SAMUEL ARBE: Ľudia si často myslia, že neviem po slovensky a pýtajú sa ma, odkiaľ „naozaj“ som

Anna Jacková Anna Jacková | 16.09.2019 | Rozhovor
SAMUEL ARBE: Ľudia si často myslia, že neviem po slovensky a pýtajú sa ma, odkiaľ „naozaj“ som foto: Tomáš Halász

Rozhovor je súčasťou fotoprojektu Odkiaľ si? Tomáša Halásza a festivalu [fjúžn]. Rozprávali sme sa so Slovákmi a Slovenkami, ktorých rodičia alebo jeden z rodičov pochádza zo zahraničia. Ako sa vníma táto generácia? Kde je ich domov? Stretávajú sa so stereotypmi? A je pre nich vôbec dôležité hovoriť o svojom pôvode?

Aké bolo vyrastať v Bratislave?

Vyrastať v Bratislave bolo aj zaujímavé, aj nebezpečné, nielen pre mňa, ale aj pre mladšiu sestru. Napriek tomu, aké hrozby malo a špeciálne pre nás, stále bolo slobodné. So sestrou sme nemali nijaké obmedzenia, čo nemôžeme, skôr to bolo a tom, aby sme si dávali pozor. A to bolo podčiarknuté s výkričníkom. 

Tým, že so sestrou máme slovensko-somálsky pôvod, sme nevyzerali ako úplne bežné deti z petržalského sídliska. Sme mulati a časti ľudí vadilo, že máme inú farbu pleti. Prejavovalo sa to od latentných prejavov rasizmu – niekto sa na nás škaredo pozrel, zafrflal niečo smerom k nám alebo si preložil kabelku z jedného pleca na druhé, aby sme mu ju neukradli – až po to, že existovala hrozba fyzického násilia. 

A to sa vám dialo už v útlom veku?

Áno, ako dieťa som to vnímal, museli sme sa naučiť to vnímať, lebo ak to prehliadaš, je to pre teba ešte väčšia hrozba. Naučili sme sa zidentifikovať potenciálnu hrozbu, či už na ulici, cestou do školy alebo v mestskej hromadnej doprave. V praxi to znamenalo, že sme pred nastúpením do každého autobusu museli nakuknúť, či je to bezpečné. Do každej ulice, do ktorej sme vošli sme museli najprv pozrieť a vyhodnotiť, či tam môžeme ísť. 

Moja mama bola so sestrou, keď mala asi šesť rokov v kaderníctve u nás cez ulicu. Chodili sme tam pravidelne. Strihali tam pána, ktorý keď sa postavil a zaplatil, po ceste von napľul mojej sestre do tváre. Šesťročnej. Mojej mame povedal, nech sem s tým čiernym deckom nechodí a už ju v živote nechce vidieť.

Rozprávali ste sa o tom s rodičmi?

Vysvetľovali nám to tak, že je časť ľudí, ktorí sú zlí a bez toho, aby mali nejaké odôvodnenie, majú strach z inak vyzerajúcich ľudí. A vždy nám hovorili, že to nie je chyba v nás, ale v tých ľuďoch. Preto nás stále upozorňovali, aby sme si dávali pozor. Ich posolstvo pre nás bolo, že takí ľudia tu sú a netreba to akceptovať ako fakt, treba proti tomu bojovať. Ale zároveň si treba dávať veľký pozor, pretože kým tu takí ľudia sú, tak my, deti, sme v ohrození. 

Keď sme robili rozhovor s Kvet, tiež sme sa pýtali na detstvo. Hovorila, že ona si vôbec neuvedomovala, že je výzorovo iná. Až vtedy, keď na ňu začali ostatné deti ukazovať. Inakosť jej teda prisudzovali ostatní.

Možno je to iné v tom, že Kvet má oboch rodičov Vietnamcov. Ja som videl, že otec je čierny a mama je biela. Ako dieťaťu ti to príde prirodzené, ale všimneš si, že jeden z tvojich rodičov nevyzerá úplne rovnako ako oteckovia tvojich spolužiakov. Ale dobré bolo, že už aj ľudia, ktorí pre nás predstavovali hrozbu vyzerali inak, boli uniformizovaní. V 90. rokoch boli v móde ťažké boty, džínsy, bombery, holá hlava. Vedeli sme teda ľahko zidentifikovať hrozbu. Nestávalo sa často, žeby prichádzala od nejakého staršieho človeka, stávalo sa aj také, ale skôr výnimočne. 

001-fjuzn portrety samo doplnkove large.jpg

Čo robíš, čomu sa venuješ?

Teraz mám sabbatical. Do júla som pracoval na ministerstve vnútra. Tam som sa venoval projektovému manažmentu, konkrétne programu, ktorý má zefektívniť fungovanie verejnej správy na Slovensku. Na ministerstvo som prichádzal v čase, keď sa negociovalo programové obdobie a jednou z možností bolo, aby aj Slovensko mala program, ktorý by zvýšil kvalitu inštitúcií, verejných služieb, samospráv a podporil by občiansku spoločnosť. Program sa nám podarilo presadiť a funguje od roku 2014. Šesť rokov som bol úradník, to je jedna z mojich identít, pričom slovo úradník pre mňa nemá negatívnu konotáciu ako sa zvykne hovoriť. 

Ako ho vnímaš ty?

Konotácia je často taká, že úradník je človek, ktorý ťa posiela od dverí ku dverám. Vždy dostane nálepku, aha, to je ten neochotný. To som sa snažil zmeniť. Moja úradnícka identita to má presne naopak. Úradník má byť zodpovedný, vykonávať službu nielen reaktívne, ale mal by byť proaktívny. V angličtine je na to vhodný výraz, civil servant – čiže ten, čo slúži verejnosti. V niektorých krajinách ľudia študujú, aby sa mohli stať úradníkmi. Poznám ľudí, ktorí desiatky rokov pracujú pre Slovensko, nie sú z nich boháči, nemajú spoločenský status, ale oni potichu a poslušne robia svoju prácu a podľa mňa je to veľmi málo oceňované. 

Aké nálepky sa ešte úradníkom prisudzujú?

Úplne štandardné je, že úradníci idú o druhej domov. Je to mýtus, lebo to, čo som robil ja, nie je úradník, čo od siedmej do druhej dáva pečiatky. A tým, že sme pracovali s fondmi, tak úplne klasická otázka je: „A nedáš mi z nich trochu?“ Ako keby som ich nosil v igelitke. Je to komické, ale do istej miery smutným spôsobom odzrkadľuje naše myslenie. Ľudia majú skreslené pohľady na to, ako fungujú procesy vo verejnej správe. Zdroje sa neprideľujú na základe svojvôle jedného človeka, ale ide o relatívne komplikovaný, viackolový, auditovaný proces. 

A keď to otočím, úradníci môžu často nadobudnúť pocit, že môžu rozhodovať svojvoľne, lebo lebo im to ich pozícia úradníka umožňuje. Ale to je aj chyba verejnej správy, lebo len málokedy verejné procesy vysvetľuje. Verejnosť by sa mala učiť a lepšie vnímať ako funguje verejná správa a úradníci by sa mali viac vcítiť do kože toho, že ich rozhodnutia majú dopady pre životy ľudí. 

Spomínal si, že okrem identity úradníka máš aj iné identity. Aké to sú?

Mám slovenskú identitu, mám somálsku identitu. Mám identitu Európana, identitu Bratislavčana, identitu Petržalčana, identitu Novomešťana. Identitu človeka, ktorý študoval medzinárodné vzťahy. Identita je do istej miery konštrukt, ktorý si vytvárame. Získavame nové identity, tú, ktorú som nemal, možno budem maž zajtra. Chcem začať behávať, ak všetko dobre pôjde, možno o chvíľu budem mať identitu bežca. 

A často sa identity spájajú s národnosťou. Na Slovensku sa ťa človeka spýta – ako sa voláš? V Somálsku, keď sa stretneš s niekým novým, opýta sa ťa – kto si? Dáva ti to slobodu povedať čokoľvek a je to omnoho podstatnejšie pýtať sa toto než to, ako sa voláme. 

Somálsko sa delí na šesť rodín alebo klanov. Najčastejšie preto ľudia odpovedajú na otázku kto si? najstarším predkom z rodiny. Ak máte spoločného predka, ktorý žil možno pred 600 alebo 700 rokmi, už máte niečo, čo vás spája, spoločnú identitu. Dá sa povedať, že Somálčania, majú tiež silné zosobnenie sa v „somálskom“.

009-fjuzn portrety samo doplnkove large.jpg

Poznáš Somálsko ako krajinu?

Nikdy som v Somálsku nebol, preto ho poznám len z toho, čo som si o ňom naštudoval. Určite sa tam jedného dňa vydám, ale zatiaľ je to relatívne nebezpečné. Tak ako tu som pre niekoho čierny, v Somálsku by som bol ten svetlý, biely. Veľa som si o Somálsku čítal a študoval, keď som písal diplomovú prácu o Somálsku ako zlyhávajúcej krajine, takzvaný failed state.

Keď si to študoval, aký to malo na teba dopad? Vnímal si to nejako inak alebo to bol bežný výskum?

Dôvod, prečo som si to vybral bol ten, že Somálsko prestavuje súčasť mojej identity. Cítil som vnútornú potrebu vedieť viac, asi ako ľudia, ktorých prarodičia odišli do Ameriky a teraz majú potrebu vrátiť sa na miesta svojich predkov. Jednu z vecí, ktoré som si pri písaní diplomovky uvedomil je, že tu, v európskom komforte, riešime veci, ktoré sa nám zdajú ako obrovské problémy, ale inde sa javia ako drobnosti. Bolo zaujímavé mať identitu dieťaťa, ktoré vyrastá nie v úplne jednoduchom, ale stále bezpečnom prostredí. Nebáli sme sa o to, či budeme mať čo jesť, či sa nebude strieľať na ulici. A do toho všetkého som si predstavoval druhú polku mojej identity, hoci len vzdialenej a uvažoval som, v akom svete vyrastajú moji bratranci a sesternice. Odniesol som si porovnanie dvoch svetov, aj keď jedno iba z diaľky. 

Zvykol ti tvoj otec rozprávať o živote v Somálsku?

Hovoril aj nehovoril. Keď sme sa so sestrou vyslovene pýtali, tak hovoril. Preňho to bolo ťažké, lebo odchádzal z krajiny, z konfliktu, kde nechával rodičov a súrodencov. Nebola to jeho voľba, rodičia ho poslali ako najmladšieho, keď dokončil strednú školu, aby išiel študovať na výšku do Československa. Potom stretol moju mamu a rozhodol sa zostať.

Rozmýšľam, aké je byť súčasťou krajiny, v ktorej si nikdy nebol.

Napriek tomu, že som tam nikdy nebol, cítim nejakú vnútornú príslušnosť ku krajine, ktorá sa mi možno rozplynie prvý deň ako tam pricestujem. A možno nie, možno že to bude mať práve opačný efekt. Je to asi ako keby sa Slovák narodil v Južnej Kórei a v živote by stretol asi piatich Slovákov. Asi by bol tiež zvedavý, ako tí Slováci vyzerajú, čo robia, ako žijú. 

010-fjuzn portrety samo doplnkove large.jpg

Čo si myslíš o národnej identite?

Dostal som od kamarátov darček, kde na základe DNA testov môžu geograficky lokalizovať, odkiaľ pochádza moja DNA. Bolo zaujímavé vidieť, že slovenská polovička mojej rodiny, ktorá si vždy myslela, že je slovenská, až taká slovenská nie je. Ťažko môžeme geneticky hovoriť o iba Slovákoch, lebo to územie, kde dnes žijeme bolo územím, kde sa historicky miešali ľudia, cestovali, sťahovali sa, menili sa. V tom je to veľmi zaujímavé, že naše národné identity vnímame naozaj iba pocitovo, ale dnes vieme tieto pocity konfrontovať s vedou. Myslím, že táto debata bude pokračovať a v budúcnosti nebudeme žiť v národných štátoch, ako ich poznáme dnes. Naše vnúčatá sa na výroku Slovensko Slovákom budú smiať. Komu teda vlastne chcú krajinu dať? Bol by to dlhý výberový proces. 

Tým sa dostávame k migrácii. Povedať, že migrácia je zlá je nezmysel, pretože migrácia je niečo, čo tu vždy bolo a čo tu vždy bude. Málo ľudí si uvedomuje, že aj Slováci sú migranti, pretože naše tety a sestry chodia robiť zdravotné sestry do Rakúska či Nemecka. Naši súrodenci pracujú v Anglicku a Švajčiarsku. Preto sme vstúpili do Európskej únie, lebo sme chceli voľný pohyb osôb. To je jeden zo základných princípov spoločenstva, v ktorom žijeme. 

Migrácii sa prisudzuje často veľmi negatíva nálepka. Máš ty nejaké nálepky, ktoré ti prisudzujú ostatní?

Ľudia si často myslia, že neviem po slovensky. Keď zistia, že viem, sú nadšení ako dobre viem skloňovať a časovať. Potom sa opýtajú, ako dlho tu žijem. Môžem sa cítiť byť stopercentnou integrálnou súčasťou života na Slovensku, ale pre časť populácie to je nepredstaviteľné. Možno je to spôsobené minulosťou, boli sme síce relatívne uzavretá krajina, ale zvyknem hovoriť, že aj východný blok mal svoj „Erasmus“.

V magazíne máme aj rozhovor s poslancom zo Spišskej Novej Vsi Addym Akramom. Na otázku odkiaľ je, odpovedá, že z Anglicka. Často sa mu ale stáva, že ľudia sú zarazení a nevedia vstrebať takú odpoveď, lebo im to akosi výzorovo nesedí a pýtajú sa, odkiaľ naozaj si?

Keď sa ma niekto opýta odkiaľ som, väčšinou odpoviem, že z Bratislavy. Vzápätí príde ďalšia otázka: no dobre, ale odkiaľ máš pôvod? Potom nasleduje genéza vysvetľovania, že mama je zo Slovenska a otec je zo Somálska. Mal som obdobie, keď som ukončil rozhovor tým, že som z Bratislavy, čo na tej odpovedi nestačí? Ale potom som si povedal, že to musím vysvetľovať.

004-fjuzn portrety samo doplnkove large.jpg

Je to únavné?

Je to únavné, ale povedal som si, že sa mi musí chcieť odpovedať a snažím sa to vysvetliť. Pretože to pomáha vytvoriť akceptáciu, že nie sme všetci rovnakí. To znamená, že nie všetci ľudia z Bratislavy vyzerajú rovnako, nie všetci ľudia zo Slovenska vyzerajú rovnako. Ľudia sú prekvapení, keď im poviem, že som sa narodil v Starom Meste v Bratislave na Bezručovej. Uvedomil som si, že je to otázka, na ktorú sa oplatí odpovedať.

Je ešte niečo, čo ešte neodznelo a chcel by si povedať?

Bude skvelé, ak tento projekt aspoň nejakej malej časti populácie na Slovensku ukáže, že identity sú rôzne a nie sú ani dobré ani zlé. A každý máme veľa identít. Nemalo by to byť o tom, že sme „my“ a „oni“. 

Identity nám dávajú obrovské množstvo prienikov s ostatnými. Treba to vnímať ako príležitosť a nie ako dôvod na vymedzenie. Každá jedna identita, ktorú mám, nemá byť malý múrik, ale malý most medzi mojou identitou a identitou toho druhého. A kebyže sa na to pozrieme takto, možno si uvedomíme, že nie je „my“ a „oni“, ale sme iba my.