Filmová producentka: V príbehoch hľadáme živosť, ktorá dokáže rozosmiať, aj stisnúť hrdlo smútkom

Barbora Németh Barbora Németh | 15.01.2018 | Rozhovor
Filmová producentka: V príbehoch hľadáme živosť, ktorá dokáže rozosmiať, aj stisnúť hrdlo smútkom foto: Ondrej Rychnavský

Loli paradička je vznikajúci celovečerný film režisérskej dvojice Viťo a Rišo Staviarskí. Smiešno-smutný príbeh o láske dvoch nešťastníkov sa odohráva na jarmokoch na východe Slovenska. Keď sa Milan, beznohý jarmočný predavač cukroviniek dozvie, že Veronka mu ukradla karamelové rezy pretože bola hladná, zľutuje sa nad ňou a kúpi jej obed. Po búrlivej noci v ubytovni na okraji mesta sa obaja do seba zaľúbia a plánujú spoločný život. Spoločnosť však túto dvojicu len ťažko príjme. Snímka Loli paradička bude hotová v lete tohto roku. Rozprávali sme sa s producentkou filmu Markou Staviarskou.

Pripravujete celovečerný hraný film Loli paradička. Čo sa za týmto zvláštnym názvom skrýva?  

Je  to dôležitý hudobný motív z filmu a pekná rómska pesnička. Znamená to červená paradajka, ale Loli paradička znie rozhodne krajšie. Červená paradajka v záhrade, kto mi ju odtrhne, toho budem – to sa v nej spieva.

Tvoj otec Víťo Staviarsky napísal niekoľko kníh, ktoré mali úspech u kritikov aj čitateľov, nerozmýšľali ste nad sfilmovaním niektorej z nich?

Nie len rozmýšľali. Začali sme aj s vývojom filmu Rinaldova cesta. Narodila sa mi však vtedy dcérka a nemohla som sa tomu venovať. A ako náš debutový film by to bol ťažký oriešok. Otec a brat sa rozhodli napísať realizačne jednoduchší scenár. Napísali Veronku, teraz Loli paradičku. Hoci, nakrútiť to také jednoduché teda nebolo.

Film Loli paradička je príbehom dvoch outsiderov, ktorí sa rozhodnú žiť spolu napriek svojim „hendikepom“. Ako sa zrodil nápad natočiť tento film?

V jarmočnom prostredí sa pohybujeme s bratmi už odmalička. Chodili sme s našimi predávať svietiace rohy, zábavné parochne, aj tykadlá. Jarmoky ponúkajú pestrofarebnú škálu nie len tovarov, ale i ľudí a ich príbehov. Práve tam narazili otec s bratom na tento príbeh, ktorý sa naozaj stal a oni ho ešte rozvinuli.

Za hrdinov ste si vybrali ľudí, na ktorých sa väčšina spoločnosti díva cez prsty. Čo vás k tomu viedlo?

Keď si otec s Rišom príbeh vyberali, zarazil ich tvrdý negatívny postoj matky na vzťah dvoch ľudí, jej syna - jarmočníka, ktorý nemá nohy a mladej Rómky, do ktorej sa zamiloval a spolu chodievali predávať. Práve to nazeranie na rôznych ľudí cez prsty im prišlo smutné. Preto je pekné, že práve vďaka nim dvom, cez ich príbeh, vznikajúci vzťah, sa dá ukázať, že sú to takí istí ľudia ako všetci ostatní a prežívajú strasti i radosti rovnako.  Aj keď je táto nosná idea vlastne ukrytá za ich príbeh, to ako k sebe prídu a ako prídu o seba, a čo medzi tým zažijú.

Do nakrúcania filmu ste zapojili celú rodinu. Kto mal čo na starosti?

Otec s bratom Rišom napísali scenár a film aj režírovali. Juraj, najmladší brat, mi pomáhal s produkciou a spolu s Rišom film strihajú. Môj muž je našim výtvarníkom scény a pomáhal aj s kostýmami a mamka bola s mojimi detičkami celé tie dni a noci. Ja som producentkou aj produkčnou zložkou.

Aké to je, keď otec a syn spolu píšu scenár a režírujú film a keď ho ich dcéra a sestra produkuje? Vedela by si to porovnať s inými projektmi, na ktorých si pracovala, ako produkčná alebo producentka?

Pred tým som robila len krátkometrážne filmy, občas vypomohla s čímsi malým na dlhometrážnom alebo na nejakom seriáli. Tie projekty, ktoré neboli „moje“, posúdiť veľmi neviem, nikdy som sa nezúčastnila celej výroby dlhometrážneho filmu. Krátkometrážne filmy, ktoré som točila, som sa však snažila robiť podľa akéhosi rodinného vzoru. Nemám rada dusno, napätie, krik a nadradenosť všeobecne, takže som sa vždy snažila, aby tak vyzeral aj „môj“ pľac. Nie vždy to ide, ale vždy som na to vyvíjala svoju maximálnu energiu. Priznám sa, bála som sa, že pod napätím a stresom, ktoré nakrúcanie vždy so sebou prináša, sa budeme hádať alebo dostaneme ponorku a budeme sa neznášať, ale nič z toho sa nestalo. Naopak. Asi máme pocit, že ten tlak musíme zvládnuť spolu. A čím viac spolu, tým lepšie.

Nepoznám veľa filmov, ktoré by mali dvoch režisérov. Dokázali sa otec a syn, Viťo a Rišo Staviarski, dohodnúť alebo mal jeden z nich hlavné slovo?

Oni sa perfektne dopĺňali. Otec si viac všímal dramaturgiu, Rišo obraz, otec čosi pripomenul Rišovi a Rišo to „predhral“ hercom. Bolo málo takých chvíľ, kedy by sa nezhodli.

Vo viacerých slovenských filmoch s rómskou tematikou vystupovali neherci, zatiaľ čo vo vašom filme ste do hlavných úloh hercov obsadili. Bol to váš zámer od začiatku?

Na polovicu. O niektorých rolách sme vedeli, že to budú herci. Aj keď pri postave Veronky sme si aj mysleli, že ju nájdeme medzi neherečkami. Postavičky a epizódne postavy sme chceli vyskladať z nehercov. Nie vždy sa to ale dá, aby nebolo cítiť prílišný rozdiel medzi hercami a nehercom. Rómske postavy sme však našli aj medzi nehercami, lebo rómska herecká komunita je oveľa menšia a teda menej typovo rôznorodá. Niekedy sa zdalo, že je nemožné nájsť taký typ, aký si otec s Rišom vymysleli, a tak museli Rišo s otcom scenáristicky upraviť postavu práve podľa nájdeného neherca.

V hlavnej úlohe si zahrala mladá rómska herečka, Kamila Mitrášová. Na základe čoho ste si vybrali práve ju?

Veronku, našu hlavnú postavu, sme hľadali rok. Rišo s otcom pochodil okolité mestá a dediny a hľadali medzi dievčatami neherečkami, speváčkami, tanečnicami, všelikde. Mali sme aj sympatické dievča, ktoré to už takmer malo hrať, ale po skúškach s Milanom – Michalom Iľkaninom, to vôbec nebolo ono. Na jeden z posledných kastingov, kam mala Kamilka prísť (prihlásila ju jej mamka), neprišla. Cez zmätky s jej menovkyňou, na ktorú sme omylom dostali kontakt, sme sa nakoniec dostali ku Kamilke. Otec s Rišom sa s ňou stretli, vyskúšali kúsok scenára a bolo rozhodnuté. Rola jej sadla, spoluherec tiež. Bolo to veľmi tesne pred nakrúcaním prvej sekvencie z filmu, ktorú sme nakrútili už predminulý rok. Odvtedy trávila s otcom a Rišom mnohé dni skúšaním scenára, kým sme v lete minulého roku nezačali nakrúcať. Kamilka študuje druhý ročník herectva na konzervatóriu v Košiciach. Takže v dobe nakrúcania bola ešte skôr neherečka. Myslím si, že má veľký prirodzený talent.

Značná časť filmu sa odohráva na jarmoku a na trhoch, ako sa točia jarmočné scény v nízkorozpočtovom filme?

Ťažko. Ak by sme si chceli sami vystavať tri rôzne jarmoky, ktoré sú vo filme, museli by sme mať oveľa vyšší rozpočet. Preto sme museli ísť akousi polodokumentárnou cestou. Mestá (Sabinov, Spišská Nová Ves, Bardejov) a ich primátori, boli veľmi ústretoví. Za to sme im nesmierne vďační. Na reálnych jarmokoch sme si vystavali zopár filmových stánkov  a mali aj komparzistov, aby vypĺňali „diery“, ktoré vznikali v toku ľudí cez jarmok. Ale všetko ostatné bol reálny jarmok. Po čase sme zistili, že sa musíme tváriť, ako keby sme tam ani neboli, čo s veľkou kamerou, štábom, hercami atď. nie je teda vôbec jednoduché, ale ono to naozaj fungovalo.

V množstve ľudí, ktorí sa premelú jarmokom, sme po chvíli splynuli s davom, okoloidúci si na to zvykli a mohli sme nakrúcať. Samozrejme, hovorím o ideálnych prípadoch. Nervozita pri nakrúcaní na jarmokoch bola obrovská. Množstvo ľudí, predmetov, neočakávaných situácií vám neustále mení koncepciu režijnú, obrazovú, zvukovú i produkčnú a celý štáb sme sa museli tomu flexibilne prispôsobovať, čo bolo veľmi vyčerpávajúce a niekedy sa zdalo, že aj nemožné. Jednu scénu, folklórny festival, sme si napríklad vystavali úplne sami. Príprava nebola jednoduchá a keby nebolo nadšenia folkloristov z množstva východoslovenských súborov a pomoci okolitých obcí (Záhradné, Fintice, Tulčík, Veľký Slivník, Terňa, Šarišské Sokolovce), tak by sa to nepodarilo, ale na tomto nami vystavanom pľaci sa točilo fantasticky. Okrem toho, že folkloristi vytvorili perfektnú náladu, sme si mohli tento dav ľudí kočírovať a to bolo na nezaplatenie.

Čo bolo na nakrúcaní najnáročnejšie?  

Sústrediť sa na všetko dokonale aj po niekoľkých dňoch osemnásť a viac hodinových nakrúcaní. A tá veľká zodpovednosť, ktorú máte za všetkých zúčastnených a celé dielo.

Na Slovensku nie je veľa autorov, či už literárnych alebo filmových, ktorí by sa venovali Rómom. Hrané filmy s rómskou tematikou by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Čo vás k tejto téme priťahuje?

To je skôr otázka na otca. On s tým začal. Myslím si, že otec hľadá pekné príbehy, plné života. A tu ich nachádza. Vlastne u nás doma, na východe. Mňa na jeho témach priťahuje neuveriteľná ľudskosť, s ktorou príbehy podáva. Živosť. Že sa pri nich smejete a potom vám stisne hrdlo smútkom, ale potom sa zas smejete. A teraz sa k nemu pridal aj Rišo. Páči sa mi, že nekáže pravdy. Necháva priestor na vlastný názor čitateľa alebo diváka. Aj keď zlo, samozrejme, odsudzujú.

Tiež sa mi páči, že má človek jeho kladné postavy rád, aj keď niektoré nemusia byť úplne ideálne, sú to dobrí ľudia a vy im držíte palce. Otec v jednom rozhovore povedal, že možno preto práve Rómovia, lebo mu prídu živelnejší, že vedia život viacej prežiť a možno aj on by to chcel. Myslím si, že to celú rodinu ťahá k tomu živelnejšiemu prežívaniu života.

Aké máte reakcie od samotnej minority? Ako tieto počiny vnímajú? Môžu „gadžovia“ natočiť dobrý film o Rómoch?

Loli paradička nie je len o Rómoch, je to film z jarmočného prostredia a to máme empiricky zažité. A tak, ako sú na východe Slovenska Rómovia medzi nami, tak sú aj v našom filme. Verím, že otcov a bratov pozorovací a scenáristický talent sa prejaví aj v zobrazení rómskych postáv. A čo sa týka reakcií, negatívne sme zatiaľ nemali. Stretla som za posledné roky množstvo Rómov a okrem toho, že spolu výborne vychádzame, sme mali len pozitívne reakcie.

Väčšinou sa do filmov o Rómoch premieta zobrazovanie ťažkej sociálnej situácie, bude to tak vo filme Loli paradička?

Veľmi náznakovo. Veronka nie je z veľmi solventnej rodiny, ale nikde sa to hlbšie nerieši ani nerozpitváva. Ani Milan nie je zrovna boháč. Jarmočné prostredie predsa len ponúka rôzne typy sociálnych skupín a nie je to privátny golfový klub.

O Rómoch existuje množstvo stereotypov, jednak negatívnych, ale aj romantizujúcich. Ako sa k tomu staviate vo vašom filme?

V prípade Veronky otec s Rišom priznávajú, že sa romantizujúcemu prvku do istej miery nedalo vyhnúť. Kladná postava, mladé, pekné, trochu naivné Rómske dievča, si žiadala niesť romantizujúce prvky. Ale keď sa tak na ňu dívam, neverím, že otec alebo Rišo nevypozorovali niektoré moje konania z obdobia keď, som mala osemnásť. Nenakrúcali sme film dokumentárny, preto tam istá miera štylizácie pri rómskych, ale i nerómskych postavách bude.

Ty, Rišo a Viťo máte okrem filmárčiny spoločné aj to, že ste po nejakom čase mimo domova, vrátili žiť do Prešova. Tu prebiehala aj celá produkcia filmu. Nebolo ťažké nájsť dostatok ľudí z filmovej brandže na natočenie celovečerného filmu? Ako vyzerá filmárska scéna na východnom Slovensku?

Bolo to ťažké. Je tu len pár navrátilcov z Bratislavy, ktorí sa k nám nakoniec radi pripojili, a aj štúdií s filmovou technikou je len zopár. Väčšinou sa venujú klipom alebo video tvorbe. Mali sme ale šťastie práve na človeka, ktorý na filmoch robieva. Najväčší problém sme mali nájsť osvetľovačov, ale aj iné zložky nebolo ľahké vyskladať. Pomáhali nám preto ľudia, ktorí to robili prvýkrát a vlastne sa učili, čo bolo na jednej strane pre nás trochu komplikované, ale boli zapálení pre projekt a už vieme, na koho sa môžeme v budúcnosti obrátiť. Je tu aj stredná filmová škola v Košiciach a tá postupne vychová veľmi peknú základňu, takže v budúcnosti to snáď porastie, ak zas všetci neodídu. Zatiaľ je to tu však malinké.

Kedy budeme môcť film Loli paradička vidieť v kinách? 

Slovenskú premiéru plánujeme na koniec júna tohto roka. V kinách až po nej.