o chvíľu už celý autobus rozoberá politiku. Všetci sú tam k sebe kamarátskejší a spoločenské vzťahy uvoľnenejšie.

Zažil si niekedy pocit vykorenenosti?

Nie, v tom zmysle nie. Mám asi šťastie, že sa viem všade cítiť ako doma a nikde sa necítim cudzí.

Každý človek je súhrnom viacerých identít, ktoré sa časom menia. Čo tvorí tvoju identitu?

Hovorí sa, že existuje nejaká regionálna alebo geografická identita, náboženská a spoločenská. Po regionálnej stránke som Slovák aj Sýrčan, v rámci Slovenska sa môžem vymedziť ako Bratislavčan alebo Staromešťan. 

Čo sa týka náboženstva, obaja rodičia sú kresťania, hoci veľmi veriaci nie som, ale istým spôsobom je náboženstvo mojou identitou. Som vychovaný ako kresťan, ale keď som žil v arabsko-moslimskom prostredí, uvedomil som si, že ak je náboženstvo identitou, tak sa môžem čiastočne identifikovať aj s islamom. Tejto náboženskej identite neprikladám až tak silnú váhu, ale cítim to tiež na pomedzí, na pol kresťan a na pol moslim. Silnejšiu identitu ako náboženskú, mám tu spoločenskú. V tomto ohľade sa považujem za liberála. Povedal by som, že aj za pankáča.

Stretávaš sa so stereotypnými reakciami, keď povieš ľuďom, že si napoly Slovák, napoly Sýrčan alebo Arab?

Sem-tam. Predtým ako začala takzvaná utečenecká kríza toho bolo menej. Nestretol som sa s niečím vyslovene negatívnym a ak, tak jedine od ľudí, ktorých som vôbec nepoznal. Nikdy to nebolo z okruhu mojich známych. A čo sa týka stereotypov, raz som bol v bare a rozprávali sme sa v rámci partie, kde som asi polovicu ľudí nepoznal. Hovorili sme o Araboch a jeden z nich povedal, že existujú buď „kebab Arabi“, alebo „bum-bum Arabi“. Potom, keď sa dozvedel, že som napoly Sýrčan, prišiel za mnou a ospravedlňoval sa mi. Povedal som mu, že mi je to jedno. Viem, že teraz je to téma, ale nebudem sa s tým nejako stotožňovať. Nemal som potrebu ho napomínať alebo nejako karhať a neurazím sa z princípu. 

003-fjunz barhum nakhle jpg media.jpg

Ty máš skúsenosti so stálym sťahovaním, prichádzaním a odchádzaním celý život. Ako vnímaš súčasný mediálny a spoločenský diskurz o migrácii?

Podľa mňa v Bratislave nie je až taký zlý postoj k migrácii, ako by mohol byť. Čím ide človek viac na miesta, kadiaľ migrant ani neprešiel, tým je protimigračný postoj viditeľnejší. Zároveň asi ale myslím, že tí, ktorí požiadali o azyl alebo nejakú formu ochrany na Slovensku by nemali odchádzať. Vo všeobecnosti ale môžem povedať, že Slovensko je pre ľudí z migračnej vlny len málokedy cieľová stanica a je ich tu veľmi málo. Veľkej časti tých, ktorí prišli za posledné tri roky som robil tlmočníka alebo sociálneho pracovníka.

Aké sú tvoje skúsenosti?

Bol som v lete 2015 s jedným novinárom, ktorý chcel ísť po tej trase ako chodia ľudia, len opačnou trasou, až do Turecka alebo na sýrske hranice. Išiel som s ním ako tlmočník, keďže hovorím arabsky, perzsky aj turecky. Boli sme na cestách mesiac a pol a keď sme zastavili v  utečeneckom tábore na srbsko-chorvátskej hranici, pridal som sa k dobrovoľníkom, lebo väčšina Európanov hovorila len anglicky. Ľudia v tábore boli len pár hodín, vyložili ich z autobusu, ktorý ich previezol cez celé Srbsko a čakali tam na vlak do Slovinska a ďalej. Tábor mal tri sekcie, ale oni nemohli chodiť z jednej sekcie do druhej. Rodiny sa však počas cesty často poroztrhávali a ja som sa ich snažil spojiť. 

Mal som zoznamy chýbajúcich ľudí a po nociach som chodil pomedzi sekcie a kričal mená tých, ktorých hľadám. Pre mňa to boli najintenzívnejšie momenty, lebo tí ľudia boli v najväčšom vypätí niekoľkodňovej cesty. Už bol október či november, malé deti chodili s omrzlinami, lebo pre nich nemali deky. Vonku bolo 0 stupňov a ľudia spali v stanoch alebo aj pred len v tom, čo mali na sebe, často len v sandáloch.

Niekedy som aj 12 hodín chodil po tábore a točil sa s megafónom a postupne si škrtal tých, ktorých som našiel. Rodiny sa niekedy nevideli aj 2-3 dni, nevedeli, či ich člen je pred nimi, v nejakej inej krajine, či náhodou nezomrel. Nefungovali im mobily. Takže, ak sa mi podarilo niekoho spojiť, mal som naozaj dobrý pocit. Policajti ma tam nemali radi, lebo ja som mohol chodiť medzi sekciami, ale vždy mi hovorili, že veď len jedného nech zoberiem a ja som prichádzal aj s desiatimi, bratrancami, sesternicami, kamarátmi. 

To sú momenty veľkej psychickej záťaže. Ako si tie udalosti spracovával v sebe? Mal si nejakú psychologickú očistu? 

Nestretol som sa s niečím takým, z čoho by som bol úplne hotový a to si nemyslím, že som extra odolná povaha. Boli aj smutnejšie momenty, ale celkovo som bol skôr z toho nabitý energiou. Cítil som sa prospešne, najmä keď som videl, že som niekomu pomohol. Napriek tomu, že celá situácia v sebe má veľa nešťastia, som bol rád, že som s tým mohol niečo v rámci svojich možností spraviť. Pozerám sa na tú lepšiu stránku toho.

Takže aj vo vypätých situáciách sa nájdu úsmevné momenty?

Áno. Po návrate z ciest som sa nakontaktoval na migračný úrad a robil som tlmočníka. Na Slovensko vtedy prišla skupina 150 irackých kresťanov, ktorých sem relokovali. Najprv boli asi dva mesiace v záchytnom tábore v Humennom, kým im našli ubytovanie a ja som im tam robil tlmočníka. 

Bol tam aj starší pán, ktorý pár dní po tom, ako prišiel do Humenného, dostal menší infarkt. Nie, žeby v Humennom bolo tak zle. V každom prípade, boli vtedy ešte v karanténe a rodina s ním nemohla ísť do nemocnice, preto som išiel ja ako tlmočník. Mal som vtedy dlhé vlasy a bradu. Keď sme šli v sanitke, vlasy som mal práve rozpustené a ten pán mi povedal, že vyzerám ako Ježiš Kristus. A ja že ďakujem, ale neviem, či je to práve tá osoba, ktorú teraz chce vidieť. Zblížili sme sa, chodieval som za ním do nemocnice a rok neskôr som ho stretol v Iraku, bol jeden z tých, čo sa vrátili späť. S niektorými dodnes udržiavam kontakt.

007-fjunz barhum nakhle jpg media.jpg

Po skúsenostiach z terénu ťa postoje ľudí, ktorí niekedy priam nenávistne reagujú na cudzincov nevyprovokujú k reakcii? 

Najčastejšie sa takéto debaty dejú v krčme a ja sa snažím z toho vykľučkovať, lebo viem ako to dopadne. Teraz je po tej téme dopyt, rozumiem tomu, ale je to príliš komplexná téma a veľmi rýchlo by sme sa v tom zamotali. Lenže, keď potom započujem názor, ktorý ako fakt nesedí, nechám sa strhnúť, neodolám a pustím sa do toho... a strih – zrazu sú tri hodiny preč, všetci, čo tam s nami boli buď spia na stole, alebo odišli, čašníci nás vyháňajú, dopite, choďte preč a ja neviem, kam ten večer utiekol. Mohla byť zábava, ale teraz tu sedím s nejakým týpkom, ktorého vidím prvýkrát v živote a vysvetľujem mu rozdiel medzi šiitmi a sunnitmi. 

Čomu sa momentálne venuješ? Robíš ešte tlmočníka?

Občas. Spolupracujem s Ligou za ľudské práva, kde tiež som robím tlmočníka a chodím s ľuďmi na úrady, vybavovať doklady. Teraz je toho pomenej, sem-tam pomáham aj migračnému  úradu. Posledný rok som sa venoval biznisu s Airbnb, ale chcem sa vrátiť k tomu štýlu práce, čo predtým. Možno ísť do terénu. Už som robil aj pre Svetovú zdravotnícku organizáciu v Iraku, práve počas operácie v Mosule, keď sa  mesto opätovne dobýjalo spod kontroly tzv. Islamského štátu. A chcel by som dokončiť vysokú školu, lebo šesť rokov som robil len bakalára v Prahe, kde som študoval jazyky arabčinu a perzštinu.

Považuješ svoj slovensko-arabský pôvod za svoju inakosť alebo si to vôbec neprisudzuješ?

Ale áno. Môj pôvod je súčasťou mňa. V arabskom prostredí si ma ľudia ukladajú do telefónu ako Barhum – Slovensko. Na Slovensku si ma stačí uložiť ako Barhum. Považujem to za jednu z mojich charakteristík. A som tomu rád.