Keď som začínal ako mestský poslanec, hovorili mi, že cudzinec sa do slovenskej politiky nemá čo starať

Karol Sudor Karol Sudor | 12.09.2019 | Rozhovor
Keď som začínal ako mestský poslanec, hovorili mi, že cudzinec sa do slovenskej politiky nemá čo starať Foto: Andrea Kalinová

ADDY AKRAM sa narodil v roku 1969 v Londýne, vyštudoval právo, filozofiu a humanitné vedy. V Londýne pracoval ako koncipient v exekútorskej spoločnosti, v roku 1993 však odišiel robiť lektora angličtiny do Spišskej Novej Vsi, kde dodnes žije a riadi jazykovú školu. Štvrté volebné obdobie je tamojším komunálnym poslancom a prvé obdobie aj župným poslancom. Od júla 2013 je Konzulárnym správcom pre veľvyslanectvo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska v Bratislave.

Keď ste sa ako mladý človek rozhodli opustiť Londýn a učiť angličtinu na Slovensku, zrejme ste neplánovali, že tu strávite ďalších 26 rokov. Čo o tom rozhodlo?

Po škole som v Londýne začal pracovať ako koncipient v právnickej firme, ale bola to strašná nuda. Spolužiak sa práve vtedy chystal ísť učiť angličtinu na jeden rok do cudzej krajiny. V danej situácii ma nemusel dlho presviedčať, aby som šiel s ním. 

Absolvovali sme rýchly kurz pre učiteľov a hneď nám aj ponúkli miesta. Najskôr bola v hre Praha, potom Bratislava, ale skončili sme v Spišskej Novej Vsi. Síce sme mali zmluvu len na deväť mesiacov, ale po ukončení školského roka a odchode domov som sa rozhodol vrátiť. 

Prečo? Prišli ste v čase rozpadu Československa a nastupujúceho mečiarizmu.

Politická situácia o mojom odchode nerozhodovala. Po roku som tu už totiž mal veľa kamarátov, ktorí boli len o trochu mladší. Mal som 23 rokov, oni práve maturovali. Priťahoval ma aj tunajší spôsob života, ktorý bol úplne iný ako vo veľkomeste. 

Áno, Londýn poskytuje úžasné možnosti na zábavu aj pracovné príležitosti, ale kontrast medzi ním a Spišskou Novou Vsou mal svoje čaro. Cítil som sa, ako keby som pristál na inej planéte. Nik sa nikam neponáhľal, všetko bolo pokojnejšie. Vyhovuje mi to dodnes. Rolu zohralo aj to, že som si tu našiel priateľku, ktorá sa neskôr stala mojou manželkou. A keďže sme spolu mali deti, môj návrat domov bol čoraz nepravdepodobnejší. 

Čo na to, kde žijete, hovorí vaša rodina?

Kým sa neoženil, chodil sem často najmä môj brat. Chodí stále, hoci už zriedkavejšie. Mama mi zomrela, keď som mal 16 rokov. Keď som otcovi prvýkrát povedal, že prerušujem právnickú prax a odchádzam na rok na Slovensko, bol z toho zhrozený.

Sľúbil som mu preto, že po roku sa určite vrátim. Lenže potom zistil, že sa tak nestane, a tak sa veľmi nahneval. Po oznámení, že sa na Slovensku chystám aj oženiť, prestal so mnou komunikovať, dokonca mi neprišiel ani na svadbu. Hovoril tiež, že ma vydedí. To bolo v roku 1995.

O tri roky neskôr sa nám narodil syn, čo ho trochu obmäkčilo. Pricestoval na Slovensko, na všetko sa však len sťažoval, nič sa mu tu nepáčilo. Vnímal vás ako krajinu, ktorá mu ukradla syna. Neskôr už sem príliš nechodil, tak som cestoval ja do Londýna. 

Teraz už má 84 rokov a vzhľadom na zdravotný stav nemôže byť sám. Býva u mňa na Slovensku a je tu mimoriadne spokojný. Jeho názor sa teda nakoniec zmenil. 

Vyrastali ste v multikultúrnom východnom Londýne. Čo je to za miesto?

Ide o finančne menej náročnú časť metropoly. Sú tam lacnejšie byty na prenájom, takže láka najmä cudzincov, a je jedno, či sú z Afriky, Poľska, Rumunska alebo Slovenska. Keby ste tam teraz prišli, videli by ste, že 99 percent tamojších ľudí sú imigranti z rôznych kultúr. Niekomu pri pohľade na toto miesto napadne, že Londýn už vlastne ani nemá pôvodnú identitu. Záleží na tom, či sa na ten priestor človek pozerá bez predsudkov, alebo s nimi.   

Riešite niekedy svoju identitu v zmysle, či ste Brit, Slovák, a keďže máte indické korene, tak Ind? A je to vôbec potrebné riešiť?

Je to ešte zamotanejšie. Otec sa síce narodil v Indii, ale v roku 1947 sa krajina rozdelila na Indiu a Pakistan, takže sa stal Pakistancom. Nakoniec odišiel do Anglicka. Kým som bol malý, prakticky každé leto sme trávili dvojtýždňovú dovolenku v Pakistane.

Kým som žil v Londýne, svoju identitu som neriešil. Nezamýšľal som sa nad tým, lebo som sa pohyboval v multikultúrnom prostredí. Tu sa mi často stáva, že ľudia sa pýtajú, kým sa cítim byť. Odpovedám, že v prvom rade som Brit. Mne by taká odpoveď postačovala. Oni však na to reagujú neveriacky a ďalej zisťujú môj pôvod, lebo sa im nezdá môj výzor. Vtedy mi je hneď jasné, že za tým čosi je. 

Nuž, pre niekoho sú dôležité nálepky.

Nerozumiem tomu, lebo keby som stretol černocha, ktorý na otázku, odkiaľ je, odpovie, že z Chicaga, ani by mi nenapadlo riešiť, odkiaľ prišli jeho prarodičia. To, že nevyzerám ako beloch, predsa ešte neznamená, že nie som Brit.  

Na ľuďoch, ktorých detailne zaujíma môj pôvod, niekedy vyslovene vidieť z tónu reči, gest aj mimiky, že ma potrebujú niekam zaškatuľkovať. Aj preto im nestačí informácia, že som z Londýna. Akoby si museli nejako potvrdiť svoje podozrenie, že v skutočnosti som minimálne z Ázie či Afriky a že určite som moslim či aspoň Žid, čo by im dodalo oprávnenie komunikovať so mnou z nadradenej pozície. Vnútorne nedokážu prijať, že by som mohol byť obyčajný Angličan.

Raz mi na jednej diskusii istý človek veľmi odporne povedal: „Bez urážky, ale to, že sa potkan narodí v nemocnici, ešte neznamená, že je človek.“ Podobné reči ma síce uraziť nedokážu, ale bolo desivé vidieť, že svoje vyjadrenie považuje za normálne. Našťastie sa ma vtedy iní ľudia zastali, dokonca ho zahanbili, takže sa ospravedlnil. Žiaľ, už to bolo vyslovené. 

Identita sa často spája s národnou hrdosťou. Je možné byť hrdý na to, o čo sme sa nezaslúžili, len sme sa tam narodili?

Hrdý a pyšný môžete byť na svoju kultúru, tradície a rôzne pozitívne veci, ktorými disponuje každá krajina na svete. Ak je však niekto hrdý na to, že je Slovák či Brit, lebo si myslí, že je lepší ako ľudia z iných národov, je to neprirodzené, umelé a chybné.

Mám kamaráta z Indie, ktorý prišiel žiť na Slovensko v 90. rokoch. Prvé roky si užil svoje, keďže domáci ho považovali za Róma. Zažili ste na Spiši niečo podobné?

Jasné, dialo sa to opakovane, vždy však šlo len o drobné incidenty. Napríklad v obchodoch. Vtedy tu neboli supermarkety, len menšie potraviny bez kamier, a keď som do niektorých vošiel, mal som pocit, že predavačky ma preventívne sledujú, či niečo nekradnem. Nepôsobilo to na mňa dobre. Až neskôr som zistil, že to robia, lebo ma považujú za Róma. 

Spišská Nová Ves je však malé mesto, takže ľudia rýchlo zistili, odkiaľ som, a prestalo sa to diať. Okrem toho, v meste žije aj niekoľko Brazílčanov a Vietnamcov. Na druhej strane, hoci tu žijem už 26 rokov, občas mám stále pocit, že som tam vnímaný ako nejaká anomália. Akoby boli cudzinci pre Slovákov stále čosi nezvyčajné.    

Faktom je, že postoje voči cudzincom sa začali vyostrovať počas utečeneckej krízy a najväčšie výhrady voči nim zaznievajú asi od tých, ktorí nikdy žiadneho nevideli.  

Na Spiši vždy boli ľudia, ktorí pomerne veľa cestovali, napríklad za prácou, ale aj takí, čo neboli nikde. Tí sa voči cudzincom vyhraňujú najmä z neznalosti. Ich menšia tolerancia teda primárne súvisí s absenciou osobnej skúsenosti. Zväčša platí, že kto sa pravidelne stretáva s ľuďmi z iných kultúr, pochopí, že nie sú nebezpečenstvom.

img_3793.jpg

Poznám však veľa Slovákov, ktorí kritizujú iné kultúry, hoci sami dlho pracujú v zahraničí.

Nič nie je stopercentné. Aj ja vnímam extrémistické postoje u mnohých ľudí, ktorí pracujú vonku. Súvisí to s ich konkrétnymi skúsenosťami – niekto pracuje, žije a kamaráti sa aj s ľuďmi inej farby pleti a inej kultúry, lebo nemá žiadne komplexy a pristupuje k nim bez predsudkov. 

Sú však aj takí, ktorí sú menej úspešní, a svoj neúspech radi pripisujú iným. Sami sú migrantmi, ale nadávajú na ostatných. A potom sú aj ľudia, ktorí sú tolerantní, ale majú zlé osobné skúsenosti s ľuďmi iných kultúr. Takých sa snažím chápať a počúvať. 

Horšie je, že k nevraživosti voči cudzincom na Slovensku výrazne prispievajú vysokopostavení politici, dokonca bývalý premiér. Ak sa pred voľbami stane veľkou témou heslo Chránime Slovensko, pričom voličov lživo strašia, že vonku čakajú hordy migrantov, ktoré chcú útočiť na ich krajinu, preto polícia musí strážiť hranice, buduje to v ľuďoch pocit ohrozenia. 

Keď si k tomu pripočítame vplyv hoaxov a konšpiračných informácií zo sociálnych sietí a podivných webov, vytvára to zvláštnu a výbušnú zmes. Ľudia majú odjakživa strach z neznámych vecí, preto je neférové, ak to zneužívajú aj politici.

Mnohí hovoria, že sila extrémistov sa preceňuje, že ich hlučnosť a množstvo je skreslené silou sociálnych sietí ako Facebook. 

Je to možné. Osobne sa na sociálnych sieťach, ktoré vnímam ako priestor na diskusiu, vôbec netajím svojím názorom na extrémistov. Keď však napíšem nejaký status, v ktorom prezentujem svoj liberálny pohľad na svet, pre niektorých som automaticky protislovenský. Slovo liberál sa tu pomaly stáva nadávkou.

Nevravím, že ide o priame útoky, ale na pozadí zreteľne cítiť extrémne postoje. Na druhej strane to beriem ako normálnu vec, to isté by sa zrejme dialo, aj keby som to písal v Anglicku či Francúzsku.    

Každý z nás má viac identít. Ako by ste odpovedali na otázku, kto ste?

Som Brit, žijúci na Spiši, riaditeľ jazykovej školy, lektor angličtiny, otec, poslanec, občan, sused, kamarát, známy. Keďže neustále učím angličtinu v rámci firemných kurzov aj v škole, primárne sa cítim byť lektorom. 

S tým je zase priamo spojený môj britský pôvod, lebo jednak sa tam rozprávame mojím rodným jazykom, jednak rozoberáme tamojšie témy a kultúru. Jednou z mojich identít je teda aj akýsi ambasádor pre anglické veci na Spiši. Inak som silno proeurópsky orientovaný a vôbec sa nestotožňujem s katastrofálnym Brexitom.

Ľudia však zvyknú „nálepkovať“, pričom práve nálepky typu cudzinec, moslim, utečenec, migrant a podobne často bránia poznaniu tých druhých. Stalo sa vám to? 

Jasné. Keď som chcel vstúpiť do komunálnej politiky, dostal som jednu veľkú nálepku – cudzinec sa vraj nemá čo starať do slovenskej politiky. A to ani vtedy, keď má volebné právo ako obyvateľ mesta. Niektorí ľudia mi to dávali dosť pocítiť, moja snaha pomôcť veciam verejným sa vnímala negatívne. 

Snažil som sa argumentovať, že aj Slovák v Anglicku, ak má volebné právo, získava právo byť volený. Je to len vec ochoty a snahy. Faktom je, že dodnes som asi jediný Brit, ktorý bol zvolený do politickej funkcie v strednej Európe.

img_3812.jpg

Cudzinci v slovenskej politike majú teda horšiu východiskovú pozíciu? Niečo na spôsob „cudzie nechceme, svoje si nedáme“?

Áno. Veľkou prekážkou pre nich býva nielen pôvod, ale aj jazyk. Mne mimoriadne pomohlo, že som už roky učil a ľudia ma v malom meste poznali. Ak sa aj so mnou nedostali do osobného kontaktu, minimálne o mne od niekoho počuli. Aj dnes síce občas počujem otázku, akým právom chce cudzinec spravovať slovenské záležitosti, ale postupne také názory ubúdajú, lebo vidia moju prácu.

Zneužívala sa voči vám aj nálepka moslima?

Nie. Môj otec je síce veľmi liberálny moslim, ale ja osobne som ateista. Keby som však bol veriaci, rozhodne by som sa nehanbil priznať k tomu, že som moslim. O tom, že Boh neexistuje, som presvedčený od detstva, ale rešpektujem každú vieru, každé náboženstvo. Ak poskytujú ľuďom návod a pravidlá na to, ako správne a morálne žiť, nevidím v nich žiadny problém. 

Čo latentný rasizmus?

Zažíval som ho len na začiatku. Dnes sa s ním v bežnom živote nestretávam, lebo v Spišskej Novej Vsi ma už pozná snáď každý. Problémy však nemám ani inde na Slovensku. Všimol som si, že keď ľudia, a nielen na úradoch, vidia, že mám snahu rozprávať po slovensky, hoci s chybami, sú otvorenejší. Navyše sa snažím správať aj vyzerať ako zdvorilý a slušný človek. Môj osobný pocit teda je, že ľudia ma pri živom kontakte berú normálne. 

Premýšľali ste, ako môžu niektorí veriť nezmyslom, že každý Žid je hrabivý, každý Róm zlodej, každý moslim terorista, každý černoch menej inteligentný a podobne? Musia predsa vidieť, že to tak nie je, že ľudia sa delia len na dobrých a zlých.

Občas vážne pochybujem, že to vidia, lebo manipulácia dokáže veľa. Jeden človek v USA si chcel urobiť vlastný prieskum o extrémistických názoroch, a tak začal „lajkovať“ také stránky. Jeho časová os na Facebooku sa postupne zaplnila nenávistnými, rasistickými a xenofóbnymi vecami, až on sám na iných pôsobil ako extrémista. 

Predstavte si, že niekto dlhodobo dostáva jednostranné informácie z pochybných webov, pričom je príliš národne orientovaný a menej schopný analyzovať zdroje. Do toho mu premiér opakovane hovorí, že mainstreamové médiá iba klamú. Čo sa stane? Totálne mu to zdeformuje vnímanie. Takto sa aj z relatívne zdravého človeka vplyvom sociálnych sietí môže stať extrémista.

Že extrémisti v politike neponúkajú reálne riešenia, zistí každý, kto si prečíta ich programy, prípadne počúva, čo chcú urobiť. Čím si vysvetľujete, že ich volí toľko ľudí? 

Ich frustráciou. Už nemajú koho voliť, lebo po tom všetkom ostali skeptickí. Ak je niekto frustrovaný, ale inteligentný, hľadá primárne stranu, v ktorej vidí nádej bez toho, aby hľadal aj rýchle a radikálne riešenia. Lenže sú aj takí, ktorí sú už takí sklamaní z vývoja politiky, že ich voľba kotlebovcov sa dá vnímať ako volanie o pomoc. A potom sú tu skutoční extrémisti, ktorých reálne riešenia problémov nezaujímajú, lebo v skutočnosti ich ženie nenávisť.  

Hovoril som o tom aj so svojimi študentmi, ktorí sa v prezidentských voľbách chystali voliť Čaputovú, Mistríka či Mikloška. Sami však priznávali, že majú spolužiakov, ktorí budú voliť Kotlebu či Harabina. Osobne tomu nerozumiem, ale zjavne ich vnímajú ako alternatívu, keďže nepoznajú ich minulosť. Pre nich sú to antisystémoví hrdinovia a rebeli, ktorí urobia poriadok.

Čo s tým? Ako sa pozerať na ľudí bez nálepiek, aby nám neunikali ich pravé identity?

Pomôže len osobný kontakt, empatia, súcit, zvedavosť. Keď poznáte niekoho osobný príbeh, už to pre vás nie je anonymný človek, ktorého sa treba báť. Osobné skúsenosti menia stereotypný pohľad. Je to banálne – skúste si sadnúť s cudzincom, porozprávať sa s ním, vypočuť si ho, povedať mu o svojich starostiach. Zistíte, že viac vecí vás spája, než rozdeľuje, že máte spoločné hodnoty aj postoje. Tolerancia a ochota prijímať nové informácie sa nedajú nahradiť ničím iným. 

Ako dnes vnímate Slovensko?

Slováci síce majú niektoré svoje typické črty, ale nerád generalizujem, každého sa snažím brať individuálne a na základe svojej osobnej skúsenosti. V takom prípade je úplne jedno, odkiaľ kto pochádza.

Hovoriť môžem najmä o Spiši – ide o miesto, kde je čisto, bezpečne, príjemne, kde je nádherná príroda, bohatá kultúra a história, kde sú moji najbližší priatelia. Mám rád aj Oravu, Liptov či Vysoké Tatry. Slovensko má skvelé miesta, na ktoré občas až nemám slov, aby som ich opísal.