Senegalská feministka: Muž dáva peniaze, od ženy sa očakáva, že sa postará

Magdaléna Vaculčiaková Magdaléna Vaculčiaková | 18.06.2018 | Rozhovor
Senegalská feministka: Muž dáva peniaze, od ženy sa očakáva, že sa postará Noel Rojo

Codou Bop je bývalá novinárka a jedna z najznámejších senegalských feministiek. Robila výskum na tému ženskej sexuality v Senegale či života senegalských migrantiek v Taliansku, venuje sa tiež téme násilia v spojení s náboženstvom a tradíciou. Pre ženy po celej krajine spoluorganizovala tréningy o tom, ako sa zapojiť do politiky. V rámci prác na projekte Ženy, ktoré zostali v Senegale sme sa s ňou rozprávali o postavení žien z najväčšej etnickej skupiny Wolof v senegalskej spoločnosti.

Ako ste sa stali feministkou?

Moja stará mama bola silná žena. Môj otec dokonca pomáhal v domácnosti. Sám mal iba dcéry, čo je v našej spoločnosti zlyhanie, synov potrebuješ z hľadiska dedičstva pôdy. Ale už od malička nám hovoril, že sme si všetci rovní a všetky sme študovali. Bol feminista, hoci to nevedel. Takže moja cesta bola prirodzená, vychádzala z výchovy. 

Videli sme v Senegale prípady, kedy dievčatá namiesto toho, aby chodili školy, pomáhali doma.

Pomoc s domácimi prácami môže byť dôvodom, prečo ženy neposielajú dievčatá do školy. Celý vzdelávací systém v Senegale je však taký neefektívny, že ľudia nepovažujú vzdelávanie za dôležité. V škole sa hovorí po francúzsky, ale rodiny sa doma po francúzsky nerozprávajú. Ideš do školy, ale keď skončíš, aj tak si nenájdeš prácu, tak načo by si tam chodil? Alebo nejdeš do školy, môžeš migrovať a budeš mať peniaze. Ľudia nevidia vzdelávanie v škole ako niečo, čo môže naozaj zlepšiť ich reálnu situáciu.

Migrácia však mala v minulosti iné dôvody než má dnes. Aké? 

Senegalčania migrovali už pred 150 rokmi – vtedy ešte nie do Európy, ale do iných afrických krajín. Nemigrovali, aby videli krajiny alebo preto, že by si mysleli, že tam budú mať lepší život. Migrovali, aby zarobili a mohli zaplatiť cenu za nevestu.

Je to tradícia, ktorá súvisí aj s náboženstvom. Muž musí rodine nevesty ponúknuť peniaze. Ak sa tak nestane, svadba sa nekoná. Svadba znamená, že mužova a ženina rodina sa chcú spojiť a toto je materializácia aktu takéhoto spojenia. Etnická skupina Wolof  má niekoľko storočí prístup k peniazom, preto aj teraz žiadajú peniaze. Takáto je situácia najmä v regióne Louga, severne od Dakaru (región je jedným z najviac zasiahnutých migráciou, pozn. autorky). Wolof v rôznych častiach krajiny sa od seba navzájom odlišujú v spôsobe života, aj vo vnímaní postavení ženy.

Dnes ľudia veria, že keď migruješ do Španielska, objavíš tam zlato, takže cena za nevestu stúpa – už to nie je 50 dolárov. Môže to byť aj 15-tisíc dolárov.

Aké sú v súčasnom Senegale dôvody pre svadbu dvoch mladých ľudí?

V Senegale sa môžeš vydať bez toho, aby si vôbec bola prítomná. Aj ja som sa vydala, keď som nebola v Senegale, ale bola to moja voľba. Svadba tradične nespája dvoch ľudí, ktorí sú zamilovaní, svadba spája dve rodiny alebo dve komunity. 

V minulosti by sa ľudia dokonca mohli cítiť nekomfortne, ak by sa hovorilo o romantickej láske. Pamätaj, že sme v spoločnosti, ktorá je polygamná. Takže prvé manželstvo je väčšinou medzi mužom a ženou, ktorí sú z jednej rodiny – vzdialený bratranec a sesternica. Poznajú sa, boli spolu odjakživa. Často sa rodičia dievčaťa spýtajú: “Miluješ ho?” A ona odpovie: “Nemôžem povedať, že ho nenávidím.” Nie je to to isté, ako keby povedala: “Milujem ho”. 

Zohráva ekonomická situácia úlohu pri rozhodovaní sa o manželstve?

Dievčatá nie sú vychovávané, aby sa starali samy o seba, vždy sa očakáva, že sa o ženu bude niekto starať, a má to byť manžel. V realite sa však často žena stará o domácnosť, o všetko. Nielen v rurálnych oblastiach, ale aj v Dakare. Všade.

Žena sa po svadbe nasťahuje do domu manžela, kde väčšinou žije aj jeho širšia rodina. Čo táto zmena pre ženu znamená?

V našej spoločnosti sa očakáva od každého juniora, že sa bude starať o seniorov. Žena muža je juniorkou na viacerých úrovniach – vo vzťahu k tetám, svokre, ale aj k mužovi. Ak teda príjme ponuku nasťahovať sa do domu muža, prijíma tým fakt, že sa bude správať dobre k jeho rodine, že bude pomáhať v dome, odvezie ich do nemocnice, ak bude treba, toto všetko bez toho, aby dostala zaplatené. Muž dáva peniaze, od ženy sa očakáva, že sa postará. 

Čo v prípade, že manžel migruje?

Žena sa ocitá v situácii, kedy zažíva najhoršie veci spojené s tradíciou a nemá nič z moderného sveta, v ktorom žije jej manžel. Je to veľmi komplikované. 

Žije s mamou manžela a často je doslova slúžka. Musí variť, chodiť po vodu. Ale žije to, lebo ak je ženou migranta, jej pozícia v spoločnosti je vyššia ako keby sa vydala za farmára. Okrem toho dúfa, že aj ona pôjde do Španielska či Talianska. Nevieš si predstaviť, čo sú ženy schopné prežiť, aby sa dostali do Európy. Stanú sa slúžkami svokry. Postupne začnú rodiť deti, ale čím viac detí majú, tým menšia je šanca, že za hranice odídu. 

Ako žijú ženy, ktoré si muži so sebou napokon odvedú?

Ženy, ktoré odídu zo Senegalu a dostanú sa do Talianska a Španielska sa stávajú objektom takého násilia, aké si len ťažko viete predstaviť. Ani ja som si nevedela predstaviť, že byť s manželom v Taliansku znamená stať sa obeťou domáceho násilia. 

Ženy nehovoria cudzím jazykom, muži im často zoberú doklady, zatvárajú ich doma, keď odchádzajú do práce.  Nezostáva im iné, než sledovať všetky senegalské programy, ktoré majú k dispozícii. Tieto ženy vedia o všetkom, čo sa deje v Senegale, lepšie ako ja, čo tu žijem. A keď sa muž poobede vráti domov, stáva sa, že ju skrátka bije.

A aký je emocionálny dopad migrácie na ženy, ktoré zostávajú?

Ak hovoríme o migrantoch, ktorí sa do Európy snažia dostať ilegálne, ženy majú strach, že môžu zomrieť alebo ich deportujú z krajiny. 

Ak máš na mysli pocity spojené s tým, že je muž preč a žena ho nevidí – myslím, že to existuje, ale ak migrácia znamená, že život rodiny sa seriózne zlepší, žijú to. Tiež musíš brať do úvahy, že spôsob, akým my prežívame čas, je úplne iný od toho, ako ho vnímate vy. Takže, ak je muž preč päť rokov v našom ponímaní to nie je veľa, pretože to, čo získame, stojí za to, čo stratíme.

Aké sú vzťahy viacerých manželiek jedného muža?

Keď sa muž vracia zo Španielska alebo posiela financie, posiela ich manželke, ale časť ide aj svokre a sestrám. Ich vzťahy môžu byť veľmi škaredé. Záleží aj na tom, či žijú v rurálnych oblastiach alebo v meste. Ak žijú vo vidieckych oblastiach a sú príbuzní, prvá žena je často veľmi silná, je trochu viac chránená. V mestách je medzi manželkami najčastejšie rivalita – nemajú sa rady, môžu si robiť naschvály, môžu si ubližovať, možno ublížia aj manželovi, ale on napokon vždy vyhrá. 

Ako taká rivalita vyzerá?

Mužov žalúdok je veľmi dôležitý – to je bod, kde sa rivalita odohráva. Muž zostane dva dni s jednou ženou, dva dni s druhou a tak ďalej. Žena, ktorá je s mužom, má právo na sex, dva dni. Ak odmietne, je to problém. 

Ženy si často požičiavajú peniaze, aby dobre navarili, krásne sa obliekli, aby mohli muža zviesť. Niekedy pridajú veľa vecí do jedla, aby lepšie chutilo – všade vidíš reklamy na bujóny. Nikto nevie, čo presne obsahujú, jednoducho ich používajú kvôli súťaživosti. Táto súťaživosť má dopad aj na deti – často sa navzájom nenávidia. 

Vidíš aj ženy, ktoré sa majú navzájom rady a žijú spolu, ale som si istá, že väčšina ti povie, že nie sú šťastné

Pýta si manžel súhlas na druhú-tretiu svadbu?

Interpretácia islamu vraví, že prvá žena musí súhlasiť. Avšak, niekedy muž žene ani nepovie, že sa ide opäť oženiť. Alebo jej to oznámi v predvečer svadby či deň po nej.

Viac manželiek je otázka statusu, moci. Muži často nemajú dosť peňazí, aby sa starali o viac manželiek, musia sa starať ženy samy. Prečo to ženy akceptujú? Pretože vydaj je pre ženu veľmi dôležitý – to je to, čo jej dáva hodnotu. 

Čo ešte dáva žene v komunite wolof hodnotu?

Staršie ženy sú rešpektované, čo je problém, lebo ak rešpektuješ ženu, rešpektuj ju od detstva po starobu. Často sa stáva, že staršia žena má aj ekonomickú moc, lebo deti jej dávajú peniaze. Získava rešpekt, ak má manžel iné ženy, ktoré sú mladšie, alebo sa manželky jej synov starajú o domácnosť. Má aj veľkú spoločenskú moc – keď sa niečo deje v komunite, konzultujú s ňou.

Vedie aj toto ku konfliktom medzi ženami

Pred 20 rokmi existoval spôsob, ako si uviazať šatku na hlave, keď si chcela vyjadriť: Mám chuť vyfackať svoju svokru. Mladé ženy majú možnosti, ako sa vyjadriť. 

Manželky sú pod západným vplyvom – sledujú televízor, sú na internete, vidia, že spôsob života môže byť iný. Navštevujú svoje kamarátky alebo príbuzných v Dakare a vidia, že tu muž a žena žijú odlišne a aj ony chcú žiť inak. 

Vy ste boli predtým, ako ste odišli do dôchodku, veľmi aktívnou v podporovaní feministiských hnutí. Realizovali ste po celom Senegale projekty a tréningy na posilnenie pozície žien v spoločnosti. Mení sa teda situácia v krajine v tomto smere?

Ženy v Senegale, aj na úrovni celej Afriky sa organizujú, aby zmenili rozdelenie moci. Napríklad v senegalskom meste Kaloack sa deje veľa zmien. Ženy majú vlastné mimovládne organizácie, usporadúvajú tréningy o dôležitých témach – o násilí, prístupe k pôde, o ich účasti v politike. 

Senegal má tiež v platbosti zákon o parite, ženy teda zo zákona majú miesto v politike. Aká je však realita?

Pracovala som so ženami pred voľbami, v ktorých sa mali uchádzať o miesta v politike. Po celej krajine sme organizovali tréningy. Roprávali sme sa so ženami o tom, čo znamená "vládnuť" – ako si predstavujú svoje pôsobenie, ak by boli zvolené napríklad do lokálnej rady. 

Veľa mladých žien nebolo spokojných s tým, ako ich mesto fungovalo, chceli zmenu, ale nevedeli ako. Mnohé si mysleli, že koncept „dobrého vládnutia“, o ktorom hovorí Svetová banka (z angličtiny good governance, pozn.) je, že máš právo voliť. Pýtali sme sa ich napríklad, ako by nakladali so zdrojmi krajiny. Čo je podľa nich zaberanie pôdy, ako by postupovali, keby napríklad prišli Číňania a chceli by ju zabrať. Riešili sme tiež, či otázka domáceho násilia spadá pod dobré vládnutie. Tvrdili, že nie, lebo ju nerieši zákon. 

Ako ženy reagovali na tieto tréningy? 

Ženy nás často žiadali, aby sme sa za nimi vrátili. A ja som sa vracala. Väčšina týchto žien bola zvolených. Mnohé ani nehovoria po francúzsky, ale vedeli, čo chceli. Napokon však v niektorých oblastiach tamojší primátori zákon o parite nerešpektovali, a proti týmto sa postavila Asociácia žien právničiek. Predstav si to, vidiecke ženy sa rozhodli, že sa budú súdiť s miestnou radou. V niektorých oblastiach vyhrali, v iných nie. 

Predpokladám, že toto zmenilo aj pozíciu žien v ich rodinách. Čo ak sa postavenie ženy v rámci rodiny posilní?

S niektorými ženami, ktoré sa dostali do politiky, sa ich muži rozviedli. Povedali, že nemôžu byť so silnou ženou. Iná skupina mužov zase hovorí: „Teraz my budeme chodiť po vodu, po drevo na varenie, budeme dávať pozor, kto je smerom k našim ženám násilnícky, aby sme ho nahlásili na polícii”. Nehovorím, že sa toto mení po celom Senegale, ale v každej časti nájdeš takéto prípady.

Text vyšiel s podporou Literárneho fondu.

---

Multimediálny projekt Ženy, ktoré zostali zisťuje, prečo muži migrujú do zahraničia a čo to pre ženu znamená, ak zostane sama v krajine, ktorá sa o svojich obyvateľov nemusí vedieť postarať. Prvé príbehy sú z Mexika

Kroky tímu projektu Ženy, ktoré zostali môžete tiež sledovať na FB: @WomenWhoStay, prípadne na Instagrame: @women_who_stay.