Pomáha integrovať cudzincov v Nemecku: Niekedy nás vnímajú ako otcov a matky. My ale musíme prijať, že sa rozhodujú za seba

Pavla Rachelová Pavla Rachelová | 13.05.2019 | Rozhovor
Pomáha integrovať cudzincov v Nemecku: Niekedy nás vnímajú ako otcov a matky. My ale musíme prijať, že sa rozhodujú za seba foto: Archív Daniela Hoffmana

Daniel Hoffman má 52 rokov a pracuje v medzinárodnej spoločnosti v Štutgarte. Má slušnú prácu a plácu, manželku a dve deti. Keď mal 11 rokov, nechal sa pokrstiť. Začal čítať Bibliu a ako hovorí, zmenilo mu to život. V malej dedine pri Štutgarte vedie miestnu kresťanskú komunitu a už štyri roky on a jeho manželka pomáhajú čakateľom a čakateľkám na azyl integrovať sa do nemeckej spoločnosti.

Čítala som, že oficiálne sa utečenecká kríza datuje od apríla 2015. Odvtedy je európska spoločnosť rozdelená do dvoch skupín – ľudí, ktorí chcú pomôcť a sú zástancami toho, aby cudzinci našli svoje útočisko tu, v Európe, a tí druhí, ktorí to odmietajú. Aký je tvoj postoj?

Mám rovnaké skúsenosti – aj ľudia z našej kresťanskej komunity majú zmiešané postoje. Odrazu sa však utečenci a cudzinci zjavili v našej malej dedine, ktorá má okolo tri tisíc obyvateľov. Uprostred nej naša miestna samospráva spravuje dom a v ňom bývajú práve žiadatelia o azyl. Je zrejme, že tu pre nejaký dôvod sú. A tieto dôvody si oni sami nevybrali, a my ich nemôžeme z našej pozície vyhodnotiť. Vedel som, že ak sa nepokúsim pomôcť im začleniť sa do spoločnosti, ostanú izolovaní a mimo nej, ale pri tom by tu stále boli a vyžadovali by pomoc. Myslím si, že pre nikoho nie je prospešné, aby sa také čosi dialo – ani Nemcom, ani cudzincom, ani môjmu okoliu či mne. Necítil by som sa dobre, a opäť sa vrátim k mojej viere, pretože jeden verš z Biblie mi veľmi imponuje a bol akýmsi spúšťačom aj pre mňa. Znie: Miluj blížneho svojho ako seba samého, Matúš 22, 39. Pomocou iných dávam najavo, ako veľmi ma Boh miluje a dôkazom toho je vzťah k blížnemu môjmu teda aj utečencom.

Zvyčajne, keď ľudia chcú aktívne pomôcť cudzincom, usporiadajú nejakú zbierku  – finančnú alebo darujú šaty a hygienické potreby. Ale to čo robíš ty predpokladá silnú motiváciu. Odkiaľ ju berieš?

Spomenula si zbierky – je to materiálna forma pomoci, ktorá je namieste. Veľa ľudí si myslí, že to je všetko čo by mali alebo mohli urobiť. Ale je jasné, že ak sa niekomu venuješ, stretávaš sa s ním a snažíš sa mu pomôcť je to viac ako pár topánok. Znamená to, že sa o ľudí zaujímaš ako o ľudské bytosti, že si s nimi sadneš za jeden stôl a stráviš s nimi nejaký čas. Pochopíš, že tak ako iní ľudia aj oni majú prirodzené potreby – rozumieť jazyku či vedieť si prečítať list, ktorý pošlú úrady. Uvedomia si, akí sú bez jazyka bezmocní. Keď neovládajú jazyk, ako si niečo môžu kúpiť? Potrebujú ľudí, ktorí rozprávajú anglicky, francúzsky alebo miestnymi africkými jazykmi či jazykmi Blízkeho východu. Chodia sem z rôznych krajín, preto je dôležité akú pomoc si ochotný im poskytnúť. Ja som sa rozhodol byť tak blízko ako mi to sami dovolia – aby som im pomohol naučiť sa jazyk, spoznať kultúru našej spoločnosti, porozumieť nášmu životu. Ukazujem im ako sa majú správať a ako sa začlenia do nemeckej spoločnosti. Trávim s nimi čas v nemocniciach, keď vypĺňam formuláre, keď sa narodí bábätko,  kontrolujem im životopisy, s ktorými si potom hľadajú o prácu. Stojí ma to veľa času, niekedy aj peňazí, ale taktiež síl a energie. 

A odkiaľ čerpáš silu a akú motiváciu na to máš?

Môžem povedať, že som jazykovo zdatný – rozprávam anglicky a francúzsky, čo sú pre prichodiacich kľúčové jazyky. Zároveň viem, že je to priestor, kde môžem pomôcť. A to ma privádza k druhej motivácii a to je kresťanská láska. Aby som slabším pomáhal, miloval ich celým svojim srdcom, akoby som miloval samého seba. Hlavne kresťania sú v niektorých regiónoch prenasledovaní a nútení opustiť svoje domovy, rodiny a krajiny. Sú donútení z náboženských alebo politických dôvodov opustiť svoje rodiny, mnohí z nich boli dokonca mučení alebo väznení. Snažia sa len utiecť a prežiť. Prijal som veľké milosrdenstvo, keď som si uvedomil, že moji kresťanskí bratia a sestry potrebujú moju pomoc.

A čo príslušníci iných náboženstiev?

Samozrejme, že sú aj iní, ktorým viem pomôcť a majú iné vierovyznanie, napríklad moslimovia. A ak je šanca pomôcť aj im, tak pomôžem. Nerobím nič inak alebo menej. Ale musím povedať, že sa starám len o toľkých ľudí, koľkých viem zvládnuť. Pretože je to tiež otázka limitov, kapacity a sily. Prioritou pre mňa sú však kresťania. Ak zvládam pomôcť im a sily mi stačia, rozhliadnem sa a pomôžem ďalším. Sú však aj časy, keď mi pomoc iným nerobí radosť, ale naopak, robí mi starosti. Spomínam si na prípad, keď mi telefón neustále zvonil, čakatelia na azyl prišli spať ku mne domov. Mali strach a nemohli spať, snívalo sa im o polícii alebo niekom, kto im búchal na dvere a vyhrážal sa. Niekedy sa cítim frustrovaný, pretože cudzinci pomoc neprijmú, alebo ju ako pomoc nevidia alebo je to pomoc, ktorá k ničom nevedie a je zbytočná. 

Pomáhať  vo voľnom čase musí byť náročne a zrejme to ovplyvňuje aj tvoj rodinný život. Ako vníma tvoje blízke okolie toto poslanie? 

Som veľmi šťastný, že sme si s mojou manželkou blízki a že ma podporuje. Často robíme veci spolu – ona sa stará o ženy a deti, keďže oni si vyžadujú jej pomoc hlavne cez deň. Moja manželka je mi veľkou oporou a útechou, dáva mi pocit, že nie som sám. Moje deti, 17 ročný syn a o rok mladšia dcéra, to vnímajú odlišne. Syna to v skutočnosti veľmi nezaujíma – keď máme návštevu a pijeme kávu alebo spolu obedujeme, akceptuje to, ale viac ho to nezaujíma. Pozdraví sa s nimi a potom nás nechá samých. Moja dcéra je úplne iná, je veľmi otvorená práci s utečencami, obzvlášť s bábätkami a malými deťmi. Je to pre ňu prirodzené, keďže touto cestou sa chce vydať aj v profesionálnom živote. Vidí v tom príležitosť pomôcť a robí jej to radosť. Širšia rodina má zmiešané pocity. Niektorí hovoria, že je fajn, že to robím, ale pripomínajú mi, že nemôžem pomôcť všetkým a vždy. Snažia sa mi vysvetliť, že musím mať hranice. Taktiež v nich badám trochu skeptizmu – či sa to oplatí, či je dobré, že to robím, akú cenu to má a kto to zaplatí. To sú otázky, ktoré im občas napadnú. 

foto: Archív Daniela Hoffmana

Mal si v svojom okolí niekoho, kto s tebou zásadne nesúhlasil a negatívne to ovplyvnilo váš vzťah?

Niektorí ľudia z našej kresťanskej komunity hovoria, že by to nemohli robiť, lebo je to pre nich príliš veľa námahy, alebo, že sa musia postarať o vlastné rodiny. Sú aj takí, ktorí hovoria, že na to nie sú dostatočne talentovaní, neovládajú jazyky a  podobne. Ak niekto nesúhlasí, nie je to o nenávisti alebo odmietaní, skôr hovoria, že rešpektujú to, čo robím, ale oni by to nemohli robiť. Nikto to od nich ani nežiada. Niektorí sa rozhodnú pomôcť tak, že budú chodiť s cudzincami k lekárom, ale aj taká pomoc vie byť časovo náročná. Každý si musí nájsť svoju cestu, ako je ochotný a schopný pomôcť. Musím rešpektovať, keď niekto povie, že pomoc cudzincom nie je jeho alebo jej úlohou. 

Spomenul si, že si si vedomý svojich kapacít. Nie je ťažké priznať si limity? 

Stále sa učím určiť si hranice - ako veľmi sa chcem zapájať, a čo som ochotný tomu obetovať. Musím si niekedy oddýchnuť a vyspať sa. Nemôžem byť každú noc na whatsappe a odpovedať na správy len preto, že oni nemôžu spať. Môžem a robím to niekedy, ale nemôže to byť každú noc. Inak by to negatívne ovplyvnilo moju prácu. Od začiatku sa snažím mať limity a uvedomovať si, zjednodušene povedané, nezachránim celý svet. Dokážem pomôcť jednej osobe, ale viem, že každá osoba je iná, má iný charakter. Musím akceptovať, že niekedy je lepšie povedať, že som ponúkol a poskytol najlepšiu možnú pomoc, akú som vedel poskytnúť, ale ak nebola prijatá alebo sa nezhodovala s kultúrnym pozadím, ktoré daný človek má, nemusí byť rozpoznaná ako pomoc ale možno ako obťažovanie a trápenie, napríklad ako učenie sa nemčiny. 

Skús povedať nejaký príklad.

Napríklad sú cudzinci, ktorí za mnou chodia, a prosia ma, aby sme sa rozprávali po anglicky. Tvrdia, že majú problémy rozumieť nemčine, že je to príliš ťažké a komplikované. Viem, že je to náročné, ale ak nikdy nezačnú, nikdy sa jazyk nenaučia. Takže na nich tlačím, aby vystúpili zo svojej zóny komfortu. Aj to je otázka mojich vlastných hraníc. Musím akceptovať, ak sa niekto odmietne učiť nemčinu a trvá na komunikácii v angličtine. Niekedy to chápu tak, že sa im obraciam chrbtom a nechcem im pomôcť. Ďalšia vec je, že žiadatelia o azyl pochádzajú z rôznych krajín a kultúr a aby ste ľuďom porozumeli, súcitili s nimi a vedeli ako im tlmočiť niektoré citlivé záležitosti, musíte sa naučiť z akej kultúry prichádzajú. Musíme porozumieť, prečo tu sú a aké sú ich dôvody. Žiaľ, nemôžeš si zapamätať okolnosti a príbehy všetkých. To ako niekoho spoznáš závisí od toho, koľko času s ním tráviš. A je prirodzené, že nemôžeš spoznať všetkých dôkladne. Niekedy ani konverzácia neprinesie úplné porozumenie medzi obomi stranami. 

Závisí to ešte na niečom inom? 

Vždy záleží aj na úmysloch, aké majú. Niektorí z nich hovoria, že jediné čo chcú je žiť v mieri, slobode, v krajine, ktorá je bezpečná. Iní hovoria, že si chcú nájsť dobrú prácu. Bezpečie je jedna vec, ale po chvíli hovoria, že chcú viac, napríklad dobrú prácu. Niekedy je teda výzvou zistiť, prečo naozaj odišli – stáva sa, že niekedy prestanú spolupracovať, alebo nespolupracujú tak, ako by si si želal, aby im to pomohlo. To je aspoň môj názor. 

Tiež sa stáva, že poviem, v poriadku, je to tvoje rozhodnutie, ja sa sústredím na tých, ktorí moju pomoc potrebujú viac, a možno jedného dňa sa vrátia domov, keď tam bude pokoj, mier, bezpečne. Ale v tom momente sa s nimi musím rozlúčiť a povedať, bolo mi cťou a teraz sa idem pomôcť iným. A potom sa stáva to, čo zažíva každý rodič, keď sa jeho dieťa začne rozhodovať samo a vyberie sa iným smerom, ako by si rodič prial. Ale musíme to prijať. Niekedy sú ako deti – často nás vnímajú ako otcov, matky či starých rodičov. Napriek tomu musíme prijať, že sa rozhodujú sami za seba. 

foto: Archív Daniela Hoffmana

Kde sú hranice rozhodovania?  Akých pravidiel sa držíš?

Nie je to nemenný kódex pravidiel. Ale napríklad určite ja viac pracujem s mužmi a moja manželka alebo iné ženy pracujú so ženami. Je to z dôvodu rešpektovania rodových a kultúrnych tradícií a aby sa nezneužila nejaká situácia. To je jedno pravidlo. Iné zaužívané pravidlo je, ak má pár problém, snažíme sa im pomôcť ako páru. V praxi to znamená, že sa rozpráva pár s párom. Niekedy to robíme tak, že ženy sa rozprávajú osve a muži tiež. Ďalšie z pravidiel je čo najskôr pochopiť ich motivácie. Niektorí ma požiadajú o pomoc v súvislosti so získaním bytu. Ak sa to podarí, sú šťastní a nechcú viac. Začnú žiť svoj život. Takže niektorí ma prosia o pomoc s prácou, tí, ktorí prácu už majú sú šťastní a viac ich nevídam, pretože vedia, ako si zarobiť peniaze. Opäť sa ešte vrátim k mojej motivácii, ktorá vychádza z mojej viery – vždy tých ľudí pozývam na našu faru, ale najskôr im obstarám Bibliu, aby mohli čítať Písmo Sväté. Buď v ich jazyku alebo v nemčine, záleží či vedia čítať a ako sú jazykovo zdatní. Niektorí z nich nevedia čítať, pretože nechodili do školy, alebo chodili dávno a len na veľmi krátky čas. Čiže je to ďalší princíp, ktorý dodržiavame – a to duchovne ich nasýtiť, dať im silu aj v tejto spirituálnej podobe, pretože kresťania túto duchovnú výživu potrebujú k životu. 

A ak pomáhaš iným ľuďom ako kresťanom?

Závisí na tom, či ide o moslimov – ak áno, musím to prijať a jednať s nimi podľa ich náboženských zvyklostí, ktoré sa ja musím naučiť. Vždy záleží na krajine - ľudia z Iraku sú iní ako ľudia z Iránu. Snažím sa, aby bolo jasné, že láska, ktorú s nimi zdieľam a ktorou ich podporujem prichádza z hĺbky môjho srdca a z mojej viery, ale tiež dávam najavo, že nie som pingpongová loptička. Nenechám sa však zneužiť. 

Skúsme sa ešte vrátiť k pravidlám – čie pravidlá to sú a čo obsahujú?

Pravidlá sa týkajú špeciálne jazyka. Učíme sa za pochodu – pretože nie som sám, som členom skupiny alebo združenia priateľov pre budúcich azylantov. Zistili sme, že majú šancu na život v Nemecku v mieri len ak získajú sebavedomie. Ak sa naučia jazyk. Pretože to je kľúč k ľuďom a kľúč, ktorý otvára všetky dvere. Najviac však kľúč k staršej generácii v Nemecku, pretože oni nie sú zvyknutí hovoriť iným jazykom ako nemčinou. Takže cudzinci napokon nemajú ani inú možnosť, len sa jazyk naučiť. Keď som odpovedal na pracovný inzerát pre jedného z nich, jedna z prvých otázok potenciálneho zamestnávateľa bola, či dotyčná osoba rozumie a bude schopná vykonávať pokyny. Taktiež jasne hovoria, že môžu zamestnať iba integrovaných, a tých, ktorí chcú spolupracovať a snažia sa vyhovieť. Preto je dôležité, aby ovládali nemčinu. 

Takže ovládať nemčinu je bazálna vec.

Áno, opäť len zopakujem, že bez jazyka by inak by žili v gete, izolovaní na predmestiach, a nezvládli by po nemecky ani elementárnu konverzáciu v obchode. Ak sú naozaj rozhodnutí tu zostať, pretože Nemecko vidia ako svoju budúcnosť, musia sa čím skôr naučiť jazyk. 

A my, priatelia utečencov a cudzincov, im v tom musíme pomôcť. Pre to sa organizujeme a dávame mužom aj ženám lekcie nemčiny, a deti posielame do škôlok. Staršie deti musia chodiť do školy a snažíme sa vzdelávať aj ženy, pretože práve im chýba vzdelanie. Niektoré nikdy nechodili do školy, alebo len na dva roky, a sú to ony, ktoré trpia najviac. Ale samozrejme týka sa to aj mužov. 

Z toho, čo hovoríš, znamená, že trpia viac ženy?

Áno, hovoril som o ženách analfabetkách, ktoré sa nikdy nenaučili písať či čítať vo svojom materinskom jazyku. Očividne nie je bežné mať peniaze v krajinách ako Nigéria, Kamerun či Togo, a preto sa rodičia museli rozhodnúť, koho do školy pošlú. Zvyčajne je to chlapec, dievča sa obyčajne vydá a zostane doma, takže nemá povinnosť čítať alebo písať. To je môj pocit, ale nie som si sto percentne istý. Musíme im teda od prvopočiatkov vysvetliť – toto je A. Takto sa napíše, a takto sa vysloví. A len keď vie písať a čítať A, bude schopný porozumieť tomu, že A+C+H je v nemčine slovo a má význam. 

Niekedy sa nám stane, že to nerozpoznáme hneď na začiatku, pretože v našich kultúrnych pomeroch sme zvyknutí, že ľudia vedia čítať a písať v svojom rodnom jazyku. Takže sa mylne domnievame, že zápasia len s nemčinou. Ale ak sa pozriete lepšie a rozprávate sa s nimi, aj z ich rozprávania vysvitne, že keď mali desať, prestali chodiť do školy. A potom si všimnete, že zápasia aj s ich rodnou rečou, a to mení perspektívu – musíte zmeniť prístup a začať od základov.

Zmienil si sa, že niektorí žiadatelia o azyl odmietajú pomoc. Akú skúsenosť si mal a čo to vlastne znamená, odmietnuť pomoc?

Staral som sa o jednu ženu z Kamerunu, ktorá mala tri deti. Najmladšie malo asi 18 mesiacov a spadlo z balkóna. Stalo sa to tak, že otec bol stále mimo krajiny, a kým matka varila jedlo, dieťa vyliezlo na stôl, ocitlo sa na balkóne a spadlo z neho. Bola to veľká tragédia. Moja manželka a ja sme pomáhali jej rodine. Dievčatko vzala helikoptéra do nemocnice a neboli sme si istí, či vôbec prežije, a ak, tak s akými následkami. Znamenalo to, že sme museli vyhľadať špecializovanú nemocnicu a cestovať stovky kilometrov. Spravili sme to s láskou, ja osobne som si vzal deň voľna z práce, aby som ich mohol odviezť. Keďže to bolo naozaj ďaleko, požiadali sme o finančnú podporu – samozrejme, nie dotknutú rodinu, ale vládu, ktorá má nejaký rozpočet pre podobné prípady. Dostali sme nejaké peniaze, ale nie všetky, takže pre nás to bol stále výdavok, ale bolo to v poriadku. Požiadali sme vládu o väčšiu podporu, nakoľko sme počas nasledujúcich týždňov túto cestu absolvovali viackrát. A matka tohto dieťaťa sa domnievala, že sme jej vzali peniaze, na ktoré mala právo ona. Neuvedomovala si, že sme jej robili taxikárov. Vysvetlili sme jej, že to neboli peniaze pre ňu a minuli sme viac, než sme dostali. Boli to nejaké peniaze od samosprávy a z nejakého dôvodu ju o tom vyrozumeli listom. Stálo nás to vzťah, pretože nám prestala dôverovať a myslela si, že ju využívame k tomu, aby sme na nej zarobili peniaze. Bolo však nemožné jej to vysvetliť – stále verila tomu, že sme jej pomohli, lebo sme na nej chceli zarobiť. Takže to skončilo ukončením vzťahu. Stále sa však občas vídame, ale ona sa bráni akémukoľvek kontaktu – ani nás len nepozdraví. Napriek tomu, že sme jej týždne pomáhali a sme radi a ďakujeme  Bohu, že dievčatko je nažive a bez trvalých následkov. Je to príklad našej frustrácie, keď musíme prijať, že niektorí ľudia sa rozhodnú ísť inou cestou a odmietnu našu pomoc. 

Ako často sa to deje?

Povedal by som, že každý druhý raz. Minimálne tretina utečencov má dosť odlišné vnímanie toho, akú pomoc by mali dostať. Sú sklamaní, keď nás prvýkrát stretnú a zistia, že nedostanú pomoc okamžite, ako si predstavovali. Nevieme zabezpečiť byt, so žiadanou rozlohou či konkrétnym počtom izieb. A v Nemecku nie je veľa bytov, ktoré majú niekoľko obývačiek. Aby ste našli byt, žiadate tak 40-50krát, a vidíte, že na každý a jeden byt je ďalších 40-50 záujemcov. Takže odmietnutia poznáme veľmi dobre. 

Uvažoval si niekedy o zmene profesie? Aby si túto pomoc vedel poskytovať ako svoju hlavnú pracovnú činnosť?

Úprimne, nie. Viem, že je to istá možnosť, v skutočnosti pre mňa taká jednoduchá, aby som zmenil profesiu, ale ešte nie. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. 

Prečítajte si aj prvú časť rozhovoru s Danielom Hoffmanom, ako zmenil Nemecko početný príchod cudzincov a čo to pre krajinu a obyvateľov znamená.